Ako sme dnes na Magde pokorili gemerskú lokálku (po siedmych dlhých rokoch)…

img_0330Svital sobotňajší tropický deň, keď v Košiciach krátko pred ôsmou hodinou ráno vyrazil historický motorový vozeň M.131.1225 Magda + jeden vlečený vozeň na tretiu tohtoročnú nostalgickú výletnú jazdu z Košíc na Gemer. Neuveriteľná stovka výletníkov vo vekovom rozmedzí 0,5 až 70 rokov zo Slovenska, Česka, Nemecka a Poľska, obsadila drevené lavice do posledného miestečka a tak sme my, čo sme pristupovali až v Rožňave, ktorá je vstupnou bránou do čarokrásneho Gemera, museli riešiť ,,závažnejší” problém, ako sa vôbec vteperiť do súpravy a nezostať stáť v chodbičke. Nálada vo vlaku však bola výborná, ľudia ústretoví a tak sme sa nakoniec všetci pohodovo pomestili. Bolo krátko po deviatej hodine ráno a mimoriadny osobný vlak do Dobšinej vyrazil na cestu po Gemeri.

KRÁTKO Z HISTÓRIE A FAKTOGRAFIE

Dobšinská lokálka je 30-kilometrová koncová trať z Rožňavy do Dobšinej, ktorá sa už vyše 7 rokov nepoužíva na osobnú prepravu. Lokálka bola zrušená v povestnom roku 2003 pre nerentabilnosť spolu s ďalšími po celom Slovensku a tieto trate viacmenej osireli. Zastavenie osobnej železničnej dopravy na hornom Gemeri bolo dôsledkom fatálneho útlmu baníckej ťažby a ekonomickej recesie v 90-tych rokoch minulého storočia. Bočné koľajišťia na niektorých miestach zhrdzaveli a zarástli trávou, návestidlá zmizli, alebo ich zhrdzavené pozostatky vytŕčajú vo vysokej tráve. Hlavnú trať udržiavajú už iba železniční robotníci. Po gemerskej lokálke síce ešte nejaký čas po uzavretí osobnej prepravy pendlovali nákladné vlaky s peletami z banského závodu Siderit v Nižnej Slanej (posledný veľký zamestnávateľ v doline), vlani však skrachoval aj ten a odvtedy sa tadiaľto preženú už iba sporadické nákladné súpravy, alebo robotnícke údržbárske dreziny.

gemer

Ešte predtým, ako postupne navštívime jednotlivé obce popri trati, spomeňme, že náš nostalgický Gemerský Express III. nebol iba o spomienkovej jazde tam a späť – čakali nás dlhšie zastávky na bývalých obecných staniciach a bohatý sprievodný kultúrny program, na ktorom nás miestna samospráva a obyvatelia mali oboznámiť s gemerským folklórom, históriou a tradíciami. Očakávanie sa teda dalo krájať. Z pohľadu organizátora – Klubu historických koľajových vozidiel (KHKV) v Haniske pri Košiciach – ide o obrovské plus, keďže väčšina nostalgických jázd inde spočíva iba v zorganizovaní jazdy. KHKV však všetkým darovala aj pridanú hodnotu – zaujímavé exkurzie do miestnych múzeí, kultúrnych pamiatok, či prírodných jedinečností. Nakoniec, posúďte sami….

SMER BETLIAR A ĎALEJ…

Sobotňajšie slniečko krásne svietilo, na oblohe ani mráčik a Magda si to rozvážnym tempom staručkej distingvovanej železničnej dámy šinula po gemerskom údolí, kde logicky budila všeobecný záujem – na miestach kde s traťou viedla súbežne aj asfaltka, zastavovali autá s domácimi aj turistami, ktorí si nás – čoby železničné čudo – fotili a mávali nám na cestu. Zahanbiť sa nedali ani prekvapení obyvatelia blízkych domov, či miestni záhradkári. Magda všetkým zadymila zo svojich motorových útrob a my vo vlaku sme cítili okrem občasnej príjemnej naftovej arómy aj hukot a trasenie vozňov na koľaji. Spolu s úchvatnou scenériou okolitých zelených gemerských kopcov zmäklo srdce každého nadšencu železníc a nostalgie. Bolo ich neúrekom.

Prvou zastávkou bola obec Betliar. Na peróne už netrpezlivo čakali nadšenci a nadšenkyne s ratolesťami, ktorí sa takisto chceli previesť po bývalej trati a zaspomínať si na peknom výlete po doline. Aj oni sa nakoniec pomestili – raz darmo, dobrých, respektíve ústretových ľudí sa všade zmestí —:) Tí, ktorí chceli navštíviť svetoznámy betliarsky kaštieľ, mohli naopak vystúpiť a dodatočne sa previezť dobšinskou dolinou v rámci neskorších kyvadlových jázd na trase Betliar-Dobšiná.

