Po stopách nepoužívaných, zrušených, či nedostavaných železničných tratí 83: Výlet na Katarínku

27. septembra 2018 od  

Katarínka je dosť často navštevovaná výletná oblasť v malebnom prostredí Malých Karpát neďaleko obce Naháč v okrese Trnava. Je známa tým, že sú tam ruiny kláštora, ktorý založili mnísi františkánskeho rádu v roku 1618 na mieste zjavenia svätej Kataríny Alexandrijskej. Na základe cisárskeho dekrétu bol však v ďalšom storočí kláštor zrušený. Dekrét vydal Jozef II. 22.07.1786. Mnísi Františkáni ho museli opustiť a spustol do dnešného stavu.

Úpätie Malých Karpát v období pary bolo známe hlavne tým, že táto časť lesov bola popretkávaná lesnými železnicami, ktorých pomyselné centrum bolo panstvo Pálfyovcov, ktorí ako poslední obývali zámok v Smoleniciach. Sústava karpatských lesných železničiek v období rozvoja priemyslu bola obohatená o ďalšie železničky, ktoré fungovali nielen v priemyselných objektoch, ale aj v ich okolí. Ich centrum bolo tiež v okolí Smoleníc, Trstína a Dobrej Vody, kde fungovali chemické továrne. V súčasnosti po nich nie je ani chýru, ani slychu. Zašlú slávu lesných železníc sa rozhodli oživiť nadšenci sústredení pri starej hájovni neďaleko tábora “Katarínkovcov” v roku 1997.

Inšpekčná drezina

Pretože dostupný priestor v okolí horárne nie je až taký rozsiahly vzniklo koľajisko s rozchodom 600 mm s banskými vagónikmi a lokomotívami. Lesná železnica Katarínka bola na svete. Podobne to bolo aj s Katarínkovcami, čo je združenie kresťanskej mládeže snažiace sa o záchranu ruín kláštora Katarínka pôsobiace v stanovom tábore v neďalekom lesíku od roku 1995. Tieto dva subjekty si spolunažívajú a pomáhajú si. Toto malebné miesto som navštívil niekoľkokrát, pretože moje dcéry sa obyčajne v lete zdržujú u Katarínkovcov a pomáhajú pri záchrane zbytkov kláštora. Prostredná dcéra tam bola dávnejšie a najmladšia teraz.

1960 – Foto: Archív Pamiatkového úradu SR

Koľajnice sú mojou slabosťou a preto tam kde kedysi boli aktívne používané, vždy zablúdim. Fascinujú ma miesta, kde po nich zostali len náznaky v priestore. Vážim si ľudí, ktorých fascinujú udalosti nielen v dávnoveku, ale aj v blízkej minulosti. Katarínkovci majú zvláštnu filozofiu a ich existencia je spätá s prírodným životom, bivakujú a stanujú ako naši predkovia a zvlášť pustovníci. Tešia sa z darov prírody a nesnažia sa priestor pretvoriť na obraz moderného človeka.

Prehľadná mapa okolia Katarínky

Prostrednú dcéru sme pred jej začlenením medzi mládež vyložili na Mohyle na Bradle, najmladšiu teraz na Mohyle tiež a odtiaľ si spravili prechádzku na Katarínku, pričom prespali v nejakom veľkom senníku. Nakoľko najstaršia dcéra tam nebola, rozhodli sme sa pre rodinný výlet. Dcérka s dvoma vnukmi šla jedným autom a zbytok, teda najstarší vnuk s babkou a dedkom na druhom aute, pričom ako batožina sa s nami viezli aj bicykle. Priznám sa bez skladačiek sa nikam nepohneme. Vozidlový park teraz dopĺňali dvojkoláky vnukov a multifunkčná sedačka. Vyrazili sme na Modru, odtiaľ okolo Dubovej, kde sa poriadajú letecké dni. Popod hrad Červený Kameň cez Častú, okolo motorkárskeho Pubu v Doľanoch. Preleteli sme cez dvoje Orešany, Horné a Dolné až kým sa neukázala silueta Smolenického zámku.  Zrekonštruovaná cesta v Smoleniciach narušila tradičné hrmotanie na starej panelovej ceste, ktorá je už minulosť. Preleteli sme závory neďaleko stanice Smolenice, ktorá s v minulosti pýšila názvom Trstín. Tu už človek začal vnímať koľajnice a v mysli som si premietol mapku bývalých úzkokoľajných železníc, ktorá je možno stále v dnešnej čakárni smolenickej stanice. Všetky lesné a priemyselné koľaje sa tu spájali s veľkou železnicou medzi Trnavou a Kútmi.

