Naznačil som v ostatnom článku, že na Vranovskej priehrade funguje linková lodná doprava prakticky od jej naplnenia (priehrady). História lodnej dopravy je aj z dnešného pohľadu pestrá, dokonca v porevolučných 90-tych rokoch (po roku 1989) bola premávka úplne zastavená. Pre naše šťastie stále existujú ľudia verní tradíciám a ktorí sú zahľadení do starých vecí a radi ich používajú v živote. Takíto zanietenci neustále bojujú s progresívnymi činiteľmi, ktorí by najradšej bohaté tradície a históriu zrušili (napr. rušenie niektorých železničných tratí a objektov v ich okolí), aby mohli začať písať svoju vlastnú históriu, ktorá už dopredu býva vytunelovaná.
Po hladine vranovskej priehrady plávajú teda stále udržiavané lodné veterány, ale aj lode modernejšej koncepcie. Priznám sa, som veteránista a ak sa dá rád používam veci preverené generáciami našich predkov. Počas našej letnej dovolenky som pre všetkých účastníkov objednal plavbu loďou, ktorú s voľným programom organizovala „naša“ Vojenská zotavovňa Bítov, ktorej služby sú dostupné širokej verejnosti bez toho, či majú alebo nemajú dovolenkári niečo spoločné s uniformovanými dámami a pánmi. Výlet bol hydrobusom Vranov, ktorý premáva ako jedna zo štyroch lodí dvoch plavebných spoločností po hladine priehrady. Táto loď je vlastne tiež veterán vyrobený v roku 1962 v maďarskej lodenici Vác. Je to vlastne na priehrade druhá loď s menom Vranov. Prvá brázdila hladinu priehrady v časoch socializmu až do ostatného súmraku lodnej dopravy v roku 1994. Súčasný Vranov je teda „Vranov II“. Ako všetky tradičné lodné „busy“, tak aj Vranov má vpredu akože prvú triedu so sklenenými oknami a čalúnenými sedačkami, ktoré nie sú v rade, ale sú obkolesené okolo pevných stolov. Výhľad je priamo na provu a teda aj na dianie pred loďou. V zadnej časti tohto „spoločenského salónika“ je bar prístupný počas celej plavby. Uprostred lode je týlové zázemie počnúc kapitánskym mostíkom a sociálnym zariadením končiac. Z prednej časti lode do zadnej sa dá prejsť dvoma chodbičkami po stranách. Hneď za nimi sú obojstranné výstupy z lode dostupné malým schodišťom. V tejto zadnej časti je „turistická trieda“ s drevenými lavicami a rozloženými do „šestiek“, teda dve lavice proti sebe. V tejto časti nie sú sklenené okná všade, pasažieri tak majú priamy kontakt s okolím a samozrejme v letných horúčavách príjemný vánok nasýtený vodným oparom. Výhľad je tu tiež bohato dimenzovaný.
Nie všetky lode premávajú po celej vodnej ploche, pretože aj napriek atraktívnemu prostrediu a veľkému počtu dostupných zátok, nedokážu sa lode presúvať po hornej časti priehrady. Tok rieky Dyje sa začína rozširovať neďaleko „Podhradí nad Dyjí“ pod polostrovom s kopcom „Vrátná“. Už tam sú dostupné brehy posiate chatkami a letnými tábormi. Dostatočnú šírku tok dosahuje už v prvom ľavotočivom ohybe pod kopcom Zádušná, no tam ale je hĺbka vody zrejme malá. Optimálna hĺbka je až pri Oslnoviciach, či Vysočanoch pod kopcom Chmelnice. Z tejto koncovej stanice lode plávajú popod druhý most pod kopcom Hradište ku kotvišťu pod hradom Bítov. Mostíky pod hradom sú na riečke Želetava, ktorá ústi do hlavného toku Dyje. Tu v kotvišti „Bítov hrad“ sa lode stretajú pri svojich linkových trasách. Od tejto zastávky plávajú znova k druhému mostu, no pred ním sa stočia po prúde smerom k mostu prvému. Tento smer udržiavajú až k Bítovskej zátoke v ktorej je druhá zastávka. Aby si lode nezavadzali tak mostíky sú opäť dva, no nie na tom istom brehu. Nad zátokou je kopec „Horka“ a na jeho brehu zastavujú lode Vranov a Dyje. Na náprotivnom brehu lode Valentýna a Viktória.
