Rok sa stretol s rokom a túto sobotu sme opäť vyrazili na nostalgickú jazdu v rámci pravidelných výletných podujatí Klubu historických koľajových vozidiel (KHKV) Haniska pri Košiciach na motorovej súprave M 131 Magda pod názvom Gemerský expres III. (reportáž z vlaňajšej jazdy expresu po lokálke do Dobšinej si môžete prečítať na tomto odkaze). Plne obsadený express s malými aj veľkými výletníkmi, vyrazil krátko po ôsmej hodine ráno z košickej hlavnej železničnej stanice. My sme do súpravy pristúpili o hodinku neskôr, na železničnej stanici v Rožňave, ktorá je vstupnou bránou na Gemer v smere od východu. Počasie nám v zásade prialo a i keď sa májové slniečko zašilo pod mraky, v príjemnej atmosfére sme vyrazili smerom na Plešivec, odkiaľ už vedie polozabudnutá železničná odbočka na koncovú trať cez Štítnik priamo do Slavošoviec. Táto jediná lokálka úplne pôvodne vonkoncom nemala byť koncovou traťou, ale o tom až neskôr…
Pre menej znalých iba v krátkosti pripomeňme, že hornogemerské lokálky tvoria tri koncové železničné trate:
Rožňava – Dobšiná
Plešivec – Slavošovce
Plešivec – Muráň
Na prvých dvoch tratiach už takmer pred desaťročím zrušili osobnú železničnú prepravu pre nerentabilnosť. Príčina? Po páde priemyselných podnikov a fatálnom útlme banskej a drevárskej činnosti v dobšinskej aj slavošovskej doline v 90-tych rokoch a tým aj súvisiacom útlme požiadavky na robotnícke prepravy, značne osireli aj vlakové súpravy gemerských lokálok, až sa mocní slovenského železničiarskeho sveta rozhodli začiatkom tohto tisícročia poslať ich natrvalo do zabudnutia. Odvtedy trate zarástli, z mnohých staničných budov a návestí zostali len hrdzavejúce, trávou zarastené ruiny a koľajiská iba sem-tam prebrázdi údržbárska drezina či ojedinelý nákladný vlak.
Železničná trať do Slavošoviec vedie cez prekrásne údolie, ktoré lemujú typicky oblé gemerské kopce. V máji je táto prírodná scenéria o to úžasnejšia, že všetko sa čerstvo zelenie a husté porasty nasycujú vzduch krásnymi prírodnými vôňami. Nám sa k týmto vôniam primiešavali aj občasné dymové kudrlinky, pochádzajúce z motorových útrob staručkej Magdy, ktorá si to pokojným krokom staručkej distingvovanej železničnej dámy šinula smerom na Štítnik. A takto sme si to vlastne aj predstavovali.
V plne obsadenom vlaku sa miešala slovenčina s češtinou, poľštinou, angličtinou a maďarčinou, ale aj unikátnymi detskými ,jazykmi“ tých najmenších, ktorí ozajstné rozprávanie ešte iba napodobňujú J. V tejto zmeske cestujúcich však o lingvistiku nešlo – každý sa s každým dohovoril, všetci sa usmievali a družne debatili, fotonadšenci prevísali z otvorených okien vagónov ponad trať a fotili si tú svoju nostalgiu, kvôli ktorej prišli na tento výlet.
Za jemného daždivého spŕchnutia sme nakoniec po polhodinke pomalej jazdy na staručkej trati víťazoslávne vtiahli do Slavošoviec, elegantným oblúkom obišli celé mestečko a zakotvili rovno na železničnej stanici, kde nás privítali húfy domácich obyvateľov, predstavitelia samosprávy, živá cigánska ľudovka a riaditeľ slávnej slavošovskej papierenskej fabriky. V neďalekom pohostinstve sa varil guláš, piekli klobásky a silnejšie nátury mohli ihneď na stanici okúsiť miestnej trunkovice.
