V ostatnom cestopise som spomínal zaujímavý počin českobudejovických veteránistov na Pionieroch 550, čiže na jednohrboch. Títo traja cestovatelia ( Petr, Miloň a Honza ) sa rozhodli povoziť sa po alpských horských cestách v lete roku 2003. Rok na to, teda koncom leta 2004 si vytýčili nový cieľ pri „skúške dlhodobej stability jednohrbov“ a to prímorské mesto Terst. Výprava štartovala ráno okolo šiestej opäť z námestia Přemysla Otakara II v Českých Budejoviciach 17. augusta 2004.
Opäť využili hraničný prechod Studánky-Weigetschlag. Cestou mali pri Českom Krumlove neplánovanú zástavku kvôli ulomenej nožičke stojana a v Linczi teda boli až okolo deviatej hodiny. Opakovala sa situácia z pred roka, keď jazdci pri hľadaní najlepšej cesty blúdili mestom. Nakoniec po prejazde troch rôznych mostov cez Dunaj našli ten správny výjazd na Mauthausen, neskoršie na Enns a Steyr. Okolo obeda sa pri rieke Steyr osviežili a najedli. Pokračovali stále do kopca za neustáleho kontrolovania, či sa jednohrby neprehrievajú. No napriek tomu si Petrov jednohrb vynútil krátku prestávku, pretože spel k zadretiu. Po tejto akcii ale jazdcov cestou číslo 48 na Liezen a St. Georgen čakalo veľké stúpanie miestami 14 až 18 %. Nakoniec Miloňov Pionier podľahol a niekoľko posledných metrov k vrcholu musel jazdec ísť vedľa jednohrba, ktorý šiel pomaličky na jednotke k hrebeňu. Stroje si cestou dole odpočinuli, no naopak neodpočinuli si ich brzdy. Približne okolo štvrtej poobede došlo k veľmi kurióznej situácii. Zo skrinky pod sedadlom sa vytriasla náhradná primárna reťaz, čo by nebolo také zlé, keby sa ale nezakliesnila do sekundárnej reťaze a tým sa zablokovalo na jednom Pionieri zadné koleso. Cestovatelia sa so znovuspojazdnením jedného z jednohrbov zaoberali dosť dlho a teda ten deň už toho veľa nenajazdili. Na čistinke pri lese neďaleko pastvín sa po dennej dávke 368 km uložili na spánok „pod širákom“. Text reportáže nešpecifikoval, no predpokladám, že si cestovatelia postavili stan a zaspávali s vedomím, či ich aj ráno prekvapia dva statné býky, ktoré im večer asistovali.
Odpočinok v chládku
Ráno prvý vstal Petr, ako dôchodca robiaci dvom mladíkom spoločnosť si neodpustil pripomienku o ogaroch, ktorí by mali vydržať oveľa viac ako on. Po raňajkách sa mu to vrátilo, pretože jeho jednohrb po včerajšej zadieracej akcii podobne ako miloňov nechcel naskočiť. Trvalo asi hodinu, kým sa prítomní dostali k jadru problému na karburátor. Jeho prečistenie však nezabránilo následnému skapaniu, ktoré sa na tom istom stroji objavilo o 60 km ďalej. V tej dobe Honza začal upadať do depresie a chcel sa radšej vrátiť. Napokon ale, prestal reptať a keď Miloň špendlíkom vyčistil trysku petrovho karburátora razom zabudol na depku a pokračovali do najbližšieho mesta, kde sa najedli. Samozrejme, že boli stredobodom pozornosti rakúskych domorodcov a to nielen pri tankovaní, ale aj pri neúspešnom pokuse vykúpať sa v jazere pri Villachu.
S blížením sa rakúsko-talianských hraníc sa nálada zlepšovala. Na hranici sa museli podrobiť pasovej kontrole. Potom mohli hranicu prekročiť, no netešili sa dlho. Po niekoľkých kilometroch smerom do vnútrozemia Talianska ich zastavila policajná hliadka s dotazom čo sú to za stroje na ktorých idú a kam idú? Po tejto epizóde ich čakala cesta malebnými údoliami skoro 50 kilometrov. Cez kaňon Dolomit ukrajovali kilometre popri diaľnici, popri zrušenej železničnej trati. Pod nejakým mostom sa navečerali a presunuli sa k mestu Udin. Pozde v noci pri nejakej vinici prespali.
