Návraty: RTO-čkou do Budimíra…

30. mája 2017 od  

KOŠICE – …alebo strasti a radosti Tomáša „Sergeja“ Halžu pri príprave a organizovaní tejto akcie, nakoľko z väčšej časti ostala jej príprava na jeho pleciach, keďže v Košiciach nikoho iného Veterany.eu nemajú. Nuž, čím začať? Túto otázku som si kládol v momente, keď som sa konečne odhodlal napísať reportáž z akcie, ktorú som nenavštívil, ale ktorú som – dokonca! – spáchal. A to všetko preto, lebo v januári, na každoročnom sneme nášho združenia som trepol jednu peknú… ale o tom radšej pomlčím. 🙂 Skrátka, že by som zorganizoval zájazdy historickými autobusmi. Strašne som túžil po zvezení sa historickým kúskom, ktorými sa bežne vozili naši otcovia a mamy, lebo v dnešných autobusoch je to snáď ešte horšie ako v jednej pesničke od Lojza. Dovolím si doplniť jeden známy vtip, že existujú autobusy plné, natrieskané a bratislavský autobus 39, ktorému však v Košiciach po nasadení istej trojpísmenovej značky autobusov, ktorá je posadnutá autobusmi s nadmerným počtom dverí, zdatne konkuruje viacero autobusových liniek, najmä linka 19 v období „veľkého sťahovania študentských národov“. Najmä, keď dobieham, tŕpnem, „či ma vôbec zoberie a kožu zo mňa zoderie a potom vypľuje.“ No, a keďže výlety historickými autobusmi pre verejnosť sa nerobia tak často, ako s historickými vlakmi, rozhodol som sa to zmeniť a urobiť po svojom.

Ako raz Jan Werich múdro povedal – „To je blbý, to se bude líbit!“ Nečudo, že v Autoslave, pardon, v Bratislave môj nápad schválili a tak som ako predplatený čierny pasažier cestoval vlakom z Prešpurku nazad na východ Slovenska zaťažený neľahkou úlohou – a to zohnať tri zlaté vlasy Deda Vševeda, teda zorganizovať tri výlety historickým autobusom po východnom Slovensku v podobnom štýle, akým robí svoje výlety Klub historických koľajových vozidiel.

Ako prvý sme si za cieľ vybrali Budimír a to hneď z niekoľkých dôvodov – je blízko Košíc a je v ňom historický kaštieľ, v ktorom Slovenské technické múzeum má svoju expozíciu historických hodín. Nuž, nedalo sa nič robiť – musel som prekonať svoju pohodlnosť, zdvihnúť zadok a začať žeraviť linky, jak telefónne, tak mailové. Čo iné mi ostávlo, keď už som “oceľovým dieťaťom” – dieťa rodičov, ktorí sa do Košíc prisťahovali za prácou v železiarňach. Dosť dlho trvalo dohodnúť termín s Veterán busom Diamant, lebo jeho predseda, ktorého prezývka dala klubu meno, začal podnikať a tak je dosť rozlietaný. Silou-mocou som chcel termín v apríli, lebo na máj som to dávať nechcel, v máji je v Košiciach dosť veľa veteránskych aktivít – otváranie železničky v Čermeli, Dni mesta Košice, Cassovia classic, aj Noc múzeí do toho prispeje… určite by sa pritrafili i nejaké svadby. Sprvu boli obidva aprílové sobotné termíny pred i po Rušňoparáde voľné, no tesne predtým mi lepší, neskorší termín vyfúkli svadobčania a tak neostávalo nič iné, len to nechať na Veľkú noc, čo iste zahralo do karát. Menšia výhoda bola len v tom, že v múzeu ma poznajú a to vďaka tomu, že som tam z poverenia KDHŽ sprevádzal na výstave Katka 130 venovanej 130. narodeninám lokomotívy Katky, takže mám tam malú protekciu. Aj som prehováral riaditeľa, aby nedával 100% zľavu, aby aj múzeum dačo z toho malo.