Program pre našu turistickú výpravu sa následne rozdelil na tri časti. Prvá skupinka odpochodovala pod vedením výkonného riaditeľa a veľmi príjemného rozprávača a spoločníka p. Hadáča na exkurziu do papierní, ktoré tu fungujú s väčšími či menšími peripetiami a zmenami majiteľov už takmer dve storočia (azda všetci bývalí československí socialistickí žiaci základných škôl dobre poznajú svetlozelené slavošovské zošity). Dnes sa tu vyrábajú krepové výrobky a výroba zošitov už zopár rokov sídli v pomerne neďalekom Betliari. Po príhovore a historickom exkurze do strastiplnej a ťažkej histórie vzniku tejto fabriky a jej statočnej zakladateľky, sme si pozreli samotné výrobné prevádzky, riadiace centrum a vyfasovali po vzorke zo servítok, obrúskov a ďalších výrobkov.
Druhá skupina medzitým absolvovala návštevu pamätného domu azda najslávnejšieho rodáka a rozprávkára Pavla Dobšinského. Je na škodu veci, že podujatia prebiehali súbežne s ďalšími a keďže nik z nás, bežných ľudí, nie je trojjediný, voľba tej-ktorej akcie nakoniec dopadla tak, že po návšteve fabriky sme sa aspoň v individuálnom výlete vybrali absolvovať ešte tretiu akciu a tou bol výlet k jednej zo slávnych gemerských spojok – nikdy nedokončenému ale takmer kompletne dobudovanému Slavošovskému tunelu pod kopcom Homôlka, na úpätí Stolických vrchov vo výške 744 m n.m.
Tento tunel mal byť súčasťou povestných gemerských spojok, ktorých úlohou malo byť železničné prepojenie Gemera ako južného regiónu stredovýchodného Slovenska, so severnými traťami Slovenska. Gemer bol totiž dovtedy železnične napojený iba na južnejšie maďarské trate vo vtedajšom pohraničí a podľa slov miestnych pamätníkov sa Maďari nesprávali práve najprítulnejšie, keď chceli Gemerčania cestovať na slovenské trate okľukou cez Maďarsko (keďže vtedy k nemu patril aj železničný uzol Plešivec). Údajne dokonca umožňovali tieto jazdy iba pod podmienkou, že cestujúci na maďarskej časti trate neopustia súpravy…
Sústava tzv. gemerských spojok teda mala prepojiť Gemer v jeho severnej časti s Červenou skalou, Margecanmi a Pohroním, a odtiaľ už prakticky kdekoľvek do vnútrozemia Slovenska. Medzičasom však v rámci nového povojnového usporiadania strednej Európy a úpravy hraníc pripadol Plešivec aj s jeho traťami k Slovensku a gemerské spojky i napriek veľmi pokročilému, miestami takmer úplne dokončenému stavu a obrovským vynaloženým nákladom, sa nová slovenská vláda rozhodla nesprevádzkovať. A tak sme aj dnes, po polstoročí, svedkami takmer dokončených, ale nikdy nesprevádzkovaných tunelov, železničných viaduktov a ďalších stavieb, ktorých kompletnosť a stavebná kvalita dnes vyráža dych a zároveň navodzuje otázku, PREČO tu žiadna trať nefunguje, keď prakticky by stačilo položiť koľaje a… gemerské spojky by neboli iba opustenou nostalgiou, nedosnívaným snom, ale súčasťou prekrásnej horskej jazdy vlakom v napojení na Červenú skalu.
Práve tento tunel pod Homôlkou v lese nad Slavošovcami mal byť ako prvý zo spojok napojený na gemerskú trať, po ktorej sme do mestečka prišli – teda so slavošovskou lokálkou sa minimálne istý čas nerátalo ako s koncovou, keďže cez Homôlku mala trať pokračovať na ďalšiu časť spojok a ďalej na horné slovenské koridory. Jeho dĺžka je 2500 metrov a ústi na druhej strane v revúckej doline. Slavošovský tunel je plne prístupný pre peších návštevníkov s dobrými topánkami, svetrom a batérkami. Celkom ma šokovalo, že aj miestni Slavošovčania ho veľmi radi a opakovane obľubujú ako miesto rodinných výletov do prírody.
