Bola raz jedna električka, ktorá mala šoféra, ktorý mal dievčatko a to sa volalo Eliška. Keď mohla, veľmi rada jazdila s otcovou električkou, ktorá sa volala Ivica. Sedela vždy pri predných dverách, aby videla, ako jej otec šoféruje električku, pretože do kabíny šoféra vojsť nesmela. A Ivica zase veľmi rada Elišku vozila, pretože ju mala rada. Jazdila hlavne po „koľajniciach, ktoré nikam nevedú“ do bývalej továrne na stroje Kovárna a občas aj ďalej do Malej Lesnej, kam viedla bývalá lesná električková trať. Tam šla hlavne večer, keď električky, ktoré tam chodia, majú menej cestujúcich ako cez deň. Niekoľkokrát šla do Malej Lesnej ako posledná a buď sa potom vrátila do mesta, alebo prenocovala spolu so svojím šoférom a Eliškou v miestnej vozovni, keď mala ráno ísť prvá.
Lenže keď raz mala prenocovať v Malej Lesnej, do vozovne sa nevošla. Vozovňu totiž opravovali a na koľajniciach, ktoré neboli rozobraté, stáli iné električky a tak Ivica musela prespať vonku na otočke. V nej okrem šoféra bola aj Eliška a tak Ivica zastavila na mieste, odkiaľ bolo krásne vidieť na lúku, na ktorú svietil mesiac. Šofér s Eliškou síce zvyčajne chodia prespávať do blízkej strážnice, ale tentokrát obaja urobili výnimku a zostali v prázdnej električke. Eliška si teda sadla na kolená otca – šoféra a spolu sa dívali na lúku zaliatej mesačným svetlom. Keď už obom začínali klipkať oči a Ivica už spala, zrazu sa niečo začalo diať.
Na lúku, na ktorú sa dívali, prišli víly a začali tancovať. Obaja, keď to zbadali, zhíkli: „To je krása!“ A tak šofér zaklopkal na Ivicin riadiaci panel a keď to zbadala aj ona, takisto potichu zhíkla a navyše chcela rozsvietiť svetlá. Ale šofér siahol na vypínač svetiel a pohrozil jej: „No no no! Na to ani nepomysli! Vyplašíš ich!“ Takto sa všetci traja dívali, až kým nezaspali.
Na druhú noc sa to opakovalo. Mohlo aj tretiu, keby sa Ivica udržala na uzde. Lenže sa neudržala a rozsvietila svetlá. V momente, keď na lúku zaleteli lúče svetiel neposlušnej električky, víly sa vyľakali a rozutekali sa na všetky strany do lesa okrem jednej, ktorá sa potkla o kameň, spadla a zlomila si nohu. Ivicin šofér sa veľmi rozčúlil a kričal na Ivicu: „Vidíš, čo si spôsobila? Teraz tej chúderke musíme pomôcť!!!“ Zaraz s Eliškou utekal na miesto, kde ležala bezbranná víla. Tá, keď uvidela šoféra a Elišku, začala sa báť a kričať. Ale šofér ju utíšil: „Neboj sa, my ti chceme len pomôcť!“ Víla sa rozplakala a povedala: „Nemôžem pohnúť s nohou…“ Šofér okamžite poslal Elišku do strážnice po nosidlá a keď sa vrátila, prišiel s ňou aj chlap s nosidlami. Hneď na ne naložili nešťastnú vílu a odniesli ju do električky. Tá hneď, ako vílu naložili, cúvala do električkovej stanice, kde sa otočila a upaľovala do mesta. Keď ju viezli, zistili, že víla sa volá rovnako ako električka, ktorá ju vyplašila, teda Ivica.
Električka Ivica zastavila na konečnej zastávke pri nemocnici. V nemocnici vílu hneď ošetrili a nechali si ju tam dovtedy, kým musela mať nohu v sádre. Za ten čas sa so šoférom a Eliškou skamarátila. A keď ju púšťali z nemocnice, doktor jej pri poslednej kontrole povedal: „Tak. Najbližších šesť mesiacov sa nesmieš veľmi namáhať, aby sa ti tá kosť poriadne zahojila, ináč ti noha môže opuchnúť a poriadne bolieť.“ „A tancovať môžem?“ spýtala sa víla doktora ustráchane. „Nemôžeš! Ináč ti to môže opuchnúť a začne ťa to bolieť.“ „Ale ja musím tancovať,“ rozplakala sa víla, „inak musím zahodiť svoj venček a odísť medzi ľudí!“ Doktor sa nad ňou zľutoval a povedal: „No dobre, tak môžeš. Ale len pod jedinou podmienkou, že počas tanca musíš mať obuté vysoké topánky s nízkymi podpätkami, najlepšie čižmy.“ A s tým ju doktor prepustil.