Mapa úzkorozchodnej železnice Horné Orešany – Smolenice – Dobrá Voda

Pri kaštieli v Trstíne sme sa dali na Trnavu, no na prvej križovatke sme odbočili na Vrbové. Za obcou Naháč sme sa začali trmácať poľnou cestou na parkovisko u lesa pri nejakej haciende, ktorú kedysi vlastnil nejaký národný podnik. A lesík v sebe schovával mimo spleti ciest aj chatovú oblasť a poľovnícky kaštieľ Planinka.

Letecký pohľad na Katarínku

Na druhom okraji lesa za kopcom bola Katarínka s kláštorom a železničkou. Priamu trasu na Katarínku som absolvoval niekoľkokrát, tak sme sa s najstarším vnukom rozhodli pre alternatívnu trasu. Samozrejme to bola výzva nielen pre vnúčika, ale aj pre mňa. Vzali sme to ako praví turisti tou najdlhšou skratkou okolo kaštieľa Planinka. Dole kopcom to šlo ako po masle no trošku nám drkotali zuby nie od zimy, ale od kamenistej pokrývky cesty. Kochali sme sa prírodou, stretli sme vyľakané vtáctvo a hlavne stádo srniek, ktoré nám skrížilo cestu. Sú prefíkané, pretože vyleteli odkiaľ by to nikto nečakal, teda spoza poslednej chaty v chatovej oblasti. Lesné cesty boli snáď najhoršie, pretože hlavne v tieni nás roje malých mušiek prenasledovali a nedalo sa ním uniknúť.

Pútač pri samotnej železničke

Sadisfakciou nám bol moment, kedy spomedzi stromov sa vynorilo hospodárstvo s krásnym romantickým kaštieľom uprostred a drevenými chatkami okolo. Celkový zážitok však nám kazila socialistická krabicová ubytovňa, ktorá vôbec nezapadala do architektonického slohu väčšiny budov. Napriek tomu nás to potešilo a pokračovali sme tentokrát dosť do kopca. Vnúčik sa dostal do krízy a teda dal som sedadlo môjho približovadla dole aby si mohol sadnúť a tlačil som dva bicykle vrátane dcérinho potomka. Keď sa ale objavili koľajnice ožil a vybehol na násyp. Už zabudol na únavu, čo ma ale prekvapilo zabudol aj na bicykel a už ho nebolo. Stretol sa s ostatnými členmi výpravy, ale to preňho bolo len formálne, pretože len zamával a preletel popri nich, lebo zbadal vláčik a to bolo to po čom bažil od kedy vystúpil z auta a vysadol na bicykel. Pobehoval okolo vláčika, okolo lokomotívy a nedal sa zastaviť.

Banské vozíky

Samozrejme druhý vnúčik sa nedal zahanbiť. Bohužiaľ jeho nožičky tak prepletať nedokázali a po prvých metroch to zapichol, ale otriasol sa a pokračoval, no k dedkovi a ten ho zachránil a dal ho do sedačky. Pokračovali sme k centu diania, k prírodnému nástupišťu z podvalov, kde naša výprava neunikla skúmavému oku domácich. Vnúčik naliehal, že prečo má lokomotíva dva volanty, no hanbil sa opýtať uja strojvodcu. To musel vybaviť dedko. Nakoniec sa dočkal odpovede, že tie volanty sú na ovládanie brzdy a chodu dopredu a dozadu, to už bol pri vagóne a chcel sa dostať naň.

