Veterány deťom – Okrídlené rozprávky 13: Pátranie plné prekvapení

Milí čitatelia! Ani tentoraz vás nebudem zaťažovať opisom minulej časti, ak si ju chcete prečítať, kliknite sem. Namiesto toho sa vám chcem ospravedlniť za takmer mesačný výpadok cyklu Veterány deťom. Chyba bola tentoraz na strane redakcie, keďže Jaro Filo bol zaneprázdnený. Kvôli tomu naše rozprávky budú zase pokračovať aj cez prázdniny a potom si dajú prestávku. Tak ani teraz nečakajte – a šup na rozprávku! Bolo to veru poriadne prekvapenie, keď sa naši traja pátrači – Arnold, Augustíno a Melichar – nečakane stretli v Drtichove s pilotom Antóniom, ktorý opustil poľné letisko v Borci potom, čo Augustíno vyhnal nezbedné dvojčatá. A keby len tušili, kam túlavé krídla dvojčatá zaniesli! Skrátka, na našich troch, vlastne už štyroch pátračov kvôli tomu čakalo nejedno prekvapenie. Ako som už v predošlej vete naznačil, naši pátrači už neboli traja, ale štyria. Augustíno a Melichar totiž Antónia presvedčili, aby šiel hľadať s nimi. António najprv váhal.

Myslel si: – V skutočnosti ste hľadali mňa, nie Petra s Dietrom!- Ale nakoniec mávol rukou: „No dobre, ale len pod jedinou podmienkou – že Petra a Dietra naozaj nájdeme!“ „Huráááááááá!“ jasali všetky tri lietadlá a Augustíno dodal: „António, som taký šťastný, že si to povedal! Neviem si predstaviť, ako ťažko by sa nám bez teba ďalej pátralo!“ A António na to: „Nuž, ako chcete. Ale keď ste spomenuli, že Nina ich hľadala cez vysielačku, skúsim sa cez našu vojenskú rádiostanicu spojiť s letiskom v Borci, či sa Nina nedozvedela niečo nové. Je oveľa silnejšia než vysielačka v Borci, preto verím, že sa mi spojenie s Ninou podarí.“ Ako António povedal, tak aj urobil. Keď lietadlá zaspali, sadol k rádiostanici a ladil frekvenciu, na ktorej by najskôr chytil letisko v Borci. Mal šťastie, lebo hneď sa mu ozvalo. Keď Nina spoznala Antóniov hlas, bola šťastím celá bez seba: „António, ty si na nás nezabudol? Tak som sa o teba bála…“ „Ako by som mal zabudnúť, keď mi ťa prišli pripomenúť hneď tri lietadlá – Arnold, Melichar a Augustíno!“ smial sa António. „Až toľko lietadiel za tebou prišlo? No to ma podrž!“, chichúňala sa Nina, „Ale nie. Som rada, že si sa so mnou spojil a že si mi o nich povedal.

Už som ich začínala zháňať rovnako ako Petra a Dietra, lebo prestali sa mi ozývať a tak netuším, kde sú. Musím ti povedať, že skutočne šli hľadať naše dvojčatá a vôbec nečakali, že sa stretnú práve s tebou.“ „Tak vieš, kde sme? Sme v Drtichove, to je už veľmi ďaleko na to, aby sa ti dovolali. Preto ti volám zo silnej vojenskej rádiostanice!“ vysvetlil António a Nina sa začudovala: „Uf, tak to som netušila, že stopa našich dvojčiat zaviedla našich pátračov až tak ďaleko! Ale keď už som našich pátračov zháňala, podarilo sa mi spojiť s letiskom v Šivci a hádaj, čo som sa dozvedela!

Vraj tam pristál Peter s ešte jedným lietadlom, čo sa naňho zarážajúco podobalo a keď si doplnili palivo do takmer prázdnych nádrží, hneď na druhý deň ráno odleteli do Troch Bukov, kde vtedy vstupoval Lietajúci cirkus.“ „Teda, to je prekvapenie!“, zvolal António, „Melichar, Arnold a Augustíno sa kvôli ním terigajú až hen do Drtichova a nezvestní si zatiaľ cicali benzín v Šivci! Už si viem predstaviť, ako sa tí traja zatvária, keď im to oznámim!“ Ako António tušil, Augustíno, Melichar a Arnold sa veľmi zarazili, keď im oznámil túto prekvapujúcu zvesť.