Príprava lístkov mi dosť dlho trvala, lebo lístky som tvoril  v programe na úpravu fotiek podľa predlohy, starého mesačníka ČSAD a pre nerezervovaných a na okružné jazdy som chcel pripraviť lístky, aké tlačili strojčeky Setright, ktoré boli svojho času neodmysliteľnou súčasťou autobusov ČSAD. S nimi bola dosť veľká piplačka, nakoľko som chcel, aby každý lístok mal svoje vlastné číslo. Žiaľ, vlastnú tlačiareň nemám a tak moje kroky smerovali do copycentra, kde si však tlačiarne „postavili hlavu“ a lístky si vytlačili po svojom, čo ma veľmi naštvalo a zaprisahal som sa, že do toho copycentra už viac nevkročím! :€ Hoci som sa urputne snažil na poslednú chvíľu zaistiť tlač inde, žiaľ, všetko hralo proti mne a tak už som bol zmierený s tým, že lístky skrátka nebudú, z čoho náš predseda Jaro Filo dostal skoro šok. Nakoniec ma však ráno, keď prišiel nočným rýchlikom do Košíc, prehovoril, aby som lístky dal vytlačiť starostovi Budimíra, pánovi Vojtechovi Staňovi. Ten, keď som mu oznámil situáciu, to síce okomentoval slovami „No, čo už s vami spravím“, ale nakoniec pomohol, za čo mu od nás patrí veľká vďaka.

Nuž, ráno, v deň D sme sa zišli celá veteránská „perepuťa“ – Jaro a ja, Tomáš resp. Sergej (ako som si dal prezývku podľa jedného motorového rušňa) na košickej autobusovej stanici. Dali sme si načas, čo sa nám vyplatilo, lebo prví výletníci prišli ešte pred ôsmou. Postupne som si ich na ručne načmáranom zozname poodfajkoval, porozprávali sme sa s nimi a medzitým sme vyzerali autobus. Osem už bolo preč a bus známych tvarov patriaci Veterán busu Diamant, tak výrazne sa líšiaci od dnešných autobusov, stále nikde. Myslel som si, že kým príde, narastie mi hokejová brada, ale keď už prišli asi poslední výletníci, autobus sa objavil na obzore. Pristavili ho k nástupišitu 1, ktoré hoci je stavané pre novšie autobusy, čo majú predné dvere už pred predným kolesom, nenarobilo problémy a tak po chvíľke strpenia mohli výletníci nastúpiť.

Nastúpili všetci a keďže chýbalo ešte päť minút do odchodu, verili sme, že sa ešte niekto objaví. Bolo to však márne. Jeden starší pán síce prejavil záujem, ale povedal, že jedine vtedy „keď to pôjde do Rožňavy“. Žiaľ, Rožňava naším cieľom tentoraz nebola a tak s nami ten pán nešiel, hoci som ho prehováral 🙂 Objavila sa aj jedna fotografka z Košice dnes, a hoci som aj tú prehováral, ani tá s nami nešla, len si odfotila autobus, vypýtala si kontakty na mňa a Jara a odišla za pracovnými povinnosťami. No napriek tomu jej kolegovia nás okato „špehovali.“ Len čítajte ďalej 😀

Nadišiel čas odchodu. Pozreli sme sa do čakárne, opýtali sme sa ľudí, čo tam sedeli, či niekto z nich nejde s nami a keď nikto nič, nuž sme zbalili „švestky“ a pobrali sme sa s autobusom…

…po najbližšiu rampu. Rampárovi zrejme zabudli oznámiť, že chceme autobus na stanici len PRISTAVIŤ, nie ZAPARKOVAŤ. Nastali naťahovačky. Ľudia znervózneli, Diamantova manželka to šla vysvetliť, no až vtedy, jak som sa nas:-x a šiel som zabúchať rampárovi na dvere, až vtedy sa rampa zdvihla a pustila nás. V tej chvíli nastala situácia ako z grotesky – autobus sa pohol, no mňa by tam skoro nechal, našťastie zastavil za rampou 😀

To si ma už vzala do parády novinárka z TV Košice (vidíte, neklamal som, že sa ešte k ním dostaneme :D) a opýtala sa nás, či si nás môžu natočiť. Ja na to: „Jasné, točte, koľko chcete.“ Škoda len, že si neprisadli do autobusu, aspoň si mohli nakrútiť jazdu autobusovým veteránom. No nič. Počas státia po semaforoch pri stanici sme povyberali cestovné a potom som chcel zavolať do penziónu Marika v Budimíri, koľko nás príde. Zaúradoval však škriatok Záškodníček. Nech som hľadal vizitku, koľko som chcel, nenašiel som a tak som nezavolal. Ja, potvora som ešte k tomu tam zabudol ráno zájsť osobne. Pekne sa nám to potom vypieklo, o čom sa ešte zmienim :(.