Pred nemocnicou ju už čakala Eliška so šoférom a električkou, ktorá ju do nemocnice priviezla. „No čo? Ako?“ spýtal sa jej šofér a ona im vyrozprávala všetko, čo jej povedal doktor. „Neboj sa, nejaké topánočky alebo čižmičky máme!“ Hneď ju zaviezli do Starého depa, kde sa zavreli do šatne pre šoférov. Tam jej šofér priniesol kopu vysokých topánok a čižiem. Síce vyskúšala všetky, ale ani jedny sa jej nepáčili. „Prečo sa ti ani jedny nepáčia?“ čudoval sa šofér. „Nevidíte?“, odpovedala víla, „Všetky topánky sú buď hnedé, alebo čierne. A ja mám biele šaty!“ Až vtedy to šoférovi a Eliške ťuklo a a začali rozmýšľať. Až kým Eliška nedostala nápad. „Dáme Ivici babkine čižmy!“ „Ale, prosím ťa, babkine bačkory! Veď pozri na Ivicine nôžky! Babkine bačkory by jej boli veľké, potkýnala by sa. No a električka, čo sa volá rovnako ako ona, by ju zase musela viezť do nemocnice! Uvažuj trošku, ty makovička!“ „Ale ja nemyslím babkine staré bačkory! Myslím čižmy, ktoré raz dostala na Vianoce a zistili sme, že sú jej malé!“ „Jáj, tak ty myslíš tie biele! Počkať, biele? To je výborný nápad, hneď pôjdem po ne! Ty tu zatiaľ zostaň s vílou Ivicou a nejako sa zabavte!“
Kým bol šofér preč, Eliška vílu previedla po celom depe. Poukazovala jej, ktorá električka sa ako volá, ktorá ma koľko rokov, kde sa umývajú, kde sa lakujú, aby sa páčili ľuďom a kde sa opravujú, keby sa náhodou niektorá pokazila. Taktiež jej ukázala, ktoré električky už normálne nejazdia a do ulíc vyjdú len pri slávnostných príležitostiach. „No tak to si veľmi múdra, keď vieš toľko o tých strojoch, ktorým vravíte električky! Ty by si už mohla rovno sadnúť za volant električky a šoférovať ju!“ povedala víla Eliške. „Električky volant nemajú, pretože ho kvôli koľajniciam nepotrebujú, majú iba riadiaci panel!“ prekvapila vílu Eliška. „No tak za riadiaci panel. Vieš čo? Keby ma vyhnali, tak ty ma naučíš šoférovať električku a ja ťa naučím tancovať! Áno?“ „Jasné, len električku ťa musí naučiť šoférovať ocinko, ja ešte šoférovať nemôžem, lebo som ešte malá.“ A víla sa zasmiala. Potom sa vrátil Eliškin otec a doniesol veľkú škatuľu. „Pozri sa, čo som ti doniesol!“ povedal víle a tej, keď otvorila škatuľu, žiarili očká. V škatuli boli totiž tie biele čižmy, ktoré Eliška spomínala. Hoci mali čiernu podrážku, aj tak sa víle páčili a hneď si ich obula. Sadli je ako uliate a vôbec ju netlačili. „A ešte čosi,“ povedal víle šofér, „tie čižmy môžeš nosiť aj v zime aj v lete. Majú teplú vložku, ktorá sa dá vybrať.“ „Vravíš v zime? To je úžasné! Nám vílam je totiž v zime strašná zima a najviac nám omŕzajú práve nohy, lebo víly vždy chodia bosé. Ale to bude vďaka mne čoskoro minulosť!“ A všetci sa schuti zasmiali.
Potom nastúpili do električky Ivice, ktorá ich odviezla tam, kde vílu vyplašili – do Malej Lesnej. Tam vílu vysadili a rozlúčili sa s ňou. „Mrzí ma to, čo som ti vtedy vyparatila, Ivica…“ povedala električka. „To nič, Ivica,“ povedala víla, „také veci sa stávajú. Len sa nekončia zlomenou nohou.“ A všetci sa naposledy zasmiali. Víla Ivica na rozlúčku všetkých pobozkala. Aj električku. Električka Ivica sa začervenala a víla s rovnakým menom odišla do lesa. Električka spolu so šoférom a Eliškou ešte počkali, pretože o chvíľu mali víly prísť tancovať na lúku. A aj prišli a veľmi sa potešili, keď medzi vílami uvideli aj Ivicu. Ľahko ju spoznali podľa čižiem. Ostatné víly totiž tancovali bosé. „Tak predsa ju neodohnali, ako som sa bál…“ usmial sa šofér a vydal sa s električkou napäť do mesta.
Keď odchádzali, víla Ivica ešte zakývala posádke električky, ktorá mala rovnaké meno ako ona sama. Šofér s Eliškou jej odkývali, električka Ivica na ňu zablikala a odchádzali s nádejou, že sa ešte niekedy stretnú.
A snáď už bez toho, aby niekto niekoho vyplašil a zlomil si nohu…
HRALI:
Ivica (električka, nie víla) – Tatra – ČKD K2
Autor: Sergej
Pridajte prvý komentár