„Tristo rohatých!“, zdesil sa Arnold, „Ak je to pravda, nech sa rozsypem na súčiastky! Stalo sa presne to, o čom Augustíno v Jendovciach počas rozhovoru s jedným lietadlom, čo vraj naše dvojčatá videlo, povedal, že je to nemožné! Nie je tak, Augustíno?“ „Veru tak! Vôbec sa mi nechce veriť, že by to mala byť pravda!“ zhrozil sa Augustíno, „Ale napriek tomu mi niečo hovorí, že by sme sa tam mali ísť pozrieť. Ale keď už vieme, že leteli do Troch Bukov, tak nepoletíme do Šivca, ale priamo do Troch Bukov.“ „Čože? Do Troch Bukov?“ vystrašil sa Arnold, „Veď pre mňa je to hotová samovražda! Ledva som vydržal cestu z Borca do Jendoviec a teraz mám letieť z Drtichova až do Troch Bukov???

Tak ďaleko predsa nedoletím!“ „Nič sa nedá robiť, Arnold. Ak chceme nájsť Dietra a Petra, musíme letieť hoci aj na kraj sveta. Ale ak chceš, môžeš odletieť späť do Borca a nemusíš sa vláčiť s nami. Na takéto náročné akcie si už príliš starý, zbytočne by si nás brzdil.“ chlácholil ho Augustíno. „To rozhodne nie! Do Borca sa nevrátim bez dvojčiat, to radšej havarujem! Ak sa vzdám a vrátim, budem sa cítiť úplne zbytočný!“ Proti tomuto argumentu sa, veru, nedalo nič namietať, hoci sa všetci traja zhodli na tom, že pre Arnolda by predsa bolo lepšie, keby sa vrátil do Borca.

Veď sami si dokážu poradiť aj bez neho. Obe lietadlá majú odvahy viac než dosť, navyše ich motoriská boli lepšie a modernejšie, než Arnoldove starožitné motorčeky. Navyše António a Augustíno sú skúsení vojaci, dokonca António vo vojne získal titul letecké eso, takže by ich nič nemalo zaskočiť. Napriek tomu ďalej leteli spolu s Arnoldom. Kvôli nemu museli pristáť na poli v polceste, aby si pokojne mohol doplniť palivo z kanistra. Napoludnie už prileteli do Troch Bukov. Tam sa ale akoby po dvojčatách zľahla zem – nikto o nich nič nevedel až na jedného starého dispečéra, ktorého volali Dedko Vševedko, lebo, ako sa hovorí, mal oči všade. Vedel o všetkom, čo sa na letisku deje.

A ten našim štyrom pátračom porozprával o tom, ako videl dve lietadlá, ktoré podľa neho sa na hľadané dvojčatá podobali a po skončení predstavenia Lietajúceho cirkusu predviedli svoje čísla. Ale o tom, ako ich principál po ich vystúpení vlákal do Lietajúceho cirkusu už nič nevedel. Napriek tomu naši pátrači vytušili z jeho rozprávania, že ich hľadané dvojčatá mohli skončiť v Lietajúcom cirkuse a preto sa Melichar opýtal starého dispečéra: „Viete aj to, kam cirkusanti odišli?“ „Pravdaže.

Do Voskoviec, tam dnes majú predstavenie. A podľa toho, čo sa mi donieslo do uší, vraj majú nejakú novú hviezdu.“ rozpovedal Dedko Vševedko. „A čo Dieter a Peter? Neodleteli s nimi?“ vyzvedal Melichar. „Priznám sa, že hoci ma volajú Dedko Vševedko, vôbec netuším, kam sa tie dve tmavozelené stíhačky vyparili. Napriek tomu, že tu poznám každé lietadlo, čo býva v našom hangári, alebo sem pravidelne lieta, pred troma dňami tu bolo veľa cudzích lietadiel a keďže som bol zavalený povinnosťami, nevšimol som si to, hoci obyčajne si takéto veci všímam.“ „To je škoda, že neviete, kam naše dvojčatá leteli, každopádne veľmi ste nám pomohli. Aspoň vieme, že tu naozaj boli.“ poďakoval sa António a lietadlám vydal rozkaz na prípravu k odletu.

Keď sa všetky tri lietadlá pripravovali vzlietnuť, niečo sa škaredo pokazilo. Arnoldovi zrazu z ničoho nič začal zlyhávať jeden motor. Najprv sa zastavil. Keď sa ho António pokúsil znova nahodiť, z motora sa začali ozývať hrozné zvuky. Pritom zaznelo niekoľko rán ako z dela a z výfuku sa vyvalil čierny dym. Pri treťom pokuse sa to všetko zopakovalo aj s prídavkom – z výfuku okrem čierneho dymu vyšľahli aj plamene. To bol pre Antónia jasný signál, že naši párači už dnes nevzlietnu. „Už len toto nám chýbalo!“, nadával, „Vážna porucha motora jedného z lietadiel! Kvôli nej budeme musieť pátraciu akciu prerušiť!“ „To nemyslíš vážne!“ zhrozil sa Augustíno. „Mýliš sa, lebo to myslím vážne! Musíme tu ostať, dokiaľ sa nám Arnolda nepodarí opraviť a to určite potrvá dlho. Súčiatky na motor do takého starého lietadla, ako je Arnold, sa už dávno nevyrábajú a tak sa čoraz ťažšie zháňajú! Ktovie, či Arnold nebude potrebovať nový motor!“ zúfal António.