Naša výprava z VZ-ky nastúpila pod Horkou. Na toto kotvište sme prešli peši poza kemp Bítov cestou medzi súkromnými chatkami. Dá sa tam prejsť aj cez kemp a potom po pláži. Priznám sa túto trasu som si prešiel na skladačke a pripadala mi atraktívnejšia. Nakoniec som ale usúdil, že by to nebolo veľmi príjemné trúsiť sa pomedzi karavany a stany v kempe a obchádzať opaľujúcich sa ľudí na dekách na pláži. Moja prvá skúsenosť bola tá, že aj napriek avizovanému príchodu lode o 10°° dopoludnia, táto meškala a než sme nastúpili na loď Vranov mali sme sklz dobrých 20 minút. Bol som nadšený interiérom lode, no vzhľadom na to že sa nerád tlačím tak pri vstupe našej výpravy na palubu už bol sektor prvej triedy obsadený. Rozptýlili sme sa teda po chodbičkách a po turistickej triede. Neodolal som pokušeniu a sa snažil som sa nájsť si čo najlepšiu pozíciu na fotenie. Nakoniec som skončil na schodíkoch na obidvoch stranách lode.
S veľkým nadšením všetkých sme predsa len opustili našu zátoku a ostala za nami len zvírená hladina cez celú šírku toku. Než sme sa dostali k prvému mostu minuli sme neprehliadnuteľnú svetlozelenú chatku, ktorá mi pripomínala strážny domček aké boli kedysi pred každým dlhším železničným tunelom. Most sme podplávali a samozrejme všetci detskí pasažieri mávali ľuďom na ňom a tí opätovali mávanie a pridali aj hlasité pískanie. Bolo zaujímavé deťúrence pozorovať ako prebehujú od okna k oknu, ba dokonca niektoré do seba vrážali pri prelete chodbičkami. Na okolí lode ma najviac zaujala zrúcanina majestátneho Cornštejna nad našimi hlavami. Priestor na ľavoboku vypĺňali pláže a chatová oblasť Kopaninky. Tok sa mierne stáčal do ľava k malej lagúnke a potom sme robili obrat vpravo, ktorý nebol prudký, ale viac pozvolný. Bol to príjemný manéver, no nekonečne dlhý, takmer o 180°. Po vyrovnaní sme pokračovali priamo, ale nie dlho. Čakal nás prudký obrat v ľavo. Oboplávali sme úzky slížovitý polostrov na ktorom neboli len roztrúsené chatky, ale aj súkromné pláže a nekonečné množstvo lodí a lodičiek. Chatky sa začali objavovať aj na pravoboku, no brehy boli dosť strmé. Krajina na ľavom brehu prešla do skalnatého brala, na ktorom vo veľmi atraktívnom prostredí boli tiež súkromné chatky. Na pravom brehu bol čulý vodácky ruch okolo viacerých súkromných mostíkov. Vlastne som si ani neuvedomil, že sme absolvovali znovu tiahly obrat v pravo a znovu prudký ostrý obrat v ľavo. Na tomto hlavnom toku snáď v každej zákrute bola zátoka, či menšia, či väčšia, alebo len malinkatá vodná plocha. Sú to pozostatky prítokov, ktoré boli niekedy mohutnými potokmi, ale po napustení priehrady z nich zostali len náznaky korýt. Samozrejme aj tieto prírodné úkazy stavitelia chát využili vo vlastný prospech. Evidentné to je pri lagúnach, v ktorých sú zakotvené plachetnice a sú vlastne mimo hlavného toku. Nakoniec po viacerých atraktívnych serpentínach sa na ľavoboku objavilo tiež majestátne bralo, no zrejme celkom nedostupné, pretože jeho návršie bolo neobývané. Pred ním sme sa znovu začali zatáčať v pravo a tiež zákruty nebolo konca. Obidva brehy boli opäť posiate chatkami a loďkami. Jediné čo v tom priestore absentovalo boli rybári, ktorých cez víkend bolo ako mravcov na mravenisku. Nakoniec naša loď sa stretla s loďou Dyje, ktorá plávala oproti. Spontánne sme si navzájom mávali a na prekvapenie všetkých pasažierov sa Dyje otočila a svoju vyhliadkovú jazdu absolvovala v tesnom závese za nami. V členitom prostredí si ale udržovala určitý odstup. Najmarkantnejšie to bolo vidieť v ostatnej pravotočivej zákrute, ktorej tiež nebolo konca. V jej vonkajšom oblúku bola „Jelení zátoka“ s nejakou čerpacou stanicou alebo teda s budovou mne neznámeho poslania. Za ňou sa údolie začalo rozširovať, až sme doplávali do priehradného jazera. Rapídne rozostúpenie brehov nastalo u „Stříbnej zátoky“ na ktorú naviazala „Lančovská zátoka“. Na ľavoboku sa objavila Vranovská pláž s požičovňou lodiek, tobogánom a samozrejme nevyhnutným kempom, bez ktorého by všetky vodné atrakcie boli bezpredmetné. Mimo priehradného múra najzaujímavejším dielom bol biely lanový most cez „Švýcarskou zátoku“ vedľa priehradného múra. Naša loď Vranov pristála neďaleko priehradného múra s lanovým mostom v zornom poli turistov. Vystúpili sme na mólo a presunuli sa na promenádu. Loď Dyje sa prilepila k pravoboku Vranova a jej pasažieri nás nasledovali. Ich trasa bola cez paluby obidvoch vedľa seba stojacich lodí.