Po Betliari sme nakrátko zastali v obciach Gemerská Poloma a následne aj v začadenej Nižnej Slanej, ktorej za chrbtom sídli opustená hrdzavá gigantická fabrika – spomínaný Siderit. I keď nás v Nižnej Slanej privítal skutočný výpravca (netušíme čo na trati reálne vypravuje 🙂 ), na týchto staniciach sa podpísal zub času a ruky vandalov. Vytlčené okná, rozbité staničné nápisy, zarastené železničné stavby… Niektoré budovy odkúpili súkromní vlastníci avšak tie, ktoré to šťastie nemali, smutne pustnú ako memento a spomienka na kedysi hojne využívanú trať. Po krátkom fototermíne a dostúpení niekoľkých pasažierov vyrážame ďalej…

STANICA GOČOVO

Prvou takmer hodinovou kultúrnou zastávkou bola obec Gočovo, rodisko slávneho Jura Hronca, akademika a pedagóga, zakladateľa šiestich vysokých škôl na Slovensku. Našu Magdu sme zaparkovali hneď na začiatku obce na peróne bývalej stanice, kde nás privítala zamestnankyňa miestnej samosprávy. Po úvodnom príhovore nás pozvala do pamätnej izby ich slávneho rodáka, kde sme mohli vidieť unikátne dobové zbierky predmetov a nadýchať atmosféry starobylého vidieckeho bývania v kúrii. Veľmi zaujímavou bola aj návšteva miestneho kostola, ktorý sme na polhodinku doslova ,,obsadili” a vypočuli si historický exkurz k dejinám Gočova, ktoré siahajú až do 15.storočia. Na svoju rodnú obec nezabudol ani slávny Juro Hronec, ktorý odpočíva na miestnom cintoríne podľa svojho želania.

Gočovčania sú milí ľudia a i napriek tomu, že náš sprievod im doslova zaplavil dedinu a miestne cesty, vychádzali pred domy, zo stavieb, z predajní, alebo od roboty na dvore, aby nás pozdravili. Neskôr bolo vo vlaku príjemné počuť, ako rodičia svojim detičkám opakovali, kto je Juro Hronec z Gočova a či sa im páčil pamätný domček…

STANICA VLACHOVO

Po gočovskej návšteve sme sa následne ,,nalodili” späť do Magdy a vybrali sa do susedného Vlachova, ktoré nás privítali skutočne vo veľkom štýle – za vyhrávania a spevu miestnej ľudovej muziky, ktorej dominoval sám starosta Juraj Kováč s harmonikou na pleciach a v železničiarskom mundúre, sme vystúpili na perón a nechali sa počastovať pečenými šiškami, koláčikmi a poniektorí aj kalíštekom miestnej domácej. Na Vlachovo – víťaza súťaže Dedina roka 2005 – určite nezabudne nik z výletujúcich. Miestne ženičky v prekrásnych gemerských krojoch nás okrem sladkých domácich dobrôt občerstvili aj ochutnávkou miestneho bieleho chleba a všetci nás srdečne pozvali na návštevu múzea v obecnom kaštieli.

Vlachovčania si rovnako ako Gočovčania cenia svoju kultúru a históriu (ale aj turistov a turistické návštevy!) a tak prehliadka vlachovskej baníckej histórie bola vzrušujúcim spoznávaním zvykov, obyčajov a predmetov, ktoré Vlachovčania zachovali až dodnes v priestoroch pekne zreštaurovaného kaštielika. Časť výletníkov stihla navštíviť aj takzvanú ľadovňu v lese za obcou – ide o malú jaskyňu v ktorej sa kedysi, keď neexistovali chladničky a elektrický prúd, uchovávalo počas leta mäso pred skazením. Od ľadovne viedla ponad rieku Slanú letná strmá, ale príjemná turistická cestička, po ktorej sme sa okľukou vrátili späť ku Magde.

Vlachovo je dobre zorientovaná európska dedina a Vlachovčania si cenia návštevníkov a turistov, ktorí okrem iného dostali aj turistické bulletiny a prospekty. Viacerých prekvapilo, že vo Vlachove je napríklad aj pekné kúpalisko a turistická ubytovňa a viacerých sme aj počuli, že sa sem ešte vrátia —:)

ĎALEJ NA SEVER…

Ako sme už spomínali skôr, trať z Rožňavy po Vlachovo absolvovala Magda v tomto roku už raz – na jar ako Gemerský Express I.. Avšak ďalej od Vlachova, smerom na Dobšinú, nás čakalo avizované a vzrušujúce ,,pokorenie” trate, po ktorej sedem rokov neprešiel osobný vlak. Na okná vozňov sa nahrnuli nadšenci s kamerami a fotoaparátmi v rukách, ktorí snímali zarastené koľajiská, krásne prírodné scenérie, staré mosty, zabudnuté odbočky ku vtedajším veľkým závodom a všetky ďalšie nostalgické lahôdky. Tých niekoľko kilometrov až po Dobšinú boli najmä o pomalej jazde po trávnatom koľajisku, ktoré malo iný ,,cveng”, než to, ktoré sa používalo po Vlachovo. Ďalej, na sever od Vlachova, totiž nechodí nielenže žiadna osobná doprava, ale takmer ani žiadne nákladné vlaky – na trati to trochu viac hegalo, pískalo a muselo sa ísť pomalšie. Hnedasté hrdzavejúce jazdné plochy koľajníc, ktoré sa na používaných tratiach tak známo ligocú, sme nakoniec víťazne ,,ošmirgľovali” kolesami našej Magdy…

