Aktuálne: Električky T2 sa po necelých 56 rokoch vracajú do prevádzky v Prahe

Dopravný podnik ho bude nasadzovať predovšetkým na nostalgickú linku číslo 23, ktorá vedie z Královky cez historické centrum (vrátane Pražského hradu, Kráľovského letohrádku či Národného divadla) na Zvonařku. Obyvatelia i návštevníci mesta sa s električkami T2 budú môcť po prvý krát odviezť už tento 7. a 8. marca 2020, kedy budú nasadené na vybrané poradia linky číslo 2.

Pre fanúšikov MHD nachystal DPP na sobotu 22. februára 2020 unikátny fotopříležitost – obe pokrstených električky T2 spoločne s múzejnom vozidlom T2 budú od 9.00 hod do 12.30 hod prvýkrát spoločne vystavené na nádvorí vozovne Střešovice.

Obe pokrstených električky boli vyrobené vo vagónke Tatra Smíchov pre mesto Ostrava a po ich vyradení z tamojšieho vozového parku ich v roku 1996 odkúpil dopravný podnik v Liberci, kde boli v prevádzke ďalších 22 rokov.

Dopravný podnik miest Liberca a Jablonca nad Nisou bol až do roku 2018 úplne poslednom prevádzkovateľom týchto električiek. Liberecký voz #18 bol v prevádzke s cestujúcimi od januára 1959 do novembra 2018, teda takmer 60 rokov, čo je zatiaľ neprekonaný rekord v celej histórii električiek typu Tatra. Novým majiteľom vozových skríň oboch električkou sa na sklonku roku 2018 stal Dopravný podnik Hlavného mesta Praha.

Cestovné poriadky:

Z histórie električiek T2:

Električky ČKD Tatra T2 boli vyvinuté v rokoch 1951 – 1956 a ich sériová výroba prebiehala v rokoch 1957 – 1962. Celkovo bolo vyrobených 771 vozidiel dodávaných do miest v Československu a Sovietskom zväze. Vozidlá boli vyrábané v pražských podnikoch vagónka Tatra Smíchov (vozová skriňa, podvozky) a ČKD Stalingrad (elektrická výzbroj). Väčšina vyrobených električiek prešla sprevádzkovaním a vyskúšaním v pražskej vozovni Motol, pretože výrobca nedisponoval elektrozkušebnou. Na rozdiel od svojich predchodkýň „té-jednotiek“, vyvíjaných pôvodne iba pre Prahu, boli „té-dvojky“ od počiatku koncipované ako jednotné štvornápravové vozidlá, ktoré mali zjednotiť do tej doby veľmi roztrieštený vozový park všetkých československých miest prevádzkujúcich električky na rozchodoch 1 000 a 1 435 mm. 

Ich základom sa rovnako ako pri type T1 stala moderná, pôvodom americká koncepcia PCC, zavedená už pri električkách T1. Jej konštrukčné prvky (najmä otočné podvozky a systém plynulej regulácie rozjazdu a brzdenia) a koncepčné princípy (napr. pohon všetkých náprav či usmernený pohyb cestujúcich) zabezpečili novým električkám veľmi vysokú úžitkovú hodnotu a špičkové dynamické vlastnosti, ktoré obstoja aj v dnešnom prevádzke. Nové pôdorysné rozmery vozovej skrine využívajúce maximálny priepustný profil vtedajších koľajových sietí sa v roku 1958 stali normatívom pre novo budované aj rekonštruované trate v celom Československu, a to vrátane vtedy uvažovaných podpovrchových električkových tratí v Prahe. Počiatok budovania jednotného vozového parku, symbolizovaný typom T2, bol významným míľnikom, ktorý zabezpečil električkovej doprave novú budúcnosť. Na priekopnícku úlohu električiek T2, ktorá je dnes časti a neprávom opomenutá, následne nadviazal aj najslávnejší a najrozšírenejší typ T3, s ktorým sa podarilo proces unifikácie vozového parku dotiahnuť do víťazného konca (v Prahe to bolo v roku 1974). 

Električky T2 vynikajú veľmi osobitým tvarovým riešením vozovej skrine. Výtvarník František Kardaus pri ich návrhu spracoval celý rad vizualizácií a modelov, pričom zavŕšením celého procesu tvorivého návrhu bola realizácia sadrového modelu predného a zadného čela novej električky v mierke 1:1. Vďaka charakteristickému presadenému transparentu a svetlometu s ozdobnou lištou („Fous“) sa T2 ideovo priblížili svojim americkým vzorom.

Vývoju té-dvojky významne pomohol aj Dopravný podnik hlavného mesta Praha. V komisiách zaoberajúcich sa vývojom a skúškami prototypov aktívne pôsobili najmä inžinieri Miloš Eckert a Karel Novák, ktorí o.i. zohrali aj zásadnú úlohu pri presadzovaní jednotnej koncepcie T2 (na nátlak niektorých miest sa pôvodne uvažovalo aj s modifikáciou T2 prispôsobenej pre prevádzku s vlečnými vozňami, čo by úplne degradovalo progresívne dynamické vlastnosti, aj myšlienku jednotnej koncepcie pre všetky mestá). Za vtedajších nadriadených Ministerstvo miestneho hospodárstva vývoj zastrešil a účinne podporoval ďalší vynikajúci dopravný odborník Ing. Vojtěch Thora, ktorý bol v prvých povojnových rokoch ústredným riaditeľom Dopravných podnikov hlavného mesta Prahy.

V koľajovej sieti Dopravného podniku hlavného mesta Praha ďalej prebiehal skúšobný program dvoch prototypov a nadväzné skúšky plynule prechádzajúce do vývoja nástupníckeho typu T3. Príležitostne sa na skúšobných jazdách v pražských uliciach vyskytli aj vozidlá určené pre iné mestá. Hoci do prevádzky s cestujúcimi v Prahe električky T2 zasiahli len minimálne, aktívnou účasťou na ich vývoji získal pražský Dopravný podnik cenné poznatky k budúcej koncepcii modernizácie infraštruktúry električkovej dopravy a zároveň bol umožnený vznik slávneho typu T3 v podobe, ako ho poznáme z pražských ulíc. Poslednú jazdu na pravidelnej linke v rámci pražskej mestskej hromadnej dopravy vykonala električka T2 v novembri 1964 na linke č. 21.

Doteraz jedinú pražskou pamiatkou na priekopnícku úlohu T2 bol druhý prototyp #6002, ktorý je od roku 1977 súčasťou zbierky podnikového múzea a v deväťdesiatych rokoch prešiel vydarenou a veľmi rozsiahlu renováciou, ktorá ho priblížila do stavu z roku 1956. Tento vozeň však môže byť vďaka veľmi vysoké historickej hodnote a technickým obmedzeniam (tyčový zberač) prevádzkovaný len za mimoriadnych opatrení. S vedomím historického významu T2 a existencie dvoch posledných pravidelne prevádzkovaných vozňov v Liberci vznikol projekt nasadenia dvoch vozov T2 na nostalgickú linku č. 23.

Zdroj: Dopravný podnik hlavného mesta Praha
Foto: Dopravný podnik hlavného mesta Praha; Hana Pohanová, Ondřej Kubát