Zimná idylka

Medzičasom sa menší vnúčik snažil dostať zo sedačky a chcel nasledovať veľkého brata. Dal som ho dole zo sedačky a mali sme hneď obdivovateľa v osobe strojvodcu. Ten sa obrátil na svojho otca a spomenul si na svoje detstvo, kedy on sedával v takej istej sedačke. Dali sme sa do debaty a vysvitlo, že títo dvaja páni boli tí najhlavnejší iniciátori a aj realizátori myšlienky oživenia zašlej slávy malokarpatských lesných železničiek z parnej éry na prelome storočí. Dovolili nám vojsť do vagónika, lepšie povedané nádejní fanúšikovia železničiek svorne hlásili: “dedko bojím sa, bojím, bojím”. Osmelili sa až vtedy, keď menší išiel do sedačky a väčšiemu som pomohol do vagónika. Hneď si začal skúšať, kde je najlepšie sedieť, na ktorom mieste, na ktorej lavičke, dokonca podliezol popod lavičky do ďalšej rady. Menšieho by ani najsilnejší svalovec v sedačke neudržal a preto som ho z nej vyložil a vtedy začalo to pravé chlapské šantenie. Bol ich plný vagónik. To už ani senior a aj junior nevydržali a naznačili, že nech si aj iní prisadnú a ideme prepriahať vagóny. Danka (zelená banská lokomotívka z bane Dolina) zavrčala a už chlapci boli nalepení na lavičkách tak aby všetko videli a ich detské telíčka prežívali eufóriu z nepoznaného, z pohybu, z možnosti zažiť niečo o čom len doposiaľ snívali pri rozprávkach a hračkárskych vláčikoch, ktoré majú doma. Priznám sa tiež som prežíval eufóriu, ktorá sa ani zďaleka nedala prirovnať k jazde na Čiernohronskej železničke, pretože ČHZ je už zažitá a nesmú ju obísť aj nezainteresovaní vlakoví nadšenci a archeológovia. Toto je vozenie, ktoré sa k prevádzke žiadnej úzkokoľajky prirovnať nedá.

Odpočívajúci osobný vozík pripomínajúci drezinu

S nadšením som Katarínku v minulosti navštevoval, pretože z ničoho tu, v Malých Karpatoch začala vznikať železnička, ktorá vďaka nadšeniu, ktoré sa časom stalo poslaním neustále rástla a naberala na vitalite. Vždy po istom čase pribudlo o pár metrov koľajníc v údolí. Vždy som svoje návštevy dokumentoval a vždy som sa tešil z každého metra, ktorý pribudol v lone prírody. Fandím majiteľom a teší ma, že tak ako Katarínkovci majú dlhodobé ciele obnoviť celý kláštorný komplex, tak aj Katarínkovci (LZK) majú ambície neustále rozširovať svoje koľajisko a hlavne majú ho komu ukázať a samozrejme potešiť nielen detičky, ale aj ich súrodencov, rodičov a starých rodičov skrátka všetkých.

Osobný vozík s brzdou uprostred

Myslím, že Katarínka nie je komerčné letovisko a keďže nikto z normálnych smrteľníkov nemá na dobre situovaných snobov, má však oveľa viac zážitkov ako oni svojich peňazí. Tieto zážitky sú spojené s takými ľuďmi ktorých neťahá dopredu z okoloidúcich vyžmýkať čo najviac, ale ich pohnútky sú oveľa prozaickejšie. Ich krédom je priblížiť ostatným históriu v jej prírodnej podstate, ktorá je realistická a nie je vyumelkovaná ako zimné radovánky v horúcom Dubaji, ktorá nepripadá turistovi ako falošné podlizovanie sa vo forme maximalistickej ponuky za ktorú si turista zaplatí astronomickú sumu až za hranicu svojich možností.

