Dávnejšie som sa venoval automobilom, ktoré boli vybavené dvojtaktnými motormi. Prvým, kto chcel zjednodušiť už existujúci štvortaktný motor bol jeden z jeho autorov a síce Karl Benz. Ten, ale od svojho projektu ustúpil, pretože jeho funkčná vzorka dvojtaktného motora bola síce jednoduchšia ako štvortaktný prototyp, ale absolútne nespoľahlivá. K. Benz si svoj dvojtakt nechal patentovať, no nevenoval sa mu.
Podľa nebohého kolegu Dr. Mareša pokusy o vytvorenie dvojtaktného motora siahajú do roku 1880, no jeho použitie v automobilovej praxi bolo realizované až v roku 1921 konštruktérom H. Gradom v automobile Grade F1 a neskoršie Grade F2 (1921 – 1928).
Na území bývalého Československa sa dvojtaktným automobilovým motorom venoval konštruktér B. Novotný, ktorý predstavil niekoľko projektov ľudových áut s dvojtaktným motorom. Najskôr to bola neúspešná Omega. Po nej dosť nedokonalý Disk (1924), ktorým rozbiehala úspešnú výrobu dvojtaktných automobilov brnenská Zbrojovka (1926 automobily „Z“). Po nej mal B. Novotný prsty aj v projekte Enka (1927), podľa ktorej továreň Aero začala výrobu milučkých autíčok „Cililink“ (Aero 10 až Aero 1000 (1929 – 1933) a neskoršie úspešných dvojtaktných automobilov Aero.
Medzivojnové Československo malo v dvojtkatnom automobilovom priemysle ešte jedno želiezko v ohni a síce značku Jawa, ktorá vyrábala Jawu 700 podľa nemeckej licencie DKW (1933 – 1934). V povojnovej ére dvojtakty z našich ciest nevymizli, štafetu prevzalo auto Minor produkované najskôr ako Jawa Minor a neskoršie ako Aero Minor. Spoločným znakom týchto motorov podľa Dr. Mareša bol trojkanálový rozvod sania a piest, ktorý sa pýšil náliatkom nazvaným „deflektor“. Inými slovami povedané pracovná plocha piestu bola tvarovaná tak, aby usmernila prúdiacu zmes zo sacieho kanála. Pri stlačení a následnom zapálení sa tá tak správne rozvírila a v čo najväčšom objeme správne prehorela. Tým sa dosiahlo priaznivé vypláchnutie valca a zabránilo sa väčšiemu úniku čerstvej zmesi do kanála výfukového. Tento princíp umožňoval celkom slušné parametre výkonu týchto motorov a tým aj celých vozidiel. V medzivojnovom období sa ale výrobe dvojtaktných viackolesových vozidiel venovalo oveľa viac výrobcov, no poväčšine do nich montovali motory z motocyklov, kde ich použitie sa stalo tradíciou. Dvojtaktnými matadormi sa teda stali anglické motocykle Scott a nemecké motocykle DKW.
Samozrejme, že ich úsilie spelo k dvojtaktným automobilom. Ich modifikované dvojtaktné motory sa teda dostali do áut DKW>IFA>Wartburg (Barkas, Trabant), Syrena, DKW>IMV. DKW>SAAB. To nehovorím o absolútne neznámych výrobcoch, cyclecarov a trojkoliek ktorých existencia skončila začiatkom druhého celosvetového konfliktu.
Autor: Gilbert
Pridajte prvý komentár