Pri presune na promenádu sme narazili na hostesku s malým pultom, ktorá propagovala návštevu Vranovského hradu. Žiaľ pri podrobnejšom preskúmaní sme všetci svorne usúdili, že pravidelný turistický vláčik mohol na nás počkať, keďže lode meškali. Operatívnosť, ktorá chýba u nás na Slovensku, je udomácnená aj u susedov v Čechách a na Morave. Vďaka tomuto nešváru nakoniec nikto z našej lode prehliadku hradu neabsolvoval. Malou náplasťou, aspoň pre mňa, bolo zmapovanie prostredia na druhom brehu Švýcarské zátoky po prechode lanového mosta. Chcel som pokúpiť nejaké drobnosti pre deti a slnečné okuliare pre manželku, ktoré vždy niekde zabudne, alebo ich prisadne. Žiaľ zase zaúradoval už spomínaný nešvár. V žiadnom stánku ma neobslúžili, pretože ich jedinou platobnou menou boli „České koruny“. Platba kartou bol neznámy pojem a najbližší bankomat bol zrejme v meste Vranov nad Dyjí v nejakom nákupnom centre, či v nejakej banke. O medzinárodné „eurá“ nemal nikto záujem. Argumentácia stánkarov bola dosť chabá: „My zde fungujem jenom v sezone a za terminál by jsme musely platit bance celej rok. Proč si tedy nekoupíte český koruny, když jedete k nám?“ Po tejto skúsenosti som radšej nikoho neoslovil a prestal som hľadať suveníry. Prešli sme sa teda po promenáde, poobzerali sa na okolie z cesty, ktorá viedla po múre k elektrárni. Pod hladinou vody boli veľké húfy všelijakých rýb, lebo boli zvyknuté na kŕmenie turistami podobne ako holuby v historických častiach miest. Keď sme sa všetci stretli, zakotvili sme v reštaurácii dobiť baterky. Zozbierali sme „český peníze“, uhasili smäd a hlad a po zaplatení šli na loď. Vedenie VZ Bítov zazmluvnili odchod lode a preto sme museli zodvihnúť kotvy. Na móle aspoň pre mňa nastal ten pravý veteránsky adrenalín. Obyčajne pri mojich cestách vlakom je možné doň nastúpiť akonáhle zastane na peróne. No tu bola situácia iná. Dobrú štvrťhodinku sme stáli na pevnine, pretože rutinná kontrola motora pod podlahou turistickej triedy sa pretiahla a kapitán nás pustil na palubu až v poslednej minúte tesne pred plánovaným vyplávaním od hrádze k Bítovskej zátoke.
Na tejto spiatočnej ceste sme ale boli chytrejší a okupovali sme hneď prvú triedu s barom. Táto cesta ubehla veľmi rýchlo, nestihli sme ani prebrať stratégiu ďalšieho pobytu a nadchádzajúcich akcií. Všetci sme svorne usúdili, že aj organizovaný výlet, podobne ako akcie pre deti, peších turistov a cyklistov majú svoje čaro a vedeniu VZ Bítov sme boli vďační za hodnotný zážitok z plavby po hladine Vranovskej priehrady.
Autor: Gilbert
Pridajte prvý komentár