Cesta cez atraktívy podjazd veľkého brala
Ráno po ochutnaní miestneho hrozna ostávalo k moru už len asi 40 kilometrov. Krátko pred Terstom sa cesta kľukatila pomedzi skalné útesy nad morom a na odpočívadle už bolo vidieť Jadranské more. Do prímorského mesta Terst cestovatelia dorazili okolo 10-tej predpoludní a jednohrby mali za sebou 623 kilometrov. Prehliadli centrum mesta a okúpali sa v mori. Dokonca jednohrby boli pod kontrolou miestnej polície, ktorá dávala na ne pozor. Honzík si neodpustil pózovanie s vlajkou „svojho“ veteránklubu po krk v mori a helmou „VB“ na hlave. Po tomto vyšantení si vyzdvihli svoje tátoše a vracali sa späť.
Prímorské námestie
Na pumpe neďaleko mesta Udin do vytrženia dostali v taliansku žijúceho Poliaka, ktorý si spomenul na svoju mladosť, na Pioniere v Poľsku. Pozval dobrodruhov na víno a na oplátku od Petra dostal „šňupací tabak“. Napchal si ho do nosa, celý očervenel a s výrazom pricviknutého kocúra s vyvalenými očami vypotil : „Kokain is govno!“. Na ceste domov stúpali dolomitovým údolím k taliansko-rakúskym hraniciam. Prespali na odpočívadle pri Villachu.
Cesta späť
Ráno neďaleko objavili otvorený stánok, no opustený. Požičali si odtiaľ iba popolník. Na štvrtý deň všetci svorne rozmýšľali o inej spiatočnej ceste, pretože spomienka na zadreté jednohrby a vidina prudkého klesania ich donútila zmeniť smer. Vydali sa teda inou cestou, no osud nechcel vypočuť ich hlas a zastavila ich obchádzka. Dostali sa teda na pôvodnú trasu a užili si 20% klesanie naozaj do sýtosti. Jednohrby sa po trase od Liezena po Windischgarsten kotúľali opäť tých 90 km/h ako pred rokom. Pri dišpute o tejto maximálke sa môj konzultant pán Metzker trochu zháčil a uviedol, že nakoľko jednohrb nemal tachometer mohlo to byť pravdepodobne menej. Pri pozorovacej kontrole s nejakým mechanickým rýchlomerom hodnota ručičky obyčajne má niekedy rozsah od 70 do 90 km/h. V prípade mačacích hláv je pravdepodobný rozsah ešte väčší. Napriek tejto úvahe je to naozaj odvaha pustiť sa strmhlav dole do údolia. Polonábojové brzdy pri veľkej únave nie sú schopné okamžitej reakcie a dobrzďovanie vedie k ich nadmernému prehrievaniu.
Určite ich nič nepredvídateľné nestretlo, pretože by skončili ako jeden borec z našej dediny. On sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. V Cinobani bolo kedysi železničné priecestie so závorami. Bolo od Huty za tiahlou zákrutou v kotrej stál družstevný mlyn. Borec to rezal teda od Huty na „plné gule“ po miernom kopčeku poza mlyn aby vyskúšal či nové plášte dobre sedia aj v zákrutách. No nevybral si na to vhodný okamih. Čo nevedel ale, rampy boli spadnuté a práve išla do Huty motorka našťastie bez prívešáku (rozumej sólo motorový vlak) a rampy boli spadnuté. Tento fakt zistil až uprostred zákruty a začal samozrejme duchaprítomne chcel prudko brzdiť, ale brzdy sa „nechytili“ a tak radšej volil zoskok z idúceho Pioniera. Ten sa ale z pôvodného pravostranného naklopenia dostal neuveriteľne rýchlo do opačného naklonenia a Pionier spolu s borcom leteli popod rampy. Jazdec skončil v potoku za priecestím a Pionier na stĺpiku o ktorý sa opierala padnutá závora. Obidvaja aktéri sa znovu narodili, pretože ak by motorka mala prívešák, tak by jednohrb skončil pod jeho prvou nápravou a jazdec v prípade veľkého šťastia presne pod spomínaným prívešákom medzi nápravami. Ak by spomínaný samozvaný „testovací jazdec“ vletel pod spadnuté rampy skončil by pod motorovým vlakom posekaný na viaceré kusy a Pionier, tam by to bolo detto. Táto situácia mala zaujímavú dohru. Na druhej srane rámp stál plný autobus poväčšine vrchárov, ktorí razom povyskakovali z neho a chceli spomínaného nešťastníka vyloviť z potoka. Nakniec sa k autobusu vyštveral sám a užil si nekonečné množstvo komentárov, ktoré je lepšie prehliadnuť. Faktom je ale to, že ostal bez Pioniera a v krčme sa dosť dlho neukázal. Vrátim sa ale k cestopisu.