Komédia pokračovala. Keď sme prišli do Budimíra, trošku sme poblúdili. Namiesto ku kaštieľu v “Čermeňu”, ako sa nazýva časť Budimíra, v ktorej sa kaštieľ nachádza, sme zašli ku penziónu, no s menším navigovaním sa predsa podarilo dôjsť ku kaštieľu. Na prvý pohľad to vyzeralo, že nás tam nik nečakal – ale len na prvý. Na druhý pohľad sme zistili, že „všichni jsou už v Mexiku“, teda v kaštieli. Zistili sme aj to, že v Budimíri dosť prísne dbajú na sviatky, preto nikto z Budimírčanov neprišel na prvú okružnú jazdu a keďže väčšina výletníkov chcela vidieť kašiteľ, prvú jazdu sme zrušili. Skoro všetci išli do kaštieľa, ostala len posádka autobusu a jeden z výletníkov, ktorého kaštieľ veľmi nezaujímal, radšej sa chcel porozprávať so šoférom o autobuse. Sám som tiež zašiel do kaštieľa, hoci som sa mal pakovať do penziónu a zrušiť nadbytočné obedy!!!!!! Tými výkričníkmi sa zlostím sám na seba.

V Budimíri sme na začiatok trošku poblúdili

Ešte predtým som všetkým porozdával lístky, ktoré mi starosta odovzdal. Podarilo sa mu vytlačiť len lístky vyrobené podľa mesačníkov, lístky Setright sa mu vytlačiť nepodarilo, lebo jeho počítač protestoval, silou-mocou tvrdil, že „súbor je zastaraný“, hoci som to dokončil len deň predtým. Tým pádom sme prišli o lístky na okružnú jazdu. Keď už sme boli všetci v kaštieli, privítal nás starosta Budímíra pán Staňo, predstavil nám kastelánku i pani Jedinákovú, ktorá nás potom sprevádzala po obci. Spoločnosť robili aj ženičky z folklórného súboru Budimírčan, ktoré nás pohostili tradičnými budimírskými veľkonočnými špecialitami – dvoma druhmi podomácky vyrábaného syra a ešte neviem, čím (znalí ma dúfam, doplnia :D) Potom sme sa vydali na prehliadku expozície. V jej priebehu ma „vyrušil“ telefonát z TV Košice. Volala reportérka, že kde sme, že nás nikde nevidí, nuž som ju zavolal do “čermeňského” kaštieľa.

Expozíciu tam majú rozhodne pestrú. Zameraná nie je len na hodiny, ale aj na život v kaštieli. Kastelánka nám rozprávala okrem iného aj to, ako kaštieľ navštívila posledná zo žijúcich príbuzných pôvodných majiteľov kaštieľa, rodiny Ujházyovcov. V súčasnosti žije v Austrálii, ale vie pekne po slovensky a okrem slovenčiny ovláda ešte osem ďalších jazykov. Počas návštevy Slovenska pátrala po svojich predkoch, na čo jej v kaštieli síce nevedeli dať odpoveď, ale odkázali ju na archívy. Z hodín nás zaujali hneď dvoje – prvé neboli až tak hodiny ako zvyšok z nich, bol to totiž bicí mechanizmus z vežových hodín, ktorý je dodnes funkčný, v múzeu ho nám aj predviedli. Bil riadne, niektorí si museli aj uši zapchávať. Mal jednu nevýhodu a to tú, že nebol samonaťahovací, tým pádom po odbití musel do veže prísť hodinár a závažia, ktoré mechanizmus poháňajú, kľukou opäť zdvihnúť. Svojím tvarom a možno aj tým, že som „železnične deformovaný“, mi ten mechanizmus pripomínal signálny zvonec, aký vidno vo filme Železný dědek a ktorým si ešte v období tesne po skončení 2. svetovej vojny železničiari dávali vedieť, kadiaľ idú vlaky a či je na trati všetko v poriadku. Pomocou týchto zvoncov sa dokonca v dobe, keď ešte nebolo rádio, nastavovali hodiny. A práve staré železničiarské „cibule“, ktoré si zrejme ešte pamätajú Rakúsko-Uhorsko boli ďalšími hodinami, ktoré ma zaujali.

