Návraty: Ako do Čermeľa musel prísť Mikuláš bez saní

Čertisko - zrejme vyletelo z elektriny, keď je na streche :)

KOŠICE – Veru tak. Biela zima je čoraz viac v Košiciach vzácnosťou a hoci v tých dňoch bolo počasie poriadne studené, zrážok – nie tých dopravných, ale tých, ktoré majú na mysli meteorológovia (hoci tie druhé zvyčajne spôsobujú tie prvé) – bolo tentoraz v Košiciach pramálo, takže Mikuláš si na ceste do Čermeľa musel zvoliť iný spôsob dopravy. Ako v posledných rokoch vravím o zime – spadne jedna vločka a to je celá zima. Našťastie železničiari v Čermeľskom údolí mu ponúkli alternatívu v podobe motorového vlaku a štyroch kilometrov koľajníc.

Veru, dnes je trať KDHŽ vďaka predĺženiu koncovej koľaje v stanici Alpínka o čosi dlhšia, takže dnes už trať určite meria tie štyri kilometre, než v minulosti, keď kilometrovník pred koncom trate na Alpínke oznamoval 3,9 km. Koľajnice však pribúdali aj dole, v Čermeli, keďže pre štyri rušne, sedem osobných a dva nákladné vagóny už bolo v Čermeli pritesno. Za obeť tomu padlo mechanické odchodové návestidlo, ale nezúfajte, keď bude zrenovované, do stanice sa vráti, hoci už nie na pôvodné miesto.

Nové metre koľajníc však nebola jediná novinka, ktorá ma v Čermeli privítala. Tou prvou, ktorá mi doslova vyrazila oči už pri pohľade od autobusovej zastávky, bola nová staničná budova. Hoci som ju spomenul už v minulej reportáži z Dušičiek,  tempo, akým odvtedy práce na stavbe pokročili, mi vyrazilo dych! Kým predtým boli v stanici iba holé múry, dnes už nájdete na stanici aj okná a zárodok podkrovia, ktoré sa na prvý pohľad javilo ako druhé podlažie. Z diaľky mi tak nová staničná budova pripomenula staré staničné budovy z čias Rakúsko-Uhorska, z ktorých mnohé ešte stoja vo viacerých staniciach na Slovensku.

pict0117
Nová stanica v Čermeli rastie ako z vody

Tou druhou, aj keď len dočasnou, bol kríž na symbolickom hrobe mieste dušičkového Anglického cintorína pri pamätníku na 50. výročie dokončenia železničky. Hoci nebolo na ňom žiadne meno ani dátum, viem presne, komu ten kríž patrí. Narodil sa presne 1. mája 2016 a zomrel 30. októbra v tom istom roku. Poviete si – to tam musí byť „pochované“ niekoľko mesačné decko, no v skutočnosti je tam pochovaná stará dáma. Nejde o nikoho iného, ako o Sezónu 2016 na KDHŽ, lebo už sa stalo zvykom, že malí železničiari každoročne po odjazdení poslednej jazdy vystroja aktuálnej sezóne symbolický pohreb so všetkým, čo k tomu patrí 😀 No hoďme teraz smútok za hlavu a poďme sa radovať, lebo mikulášsky expres pozostávajúci z piatich osobných vagónov a dvoch motorových lokomotív, Danky na začiatku a Janky na konci práve vchádza do stanice. A hoci tu má vlak konečnú a ďalej koľajnice nepokračujú, čert hlásil, aby cestujúci nevystupovali, vlak pokračuje do stanice Peklo! Bolo to však márne, Danka i Janka vlak zastavili v stanici a nechali pekne-krásne všetkých cestujúcich vystúpiť. To čerta dopálilo natoľko, že vyskočil na Jankinu strechu a odtiaľ čertil deti. No všetky  sa mu iba smiali, nič si z toho nerobili. Čert sa tak musel uchýliť k zúfalemu kroku a hádzať uhlie po deťoch. No čože sa to stalo!  Dušičkový vláčik do Rokofortu zrejme zabudol v Čermeli na nejakého čarodejníka a ten, chudák, nemal inú možnosť, ako čarovať na stanici. Tým pádom skôr, než sa čert stihol nazdať, všetko uhlie sa mu premenilo na cukríky, čím deti len potešil. Radosť z toho mali aj obaja anjeli, ktorí z vlaku vyleteli. Čertovi tak nezostalo nič iné, než zísť dolu a strašiť deti na nástupišti a vo vlaku. Keď to však videl riaditeľ železničky Ľubomír Lehotský, ktorý sa práve chystal vypraviť vlak zázračným zvončekom, čertovi dal jasne najavo, čo si o tom myslí a posielal ho preč od vlaku. Čert však neposlúchal a tak  došlo k naháňačke. Čerta musel zahnať do jedného z krytých vagónov, kde mal vyhradený zvláštny oddiel, aby bola zaručená pokojná a bezpečná jazda Mikulášskkeho expresu. Napriek tomu, nejakým záhadnym spôsobom sa po zastavení v zastávke Vpred objavil v jednom z letných vagónov, tam však nemal žiadnu šancu – deti sa ho ani trochu nebáli, za chvost ho ťahali a keby sa náhodou karta obrátila, jeden starší pár mal so sebou účinný odpudzovač čertov – ruženec. Len čo ho čert uvidel, zľakol sa ho až tak, že by aj z vlaku vyskočil. Ej veru, nie nadarmo sa hovorí „bojí sa toho ako čert kríža“. Po tejto skúsenosti si radšej čert  sadol k dverám a už nevystrájal. Iba po príchode do stanice Alpínka opäť kričal „Nevystupujte, vlak pokračuje do stanice Peklo!“ Nebolo to však nič platné, Danka i Janka opäť poslušne zastavili v stanici a všetci ľudia vystúpili.