To bolo pre našich pátračov to najhoršie prekvapenie, aké ich stretlo. Nie že sa zdržali hľadaním na nesprávnych miestach, ešte viac sa zdržia kvôli oprave Arnoldovho motora. A tá bola ťažká. Mechanici ho radšej vybrali von z lietadla, aby si ho mohli celý dobre prezrieť. Kvôli tomu Arnolda museli uspať, lebo inak by sa pritom od bolesti zbláznil. V dielni potom motor rozobrali do poslednej skrutky. Tam sa ukázalo, že sa zasekol a pri ďalších pokusoch znova ho naštartovať sa v ňom veľa súčiastok zlomilo. Motor preto potreboval náročnú opravu. A hoci Arnold má ešte jeden motor, s jedným motorom nedokázal vzlietnuť, lebo jeho motory boli slabé ako muchy.

Napriek tomu António a Melichar majú iba po jednom motore, ktoré sú však na rozdiel od Arnoldovych motorov oveľa silnejšie. Odvtedy sa našim pátračom každý deň zdal ako večnosť. Napriek tomu, že sa António spolu s miestnymi mechanikmi snažili dať rozbitý motor čo najskôr dokopy, oprava sa predĺžovala hlavne kvôli výrobe súčiastok, ktoré sa ťažko zháňali. Preto Augustíno a Melichar pomaly strácali nádej, že nezvestné dvojčatá vôbec niekedy nájdu, keď zrazu… Jedného dňa, keď António trávil prestávku pri svojich nešťastných lietadlách, pribehol za ním Dedko Vševedko: „Pozrite, čo som našiel! Určite vás to bude zaujímať!“ A podal Antóniovi úplne nový plagát Lietajúceho cirkusu.

Ten keď si ho prezrel, div, že mu od prekvapenia nevypadli oči z jamôk: „Ježkove oči! Veď na tom plagáte sú naše stratené dvojčatá Peter a Dieter!“ „Čože?“ začudovali sa Melichar s Augustínom a António im ukázal plagát. Lietadlá nemohli veriť vlastným očiam. „Ja som to tušil!“, zamračil sa Melichar, „Koľkokrát som ich počul, že snívajú o tom, že sa stanú hviezdami Lietajúceho cirkusu! Očividne sa im to splnilo, lenže ani netušia, do akej pasce sa chytili! Principál je totiž pekný vtáčik a iné nie je ani jedno z lietadiel – Diablo! Jeho meno ho krásne vystihuje, lebo je to doslova diabol vtelený do lietadla!

Keď som bol v Lietajúcom cirkuse, bol ku mne zlý – čo zlý, horší – ako čert!“ „Nuž… keď máš z Lietajúceho cirkusu také zlé skúsenosti, nesmieme s oslobodením dvojčiat meškať ani minútu! António… VYHLASUJEM POPLACH!!!“ zakričal Augustíno. „No, obvykle túto vetu kričím ja, ale teraz je úplne jedno, kto poplach vyhlásil! S tými dvojčatami si to uhádol! Ešteže dobre, že z plagátu vieme, kde teraz Lietajúci cirkus vystupuje!“ zvolal António a zaraz vyskočil do Augustínovho kokpitu.

Keď Arnold, napoly omráčený uspávacim roztokom začul, ako Augustíno a Melichar štartujú, zavolal za nimi: „Hej, a čo ja? Mňa tu necháte??? Veď ešte nie som opravený!“ „Je nám to ľúto, Arnold, ale keď máme zachrániť dvojčatá, musíme sa poponáhľať!“ zavolal Augustíno, ktorý sa už rozbiehal po pristávacej dráhe. Netrvalo dlho a Augustíno s Melicharom už boli vo vzduchu. Leteli priamo na letisko, na ktorom mal teraz podľa plagátu vystupovať Lietajúci cirkus. To však naši pátrači ešte netušili, že medzitým sa stalo niečo, čo im prichystá ešte väčšie nepríjemné prekvapenie, akým bola vážna porucha Arnoldovho motora. A čo to bolo, to sa dozviete v ďalšej rozprávke.

Autor: Sergej- (Tomáš Halža)

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.