Jednou z najväčších zaujímavostí v kaštieli je tento bicí mechanizmus z vežových hodín

Medzi ďalšie zaujímavosti patrili napríklad aj fotoaparát s „harmonikovým“ objektívom, ktorý fotil ešte na dosky, historické mechanické pokladnice, aké vidno v starých filmoch a dve historické rádiá – jedno značky Philips pochádzajúce z medzivojnového obdobia a druhým hudobná skriňa Jubilant, jedna z prvých hudobných skríň, ktorú vyrábal vtedy nedávno založený koncern Tesla a v ktorej sa nacházal kotúčový magnetofón MGK 10, prvý československý magnetofón, ktorý sa vyrábal vo väčšej sérii a používal už normalizované rýchlosti posuvu pásky. Spestrením bola určite výstava o Guttenbergovej kníhtlači, v rámci ktorej ste mohli vidieť, čo sa v minulosti používalo pri tlačení kníh a nielen ich. Bodkou za prehliadkou kaštieľa bol velocipéd – starožitný bicykel s veľkým predným kolesom, na ktorý sa nasadalo tak, že jazdec sa musel o niečo oprieť, stúpiť na stúpačku v zadnej časti, vyskočiť naňho ako na koňa a ak chcel z neho zosadnúť,  musel sa zase oprieť o stenu a tak z neho zoskočiť. Jeho manévrovacie schopnosti boli mizerné, kvôli tomu, že pedále má priamo na prednom kolese, s ktorým sa zároveň „kerovalo“, zvládal len mierne zákruty a ak ste sa s ním chceli otočiť, museli ste si nájsť nejaké väčšie priestranstvo, asi také, aké by dnes stačilo na otočenie auta. Veru, nič pre Petra Sagana (ak nás číta, pozdravujeme ho) 😀

Prehliadku kaštieľa uzatváral tento velocipéd

Ďalej na programe bola prehliadka pamätihodností v obci.  Ako prvá bola na rade kaplnka, lepšie povedané, starý evanjelický kostol, ale keďže tento kostol je malý, zvyknú ho nazývať aj kaplnkou. My sme však jeho prehladku zmeškali, lebo si nás vzala do parády ešte výprava z TV Košice. Vyspovedali nielen Diamanta, ale aj Jara a čuduj sa svete – aj mňa! Nuž, ako spieva Jaromír Nohavica v piesni Milionář, „tak jem řekl, co jem řekl, redaktorka se evidntně lekla“ a kým sa spamätala zo šoku, už som si to mieril k starému evanjelickému kostolu. Dúfam, že obrazovky televízorov, na ktorých som sa objavil, nevybuchli po šoku z toho, ako vyzerám. Podľa slov Ľubomíra Lehotského z KDHŽ som v televízori naozaj bol 😀

Kostol dala postaviť evanjelická vetva šľachtickej rodiny Ujházyovcov. Neslúžil len im, ale aj ostatným evanjelikom z Budimíra a určite aj z okolitých dedín a to až do 90. rokov. V súčasnosti kostol využíva gréckokatolícka cirkev a evanjelici používajú nový kostol, ktorý postavili vedľa terajšieho obecného úradu. Lepšie povedané, dokončili, lebo ako som sa dočítal z knihy o Budimíri, ktorú mi počas príprav tejto akcie venoval starosta, stavať ho začali v 60. rokoch, no invázia sovietskych vojsk v roku 1968, ktorá prekazila Pražskú jar, stavbu nového kostola na dlhých dvadsaťpäť rokov nemilosrdne zastavila.