pict0125
Čermeľský Mikulássky expres prichádza

Na peróne nás už čakal Mikuláš, ktorý vzhľadom k tomu, že sneh nebol, prišiel na šliapacej bugine. Spoločnosť mu tam robili aj dve jazdkyne na koňoch. Mikuláš nás pekne privítal, opýtal sa detí, či poslúchali, čert mu oponoval, že tu niet ani jedného dobrého decka a že všetky odvedie do pekla. No mal smolu ako vždy.  Všetci sme sa napriek čertovým snahám a na radosť anjelov pobrali do priestorov Reštaurácie Alpínka, kde nás už čakali dvaja nerozluční kamaráti z Ruska. Pýtate sa, že kto to je? No predsa vlk a zajac z No počkaj! Hoci sme prišli akurát na koniec rozprávky, Ľubo sa detí opýtal, či si dáme ešte jednu. Deti, samozrejme, súhlasili, hoci ich Ľubo ešte ponaťahoval. Napríklad tým, že nepôjde rozprávka o vlkovi a zajcovi, ale o psovi a veveričke alebo o lietadle – lebo pustili akurát časť „Olympijské nádeje“, ktorá začína práve tým, ako na letisko pristáva lietadlo s troma zajačími olympionikmi a ktorá bola natočená pri príležitosti Olympijských hier 1980 v Moskve.

НУ, ПОГОДИ!
НУ, ПОГОДИ!

Keď už rozprávka skončila, Ľubo vyzval deti, aby zavolali Mikuláša. Lenže ten nikde, namiesto neho prišiel čert. Deti však čerta nechceli, navyše anjeli ho museli spacifikovať až tak, že mu zaviazali oči. a tak to Ľubo skúsil s deťmi s pomocou jednej básničky, ktorá mala prvý verš, ktorý sa veľmi ťažko pamätal. A ten znel: Mikuláš, Mikuláš. „To je fakt ťažký verš“. dodal Ľubo. Keď už deti druhý raz volali Mikuláša, ten Ľubovi napísal esemesku, že nepríde, lebo nie je sneh. Zdalo sa mi to aj trošku divné, lebo sme ho stretli na stanici, ako prišiel na šliapacej bugine. Asi musel súrne odísť, lebo na Severnom póle, odkiaľ prišiel, sa čosi pokazilo. Situáciu prišli zachrániť dve elfky, ktoré sa rozhodli, že to tak nenechajú a aj keď sa Perinbabe nedarí, že to skúsia spolu s deťmi a zatancuju snežný tanec. Lenže ani indiánsko-elfské vyvolávanie dážďa, pardon sneženia nepomáhalo. Ľubo bol už z toho skoro zúfalý, no napadlo mu ešte, že skúsi ešte vyvolať nejaké deti z publika, ktoré by na diaľku Mikulášovi zarecitovali básničku alebo zaspievali pesničku. Vybral najprv jedno dievčatko, potom išiel chalpček, ktorý sa veľmi hanbil a tak ešte do tretice zavolali ďalšie dievčatko.  Ľubo to skúsil s vyvolávaním Mikuláša s pomocou detí ešte raz, tentoraz aj s tým, že by „snežili“. A podarilo, Mikuláš prišiel! Keď prišiel pred publikum, na otázku, kde sa toľko zdržal, povedal, že ostatní Miklášovia nestíhali a že nepočul volanie, lebo je nahluchlý, preto sa s ním trebalo rozprávať trošku hlasnejšie. Ďalej povedal, že ak by niekto chcel byť Mikulášom, musí byť veľmi starý, lebo na Severnom póle sú všetci starci.

No a na koniec nasledovalo rozdávanie balíčkov. Deti, ktoré už balíček dostali, si mohli vyrobiť pekný suvenír v tvorivých dielňach.  Ja, keďže už som dospelý, už som balíček nedostal, lebo Mikuláš nosí balíčky iba deťom. A to len dobrým, zlým nosí len uhlie od čerta. To však teraz nedostal nikto, lebo uhlie v Čermeli nutne potrebovali. Veď čo by „papali“ Katka s Krutwigom, ak by čert všetko uhlie rozdal?

snapshot_7
Úsmev, prosím, vyletí čert z elektriny!

Balíčky boli už rozdané, nuž nezostávalo nič iné, než sa vrátiť do Čermeľa. A tak potom, ako nasadli čert aj anjeli spolu s ostatnými cestujúcimi, Danka i Janka zatrúbili a pobrali sa späť do Čermeľa.  Vláčk však nešiel sám, sprevádzali ho jazdkyne na koňoch. Uprostred cesty, kúsok pred zastávkou Vpred však musel mimoriadne zastaviť, jedna z jazdkýň totiž spadla. Hoci pád vyzeral hrozivo, našťastie sa nič nestalo, lebo zem bola mokrá a tým pádom aj mäkká. Napriek tejto udalosti sme šťastlivo došli do Čermeľa a neostávalo už nič iné, než sa rozlúčiť. Nakoľko toto bola posledná jazda, do Čermeľa zišiel aj Mikuláš a mne sa tak naskytla výborná príležitosť rozlúčiť sa spoločnou fotkou celej mikulášskej posádky vlaku.

Nuž teda – šťastné a veselé Vianoce a dovidenia v Čermeli v roku 2017!

P.S.: Dovoľte mi ospravedlniť kvalitu niektorých fotiek, nakoľko mám kameru, ktorá je v poslednom čase lenivá zaostrovať… a zvlášť pri takomto „zimnom“ svetle. Holt, „kvalita“ dnešných výrobkov. Asi sa vrátim k filmu, hoci potom ma asi bude šikanovať skener.

Text & foto: Tomáš “Sergej” Halža

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.