Po skončení klesania sa rozhodli natankovať v spomínanom meste. Tam sa nakoniec ale nestretli. Petr si svojich kolegov nevšimol na pumpe a v rozbehu okolo nich preletel bez zastávky. Miloň a Honza teda doplnili pohonné hmoty a začali prenasledovať Petra, no toho nebolo. Odbočili na Steyr a asi 20 km pred ním sa rozhodli počkať na Petra, čo keď aj on niekde zastal a nevšimli si ho. Miloň varil polievku, no Honza to nevydržal a vyrazil na posledný úsek trate. Domov prišiel po polnoci. Miloň zjedol polievku a vydal s tým istým smerom. Nebol taký húževnatý ako Honza a preto sa rozhodol prespať pred Freistadtom. Ráno ho zobudil dážď a pri presune míňal zatvorené pumpy. Dokonca narazil aj na samoobslužný stojan, no žiaľ s minimálnou taxou 5 euro, čo predstavovalo viac ako je objem nádrže jednohrba. V umiernenom tempe prepínal na rezervu asi 20 kilometrov pred Budejovicami. Benzín mu vyšiel pri prvej pumpe na českej strane. Rozpad výpravy ešte v Rakúsku spôsobil teda Petr, ktorý nadôvažok neodbočil na Steyr ako Honza a Miloň. „Ďivokej ďeda /Petr/“ pokračoval smerom na Wels a ocitol sa na rakúskej diaľnici. Dlho si ale nemohol vychutnávať svoju maximálku, pretože ho z diaľnice vykázala diaľničná rakúska polícia. Pri dychovej skúške obstál, aj keď tomu policajti nechceli uveriť. Keďže im svojim počinom narušil diaľničný stereotyp, tak bol o 38 eur ľahší a mohol ísť kade ľahšie, aby zmizol z očí. Raz darmo s jednohrbom na diaľnicu, to nenahnevá len jazdca, ale aj policajta, ktorý naháňa diaľničných pirátov a nie „pomalého turistu na nejakom starom mopede“. Po tejto akcii Petr zažil v Linci tiež dosť nepríjemnú situáciu. Po dvoch hodinách nočných radovánok v uliciach Linczu si ho všimol iný policajt. Petr čakal podobné zaobchádzanie ako na diaľnici, no zostal zmeravený, keď mu policajt navrhol, že ho z mesta vyvedie, keď pôjde za ním, a bez pokuty. Ďivokej ďeda si teda užil nočného presunu až kým mu nevyšiel benzín. Šiel cez Bad Leonfeld, hraničný prechod Studánky, Dolní Dvořišťě s vytýčeným cieľom Velešín. Tam mienil natankovať, no pumpa bola otvorená do polnoci a on tam dorazil až pol hodiny po polnoci. Neuspel teda a bol rozhodnutý to nevzdať a dotlačiť jednohrba domov. Zľutovali sa nad ním chlapi z odťahovky. Tí mu nejaký benzín šli kúpiť k najbližšej non-stop pumpe. Domov do Jaronic prišiel po trerej hodine po polnoci. Nakoniec sa predsa všetci „účastníci zájezdu“ dostali bezpečne domov. Pri presunoch ich naťahoval Petrov jednohrb opakovanými závadami karburátora. Honzov jednohrb jazdca cvičil exotickými situáciami počnúc odlomenou polovicou stojana cez zakliesnenú primárnu reťaz v sekundárnej a tak podobne. Miloňov jednohrb svoho jazdca naopak hýčkal a vyžiadal si len malé zvýšenie otáčok v dôsledku vyťahaného plynového lanka. Jazdci preventívne na kolesách spravili nové výplety s hrubšími špicami, ktoré boli určené pre typy 555, 05 a vyššie.
Spotreba sa pohybovala medzi 1,4 – 2 litre na 100 km. Počas celej expedície najazdili asi 1250 km. Najdlhší úsek bez zastávky absolvoval Petr a to asi 420 km. S touto štatistikou sa s čitateľmi Motor Journalu lúčili Honza a Miloň. Dodávam len, že Pionier na základe všetkých skúšok, či už z obdobia počiatku výroby, teda okolo roku 1955, alebo z obdobia blízkej minulosti má stále čo povedať nielen svojim priaznivcom, ale aj nezainteresovaným užívateľom nových motocyklov. Aj keď výroba skončila posledným najmodernejším Mustangom v minulom storočí, tak „Pionier stále žije“.
Priblížil Gilbert
Pridajte prvý komentár