Vo vnútri starého evanjelického (dnes gréckokatolíckeho) kostola

Ale späť ku kostolu. Novší kostol sme síce nenavštívili, ale starší ukrýva jednu zaujímavosť, ktorá tentoraz slúžila iba šľachticom, ktorí ho dali postaviť. Je ňou rodinná krypta Ujházyovcov umiestnená priamo pod kostolom, dá sa povedať, že je v jeho pivnici. V krypte sú pochované mnohé významné osobnosti tejto rodiny, o čom sa zmieňuje aj blízka informčná tabuľa, na ktorej si môžete prečítať, kto je tam pochovaný. Ešte pomerne donedávna boli na kostole dvere do krypty, tie však zamurovali potom, ako sa začali množiť prípady jej vykrádania. Stopy po bývalom vchode do krypty sú však dodnes zreteľné a okrem toho bývalý vchod označuje aj pamätný veniec. Do krypty sa však dalo nazrieť cez okienko na boku kostola a podľa slov pani Jedinákovej, našej sprievodkyne, ak ste sa pozorne zadívali, mohli ste zazrieť rakvy. Ja som sa pozrel – a naozaj, jednu z rakví som skutočne uvidel. Ledva som ju zočil, zľakol som sa, hoci z nej nikto, ani gróf Dracula, ani niektorý z rodiny Addamsovcov z nej neliezol.

Akoby toho nebolo málo, vraví sa, že hneď vedľa kostola, pri bývalom vchode do krypty, si Ujházyovci pochovávali pod kamene svoje milované poľovnícke psy. Pekné. Na tom mieste sú teda dva cintoríny – jeden ľudský a jeden zvierací. A dnes hovoríme o zvieracích cintorínoch ako o novinke, ale tým nechcem povedať, že si naši zverací súputníci nezaslúžia našu úctu. Sám viem o podobnom cintoríne, kde sú pochované myši a škrečky, ale kde je a kto tam tie myši a škrečky pochoval, už neprezradím, je to prísne tajné.

Len na skok od kostola – hneď na opačnom konci parku, ktorý obec pred nedávnom dala obnoviť, lebo bol zdevastovaný –  sa nachádza druhý, starší budimírsky kaštieľ vo “Fišerovcu”. V jeho susedstve sa nachádza historická sýpka, v ktorej je dnes starožitníctvo a tiež kúria – dnes síce už ruina, o ktorej by ste povedali, že čoskoro spadne, ale opak je pravdou – v súčasnosti ju pomaly v postate nanovo stavajú. Okrem sýpky a kúrie tam kedysi stála ešte vozáreň, alebo v miestnom nárečí „kočareň“, budova slúžiaca na odstavenie kočov a vozov. Všetky tieto stavby boli v minulosti navzájom poprepájané, čím dotvárali uzavreté priestranstvo, dodnes nazývané „Paradni dvor“. Do neho od dnešnej hlavnej cesty na Prešov kedysi nazývanej „furmanec“ viedla popri parku tzv. „Paradna draha“, cesta, ktorú lemovala alej. Z tejto aleje sa do dnešných čias zachoval iba jediný strom, menšia lipa, ostatné, ktoré popri ceste rastú, sú už nanovo vysadené.

Starší budimírsky kaštieľ a posledný pôvodný strom z aleje, ktorá lemuje “Paradnu dráhu”.

Kúriu i sýpku sme si obzreli len zvonku. Na sýpke nás upútal jeden detail – drevené žľaby nazývané „ľochi“, ktoré slúžili na plnenie vriec obilím uskladneným v sýpke. Hoci sme vo vnútri sýpky neboli, dozvedeli sme sa, že sýpka má úctyhodne hrubé múry – až meter. Pri staršom kaštieli sme tiež pôvodne čakali, že si ho obzrieme len zvonku – keď vtom naša sprievodkyňa, pani Jedináková vytiahla kľuče a začala odomykať dvere. Aspoň pre mňa to bolo veľké prekvapenie, lebo o tomto kaštieli som kdesi čítal, že nie je verejnosti prístupný, čo sa vzhľadom k tomu, ako vyzerá zvonku, dalo čakať, preto som ani nerátal, že pôjdeme dnu.

