Po stopách nepoužívaných, zrušených, či nedostavaných železničných tratí 68: Priecestie a benzíka na Filiálke

BRATISLAVA – V predošlom článku som sa venoval pozostatkom industriálneho dedičstva našich otcov. Naznačil som, že naši predkovia boli múdri ľudia, pretože industriálne dedičstvo, ktoré nám zanechali neplnilo len svoj účel za ktorým bolo vytvorené, ale malo aj svoju estetickú hodnotu. Žiaľ túto hodnotu môžeme posudzovať už len z dostupných fotografií a kópií celuloidových filmov. Je však veľa takých momentiek, ktoré sú zaujímavé, no sú v súkromných zbierkach, ktorých majitelia spolupracujú len za istých podmienok a ani tie nie sú zrozumiteľné pre väčšinu zanietených.

Vlastne v skutočnosti ani spolupracovať s nikým nechcú, kto by ich potenciálne mohol nejak ohroziť. Skutočnosť je taká, že dnešný človek, ktorý má peniaze a moc sa správa macošsky ku dielam, ktoré vytvorili generácie pred ním. Nemá žiaden zmysel pre industriálnu estetiku a všetko, čo bolo vytvorené pred všeobecnou deštrukciou spoločnosti, ktorá uznávala pravidlá vytvorené storočiami existencie civilizovaného správania. S radosťou likviduje staré továrne, vzácne budovy a samozrejme likviduje koľajnice. Komunistický režim mal všeobecné pravidlo „ber tam, kde je“. Ľuďom vzali to, čo ich rodiny generácia po generácii budovali a zveľaďovali. Spravili z toho veci spoločné, ktoré vraj patrili všetkým. Napriek týmto tendenciám udržiavali chod bývalých tovární, veľkostatkov a všetko čo bolo okolo, lebo vedeli, že budovať niečo úplne nové na zelenej lúke by bolo strašne drahé. Naopak súčasnosť prichádza s preferovaním pravého opaku „všetkého starého sa zbaviť“, aby nepripomínalo skvelú a niekedy aj nemilú minulosť na ktorú by sme mohli byť niekedy aj hrdí. Vďaka tomu môžeme len spomínať na Siemensku, Feronu, nadchod, na manipuláciu s vagónmi na Filiálke, na elektrické rampy, na priecestí pri „Zvaráku“, na benzínovú pumpu v tesnej blískosti priecestia, na mlyn Jedľa  a ostatné priľahlé budovy. Ako študent som dochádzal do školy do Bratislavy. Sledoval som ako sa len dalo dianie okolo bratislavských koľajníc, keď som šiel vlakom. Vždy som cestu podľa potreby kombinoval. Buď som vystúpil v Rači a šiel harmonikou /Ikarusom/ do centra. Niekedy to bola „105-ka“ alebo „109-ka“. Tieto autobusy boli zrýchlené a šli len v rannej a poobednej špičke. Niekedy som na ne nastúpil na Gaštanovom Hájiku, no to už boli preplnené. Vtedy mi bolo jedno kam môj vlak šiel, či na Hlavnú, či na Novú stanicu, vystúpil som na stanici Vinohrady alebo Predmestie. Niekedy som vystúpil na konečnej, častejšie to bolo na stanici Nové mesto. Zväčša som ale využíval mestské električkové koľajnice. Tie šli a stále idú po Račianskej ulici, teda paralelne s koľajnicami k Filiálke.