CIEĽ: STANICA DOBŠINÁ

Stanica Dobšiná je napodiv udržiavaná a pokosená. I keď staničná budova nevyzerá, že by sa práve používala, potešil nás jej relatívne dobrý vzhľad. Na nástupišti čakalo množstvo ďalších záujemcov o jazdu po zabudnutej trati a tak zatiaľ čo sme my – cezpoľní – vystúpili a autobusom sa odviezli do samotného centra mesta na prehliadku, Magdu obsadili miestni nadšenci a vydali sa smerom späť do Betliara v rámci kyvadlovej jazdy.

Na rozpálenom asfaltovom dobšinskom námestí nás privítala zamestnankyňa mestského úradu, ktorá nás vzápätí pozvala na exkurziu miestnej radnice – skutočného neobarokového skvostu. Podľa jej slov dobšinskú radnicu a jej bohatú výzdobu a výstavné zbierky, údajne nenájdete nikde v Európe. Početnú časť návštevníkov zaujal jej bohatý historický výklad. Po necelej hodine sme radnicu opustili a následoval voľný program, v rámci ktorého bolo možné navštíviť ďalšie dobšinské pamiatky a kostoly, ktoré pre nás otvorili. Časť výletníkov – najmä tí s malými deťmi – však uprednostnili obedy a pitné režimy v miestnych reštauráciách a bufetoch. Horúčava bola totiž nesmierna…

Takmer trojhodinová pauza v Dobšinej ubehla ako letná voda a autobusom sme sa následne dopravili späť na železničnú stanicu, kam sa medzičasom vrátila aj Magda z kyvadlovej jazdy od Betliara. Ľudia boli príjemne vyčerpaní – tropickým slnkom aj zážitkami – a tak sa po spoločnej fotografii s Magdou na dobšinskej stanici všetci nahrnuli do vozňov, kde sa rozprúdili živé diskusie o rôznych železničných či cestovateľských zážitkoch a názoroch. Niektorých ďalších Magda na spiatočnej ceste po gemerskej doline sladko udriemala…

TRAŤ, NA KTORÚ SA (NA CHVÍĽU) VRÁTIL SKUTOČNÝ ŽIVOT

Cestou späť sme zastavovali na jednotlivých zastávkach, na ktorých vystupovali či pristupovali ďalší pasažier – malí aj veľkí výletníci a spomienkári. Slniečko – i keď stále výdatné – už pomaly zapadalo za gemerské kopce a človeka pri pohľade na túto scenériu chvíľami pochytil akýsi smutný pocit z toho, že iba na takúto malú chvíľu, na jeden deň, sa na gemerskú lokálku vrátil skutočný život, skutoční cestujúci pasažieri, ktorí sa už s vysokou pravdepodobnosťou na túto trať natrvalo nevrátia nikdy. Lebo Gemer, prekrásny a starobylý banícky kraj, má svoje svetlé banské časy a súvisiacu dopravnú intenzitu, za sebou. Jeho víziou by však mohli byť práve turisti – tí, čo prišli a nabudúce prídu.

Na Gemeri je totiž naozaj čo obdivovať – okrem prekrásnej prírody, tradícií a folklóru sa Gemer pýši aj ,,titulom” región s najväčším počtom vzácnych historických pamiatok na plochu – minimálne v strednej Európe. Kaštieľ Betliar, hrad Krásna Hôrka, Ochtinská aragonitová jaskyňa, mauzóleum Francišky v Krásnohorskom Podhradí, jaskyne Domica či Gombasek, najväčší kvapeľ na svete v Krásnohorskej jaskyni a kopec ďalších pamätných izieb, kúrií, historických sakrálnych pamiatok a domov slávnych osobností, ho na budúci turistický raj priam predurčujú.

. . .

Na záver tejto reportáže by sme sa radi poďakovali všetkým Gemerčanom za srdečné a pohostinné prijatie, za kopec zaujímavostí, nových zážitkov a poznatkov, ktoré sme na Gemeri získali. V neposlednom rade aj organizátorovi – KHKV Haniska pri Košiciach – ktorí nám okrem výletu na 60-ročnej krásavici Magde po jednej zabudnutej trati dopriali a zorganizovali aj sprievodné podujatia. KHKV chystá ďalšiu spomienkovú jazdu a výlet už v auguste – z Košíc smerom na zrušenú trať do Jasova Medzeva. Sme pevne presvedčení, že mnohí z dnešných návštevníkov, si augustovú jazdu opäť nenechajú ujsť. Ďakujeme!

Text: Jaroslav Verlík
Foto: Jaroslav Verlík a Július Richnavský

1 Comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.