Tunel je pri vchodovej časti do polovice zasypaný zhora padajúcou pôdou, avšak v jeho útrobách je možné pohodlne sa pohybovať a obdivovať neuveriteľne kvalitnú prácu vtedajších železničiarskych staviteľov – klenby, stužiace tunel, totiž aj dnes, po polstoročí neudržiavania, nejavia známky prasklín, korózie, či inej deštrukcie súvisiacej s časom a pôsobia na človeka tak, že pravdepodobne prežijú aj ľudskú civilizáciu… Vchod je turisticky osadený značkami a tabuľami so základnými historickými údajmi.
Od podrobnejšieho skúmania tunela a okolia nás odradilo silnejúce hrmenie a čierne ťažké maky, ktoré sa valili od severu. V zrýchlenej popoludňajšej chôdzi sme teda sotva stihli doklusať späť do Slavošoviec (trasa k tunelu je z mesta asi 3 km peši). Následnú prietrž mračien a krupobitie sme prečkali v hrdzavejúcej a zarastenej plechovej čakárni bývalej slavošovskej železničnej zastávky, asi kilometer pred hlavnou stanicou v Slavošovciach, kde parkovala naša Magda. Tá medzičasom v pravidelných intervaloch kyvadlovo rozvážala miestnych obyvateľov zo Slavošoviec do Štítnika a späť, aby si aj oni zaspomínali a pokochali s nostalgiou, ktorá sa už nikdy nepremení na dopravnú realitu, ktorá tu panovala kedysi.
Popoludňajšie počasie sa už od tejto chvíle striedavo menilo z kaluže do blata – lejaky vymieňal vietor a v jednej z ,,medziprestávok“ tejto meteorologickej ceremónie, sme sa peši presunuli späť na hlavnú stanicu, kde výborne padla šálka teplej kávy a príjemného posedenia pri ľudovej hudbe v našom pohostinstve. Tu sa práve dojedal guláš z obeda a spievalo sa ostošeť. Krátko po pol štvrtej popoludní sme si ešte kúpili hrudku pravého domáceho rejdovského syra a gemerský expres vyrazil zo Slavošoviec späť domov do Košíc, vzdialených asi sto kilometrov…
Čo dodať na záver. Bolo to dobre, bolo to fajn. Organizačne zvládnutá akcia, na aké sme pri KHKV viacmenej už zvyknutí. Sprievodné podujatia však mohli mať nadväzujúci, nie paralelný charakter – hádam sa to nabudúce podarí. Lebo väčšina z nás chce na výlete absolvovať hádam všetko J
Počasie síce v druhej časti podujatia sklamalo, ale aj vďaka nemu sme mohli byť svedkami čudesných, až komických situácií, keď napríklad zmoknutí a uzimení výletníci sušili svoje odevy, ponožky a topánky na otvorenej plechovej kapote Magdy vo vozni a všetci sme boli radi, že od odkrytého motora sálalo aj príjemné teplo a spolu s vôňou oleja a nafty sme splývali do tej iluzívnej polospomienky a polonostalgie, za ktorými sme na Gemer prišli. A určite prídeme aj nabudúce.
text:
Jaroslav Verlík
foto:
Jaroslav Verlík – VETERANY.EU, www.veterany.eu
Július Richnavský – GEMER.BIZ – www.gemer.biz
Škoda tých miniatúrnych fotografií. Dosť zle sa to prezerá pri tejto veľkosti. Ešte jedna poznámka. Pán riaditeľ SHP v Slavošovciach sa nevolá Hadaj, ale Hadač.