Pokiaľ sa dalo, vnímal som vzájomné križovanie železničných tratí ako aj mimoúrovňové križovanie medzi železnicou, električkami, autami. Z detstva si pamätám ešte jednu bratislavskú raritu a síce križovanie vlaku a električky pred stanicou Blumentál. K momentálnej téme – najčastejšie som využíval trasu autobusu 109 a jeho prejazd priecestím pri „Zvaráku“. Situácia tu bola pre vodičov často ťažká. Pokiaľ nešiel vlak, tak svetelná križovatka fungovala normálne podľa naprogramovaných semafórov. Piepustnosť bola vtedy dostačujúca. V prípade posunovania na priecestí, alebo v prípade idúceho vlaku všetky semafóry blikali na oranžovo a vtedy to bolo komplikované. Padli elektrické rampy a cez križovatku chodili len vozidlá, ktoré nemienili ísť cez priecestie a ostatné poslušne čakali, kým sa rampy nezodvihnú. Z dnešného pohľadu to bola malina, pretože dnes sú tam súvislé kolóny prakticky stále, kroré začínajú pred Račou a tiahnu sa cez celé mesto. Toto priecestie je už dnes nefunkčné pre vlaky, tie tam už nejazdia. Autá tam jazdia spokojne ďalej.

Pohľad na priecestie Jarošova

Počas môjho štúdia tam boli tri koľaje. Jedna bola hlavná, tá je tam stále a dve boli vlečkové. Ďalej od „Zvaráku“ bola vlečková koľaj, ktorá vyúsťovala do odstavných koľají na ktorých boli vždy plné, či prázdne vagóny. Od „Zvaráku“ prvá koľaj bola vlečková, ktorej sa mienim venovať, pretože ako som naznačil v predošlých článkoch, sa z nej cez niekoľko výhybiek dalo dostať na prekladiská, do Ferony, do Siemensky a k bytovkám Unitas. Samozrejme aj v minulosti na stanicu na Mlynských Nivách a do dunajského prístavu. Opačným smerom pokračovali koľaje k benzínke a k mlynu Jedľa. Súčasný stav je taký, že vlečkové koľajnice sú mimo priecestia vytrhané a jediná funkčná je hlavná koľaj aj keď ňou už vlak nešiel dávno. Momentálne sú tam cez priecestie koľaje dvoje. Jediná je funkčná, ale mimo priecestia vlečkové koľajnice už nie sú. Priecestie je stále súčasťou križovatky, ktorá nesie meno podľa profesora Jozefa Čabelku, ktorý sa zaslúžil o založenie „Výskumného Ústavu Zvaračského /VÚZ/“. Čo bolo na mieste tohoto komplexu, som viacmenej nezistil. Podľa neoverených informácii si tam nemecké vojská za Slovenského štátu vybudovali sústavu podzemných bunkrov, alebo skladov, to si môžem len domyslieť. Maľovaná mapa však odkazuje na sódovú vodu „Zelený“, na značku „STINGL“ spojenú s nejakou kovovýrobou a budovu „Mechaniks“ spojenú s teplárskou činnosťou.

Profesor Čabelka prednášal na viacerých univerzitách u nás a v zahraničí strojnícke a metalurgické technológie so špecializáciou na zvarovanie. Založil v roku 1949 spomínanú inštitúciu, ktorej výstavba začala 1950 práve pri križovatke, ktorá nesie jeho meno. Križujú sa tu cesty Račianska, ktorá ide súbežne so železnicou pri Filiálke. Smerom do kopca je ulica Pionierska (mapa označuje cestu ako „Kroviská“), ktorá sa zatočí do ľava a tiež je súbežná so železnicou, ale na Hlavnú stanicu. Táto cesta sa neskoršie vetví a popod koľaje pri Hlavnej stanici sa napojí na Jaskový Rad. Oproti Pionierskej ulice sa cez priecestie dostaneme na ulicu Jarošovu. Na starých mapách je ale situácia iná. Železničné priecestie, bolo pravdepodobne na inom mieste a miesto Jarošovej ulice vyúsťovali do tohto priecestia viaceré cesty. Boli to ulica M. Kukučína,  ktorá bola a je paralelná s koľajiskom pozdĺž koľajníc a pokračuje pozdĺž trate smerom na Raču a ulica  H. Marschnera spolu s ulicou M. Gorkého, ktoré išli do priecestia. Neďaleko priecestia sa do Kukučínovej ulice napájala dnešná Hálkova ulica a to smerom k obchodnému centru Slimák.