Pohľad na nástupište

Späť ale do reality. Vláčik nás viezol popri ostatných členoch našej výpravy, popri ostatných, hoci neznámych turistoch s ktorými sme si radostne mávali a samozrejme vláčik neušiel ani zvedavým objektívom fotoaparátov všetkých prítomných. Bolo jedno, či sú to Katarínkovci z tábora znovustaviteľov kláštora, či sú to Katarínkovci z tábora znovu objaviteľov čara lesných železničiek. Vláčik plížiaci sa údolím nenechal nikoho chladným, každého potešil a to by sa nestalo, keby všetci neboli jedna veľká rodina.

Pohľad z vtedajšieho konca trate k mostu

Prepriahanie dopadlo úspešne, s vnukmi sme absolvovali celú trať, ktorá je prevádzkovaná. Myslel som si, že chlapci budú nadšení, no nestalo sa tak. Vystúpili sme z vláčika a už ich nebolo. Hneď okupovali odstavnú koľaj s veľkým vagónom a mapovali exponáty. Menšiemu to nešlo, tak opäť pomohol dedko so sedačkou a už boli obidvaja na pavlači a nakúkali do banského vyklápacieho vagóna. Stále to ešte nebolo všetko. Starší začal prenasledovať Danku, ktorá si to mierila do depa. Mal rešpekt pred jej majestátnosťou a tak tak, že sa nerozhodol k tomu ako jeho dedko, ktorý si ako fičúr myslel že je rýchlejší ako starý červený Hurvínek. Nebyť duchaprítomnosti na trati pracujúceho uja v modrej uniforme, ktorý ma odchytil asi by dnes bolo všetko ináč. Nakoniec Danka išla hajať do depa a už si konečne dievčence mohli užívať chlapcov.

Budova depa

Bohužiaľ to netrvalo dlho. Najmenší Teo sa zobudil a hlasno hlásil, že je hladný. Konečne sa im mohla venovať aj najmladšia dcérka a pomotala sa s nimi po tábore Katarínkovcov. No ani toto netrvalo dlho, menší nestíhal tak sa obidvaja nechali zlákať podobne ako najmenší na papanie. Keď sme sa všetci na deke najedli musela dcérka ísť po katarínkovských povinnostiach a my sme začali baliť veci, že všetci spolu pôjdeme dole cestou na parkovisko.

Základ pre budúci násyp trate

To by ale chlapci neboli chlapci, keby čosi nevymysleli. Po viacerých variantoch všetci pristúpili na to, že Maximko pôjde na svojom bicyklíku, Martinko v sedačke s dedkom na dedkovom bicykli a Teo s maminou a babkou pôjdu s bugynkou a odrážadlom na koniec. Dole kopcom to šlo celkom dobre, no ako sme stretali oprotiidúcich, Martinko sa viac ako na cestu sústredil na zvonček a mali sme problém udržať rovnováhu. Zrazu Maximko zastal a zapílil jeho obligátne :”o-ou toto je strmé”. Spoločne sme to zjazdili a náprotivný kopec nás náležite spomalil. Zakrátko sme sa stretli s kamenou drťou a drkotanie zubami sa stalo povinné u všetkých. Samozrejme, že sa pridali aj tí, ktorí zdieľali náš smer a samozrejme aj tí v protismere O-OU sa ozývalo na lesnej ceste až po parkovisko. K autám sme dorazili celí, ale vystrájaniam vôbec nebolo koniec. Maxim najskôr začal zdolávať mamininu Fábiu, no to už poznal, preto svoje lezecké schopnosti preniesol na Fábiu dedka a babky. Tešil sa zo sedenia na streche, Martin sa nenechal zahanbiť skúšal to tiež. Nezvolil si ako nástupište predné koleso, ale opreté bicykle a nebyť odchytenia bolo by to v opačnom garde. Martin na zemi a bicykle na ňom. To je ale chlapské tajomstvo a dievčence o tom nemusia vedieť. Nie je nad takéto duble alebo dva v jednom akcie skúsite to do konca prázdnin aj vy?

Autor: Gilbert

Vaše tipy a námety do seriálu o nepoužívaných,, zrušených,  či nedostavaných železničných tratiach nám posielajte e-mailom na adresu redakcia@veterany.eu. Už vopred Vám ďakujeme za spoluprácu pri tvorbe tohto seriálu.

Komentáre





Fórum