Križovatka Jozefa Čabelku z vtáčej perspektívy

Na Račianskej ulici najbližšie k priecestiu  oproti neskoršiemu VÚZ bola benzínka, ktorej torzo slúži stále, ale inému účelu. Dnes tam sídlia Zberné suroviny. História benzínky neďaleko priecestia siaha do medzivojnového obdobia. Dali ju postaviť bratia Zigmundovci. Boli to českí podnikatelia, ktorí sa začali aktivizovať vytvorením spoločnosti na obchodovanie s olejom, benzínom a petrolejom. Neskoršie rozšírili sortiment o naftu, mazivá a ostatné komodity v danej oblasti. V roku 1927 obhospodarovali okolo 400 čerpacích staníc na území prvej ČSR s logom „BZ“. Mali takých veľkoodberateľov ako Walter, zbrojovka Brno, či Škoda. Ich produkty boli naozaj kvalitné, najčastejšie značky Mogul. Mali zvyčajne sklady v blízkosti železnice. Na Slovensku to bolo v strategicky dôležitých mestách ako Bratislava, Banská Bystrica, Žilina, Hronská Bzenica, Poprad, Prešov. Bratislava bola vtedy najdôležitejšia, pretože tu bola rafinéria Apollo. V jej blízkosti mali Zigmundovci sklady a železnicou pohonné hmoty rozvážali po republike. Jednu z najstarších čerpacích staníc v Bratislave postavili čo najbližšie k železnici. Táto bola situovaná práve neďaleko priecestia na Filiálke presnejšie oproti Zvaráku. Druhú mali tiež na exponovanom mieste, no nie ďaleko od tej pri priecestí. Bola na Račianskom mýte, čo je aj dnes veľmi frekventovaná križovatka. Počas existencie prvého „Slovenského štátu“ bol benzín a nafta veľmi drahá komodita a na prídel, preto v tom období obchodovali aj s uhlím, drevom a súvisiacimi vecami. Vo výmenníkoch ukotvených priamo na autách sa vyrábal drevoplyn na pohon motorov vozidiel, preto to pevné palivo. Predávali aj tieto výmenníky. Ich výroba bola situovaná v Sandriku v Banskej Hodruši.

V čase budovania benzínky na Račianskej ulici neďaleko Filiálky bolo toto prostredie ináč rozložené. Priecestie, aspoň podľa dobových foto bolo situované bližšie k Filiálke. Nebolo to veľa, ale predsa a nebol tam ešte Zvarák. Priestor v okolí  „BZ-ky“ bol rozsiahlejší. Naznačil som, že BZ čerpačky boli blízko železnice. Na spomínanej pumpe oproti Zvaráku sa dopĺňali pohonné hmoty do podzemných zásobníkov priamo z vagónovej cisterny. Predpokladám, že cisterny sa presúvali z Apollky a skladu pri Apollke po trati z dunajského prístavu cez stanicu Nové Mesto /Mlynské Nivy/ okolo stanice Blumentál, cez Filiálne nádražie a priecestie. Dostávali sa vlečkou priamo do areálu benzínky. Môžem to s nadsázkou aj potvrdiť, pretože pri mojom mapovaní zo strany bývalého areálu mlynu Jedľa som narazil na veľkú bránu, ktorá zozadu uzatvárala areál BZ-ky. Táto brána bola medzi mlynom a areálom benzínky a cez vlečku do mlynu Jedľa komunikovala s filiálkovými vlečkovými koľajnicami, konkrétne s najbližšou vlečkou, ktorej koľaje končili v útrobách mlynu Jedľa. Neviem, či v dobách najväčšej slávy tejto benzínky bol areál mlyna tak veľký ako pred jeho demoláciou, no myslím si, že nie. Existovala preto spolupráca na poli posunu vagónov. No mohlo to byť aj celkom ináč a brána mohla byť aj v múre tesne vedľa koľajníc. V prípade prvého modelu sa vagóny po vlečke približovali k budovám mlynu Jedľa a v dostupnej vzdialenosti cez výhybku vagónové cisterny zacúvali do areálu benzínky. V prípade druhého modelu by ostali vagónové cisterny stáť pred areálom mlynu Jedľa a cez bránu sa palivo prečerpávalo do podzemných cisterien. Týmto činom ale vagóny zablokovali vjazd ostatným vagónom. Prvý model mi teda pripadá najviac pravdepodobný. BZ-ka tak ako všetky ostatné čerpacie stanice v bývalej ČSSR bola zaradená do podniku „Rafinérie minerálnych  olejov“ a podobne ako FOŽ dostala názov Ferona, tak aj tento podnik bol premenovaný na národný podnik Benzinol /v Čechách Benzina/. Objekt BZ-ky postupne schátral, až nadobudol podobu dnešnej ruiny, ale stále stojí.

Súčasný pohľad na časť prístrešku bývalej pumpy. Dnes tam sídlia zberné suroviny.

Pamätám si, že dosť zaujímavou informáciou pre mňa bol článok v časopise Stop niekedy koncom 80-tych rokov. Bol tam zdokumentovaný prípad, keď nejaký zákazník prišiel do tohoto areálu /už to boli Zberné suroviny/ na kupátku Škoda 110 R. Bol to asi dvojmetrový chlap a „kokpit“ “ R-ky“ bol totálne zaprataný kovovými haraburdami. Bolo zaujímavé, že bol týmito kovovými surovinami obložený až po samý strop a interiér bol naozaj totálne zaplnený vrecami. Dokonca najväčšia časť tohoto materiálu boli kovové škatuľky od čiernobielych kinofilmov. Zrejme ten človek pracoval niekde vo Fotokino zberni alebo mal človeka, ktorý mu tieto drobnosti odkladal. Redaktor STOPU spolu s pracovníkmi Zberných surovín a príslušníkmi VB žasli, že ako je možné do kupátka naládovať toľko plieškov. Dokonca aj keď tento borec z R-ky chcel vystúpiť, musel si dvere otvoriť zvonku cez otvorené okno. Bolo to naozaj tak preto, že v aute nakoniec okrem sedadla jazdca nebolo vôbec nič. Článok nenaznačil či si tento zákazník utŕžené korunky užil alebo ich hneď „investoval“ do pokuty, ktorú dostal od príslušníkov VB pri opúšťaní areálu bývalej BZ-ky. Mrzí ma ale, že som predmetný výtlačok časopisu STOP ani po viacerých pokusoch v mojom archíve nenašiel a nemohol poskytnúť skeny. Naozaj to vtedy bola mediálna bomba do rubriky bezpečnosti prevádzky na verejných komunikáciách.

Najbližšie sa pozriem na ďalší industriálny objekt, ktorý bol zrovnaný so zemou. Naozaj po honbe byť svetový, po honbe byť európsky, po honbe za eurami likvidujeme svoju vlastnú históriu a šliapeme po tradíciách a likvidujeme pamiatky, ktoré by sme mali naopak uchovať pre našich potomkov. Prečo, je to také aké je? Prečo bratia Česi žijúci na Slovensku rozprávajú celý život česky? Zažil som na dvojročných zelených prázdninách, že skoro každý Slovák, ktorý žil v Čechách dlhšie ako týždeň, už rozprával počeštenou Slovenčinou a vlastne bol na smiech všetkým či vojakom, či lampasákom, či domorodcom, no mňa takáto prezentácia rozčulovala a myslím si, že takto títo jedinci len svojmu národu škodili. Bohužiaľ, honba za peniazmi a likvidovanie minulosti je „trendy“ či „inn“. Mať areál s chátrajúcimi budovami je zrejme nie vhodné prostredie na ryžovanie, no mať prázdnu parcelu uprostred vychytenej lokality to zaváňa úspešným ryžovaním. Čo na tom, že historické budovy majú svoju estetickú hodnotu, keď ich zbúram, postavím si architektúru akú chcem ja a o tom to je, či nie?

Autor: Gilbert