Ďalšie prekvapenie sa konalo vo vnútri. Čakal som, že kaštieľ bude zvnútra ošarpaný, ale nebol. Vo vnútri to skôr vyzeralo ako na stavenisku. Áno, uhádli ste – aj kaštieľ postupne prechádza obnovou. Dole v prvej miestnosti bola už položená nová dlažba a boli aj vynovené dvere. Ďalším prekvapením boli dve sochy, ktoré znázorňujú dvoch svätcov, sv. Donáta a sv. Vendelína, ktoré sa po dlhých rokoch vrátili do Budimíra. V Budimíri boli pôvodne tri kamenné sochy, ktoré všetky znázorňovali svätcov – okrem predtým spomenutých sa v Budimíri nachádza ešte socha sv. Floriána, ktorá ako jediná ostala na svojom pôvodnom mieste do dnešných dní. Nájdete ju na priečeli staršieho kaštieľa v, ktorý práve podľa tejto sochy dostal svoje meno. Ostatné dve, ako som už naznačil, v minulosti z Budimíra odviezli. Svätý Vendelín stál pôvodne neďaleko novšieho kaštieľa, kde pred svojím odstránením stál v súkromnej záhrade. Svätý Donát ako patrón roľníkov stál za obcou v poli a dodnes miesto, kde pôvodne stál, Budimírčania volajú „Za svatim“. Obe sochy sú dosť poškodené – sv. Vendelínovi chýba časť ruky a sv. Donátovi nejaká „dobrá duša“ odbila okrem rúk i hlavu. Ako nám pani Jedináková prezradila, obe sochy boli dlhší čas nezvestné. Dlho sa myslelo, že sú v depozitári niektorého múzea, no objaviť sa ich podarilo čírou náhodou – v čase, keď sa starosta s niekým rozprával o obidvoch nezvestných sochách, začula to jedna pani, ktorá pracovala na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach a povedala: „Veď tie sochy sú u nás.“ Vysvitlo, že ich tam previezol jeden sochár, ktorý na tej škole vyučoval a ktorý ich plánoval zreštaurovať, no zomrel skôr, než stihol svoj zámer uskutočniť. Po jeho smrti sa na obe sochy zabudlo a až táto náhoda prispela k tomu, že sa sochy podarilo nájsť a vrátiť domov, do Budimíra. Síce nie na pôvodné miesta, ale interiér staršieho kaštieľa je pre ne určite dôstojným miestom. Aby som bol úplný, dodám, že všetky tri sochy vznikli v pomerne rovnakom čase, všetky tri sú vytesané z pieskovca a ich autorom je podľa doterajších bádaní s najväčšou pravdepodobnosťou sochár J. A. Krauss – ten istý, ktorý svojími sochami vyzdobil kláštor v Jasove.

Svätý Vendelín v interéri staršieho kaštieľa

Na poschodí kaštieľa zriadili OBiC – obecné informčné centrum. Vzhľadom k tomu, že kaštieľ sa momentálne rekonštruuje, je otvárané len na požiadanie. V ňom bola možnosť zakúpiť si suveníry, čo mnohí z nás aj využili. Vo vedľajšej miestnosti zase chystajú tkáčsku dielňu – už je v nej umiestnený tkáčsky stav, ktorý síce na svoju opravu ešte len čaká, ale má pred sebou svetlú budúcnosť. Držíme palce, aby oprava “fišerovského” kaštieľa šla ako po masle a ak nás pozvú na jeho otvorenie, určite prídeme!

Po prehliadke kaštieľa sme zamierili k ďalšej pamätihodnosti – miestnemu katolíckemu kostolu. Vzhľadom k tomu, že nám to vyšlo akurát na Bielu sobotu, kňaz nám nemohol urobiť sprievod priamo v kostole. Preto len stručne porozprával niečo o ňom. Z výkladu si pamätám len to, že kostol má sypané múry, preto by bola jeho rekonštrukcia veľmi náročná, lebo ak by sa s takouto stenou len trošku pohlo, začalo by sa všetko rozpadávať. Taktiež aj to, že kostol je v súčasnosti zasvätený Povýšeniu svätého Kríža, čo jedno z novších božstiev. Vraví sa však, že kedysi bol zasvätený svätému Jozefovi, no v archívoch o tom nenašli žiadnu zmienku. Po stručnom výklade sme sa mohli pozrieť dovnútra kostola – ale vzhľadom k tomu, že bola Biela sobota a vo vnútri bola na znak Kristovho pochovania vyložená relikvia, museli sme byť maximálne potichu a pokiaľ možno, mali sme prejaviť úctu relikvii. Jaro to ako správny katolík urobil a ja tiež – hoci som evanjelik 😀 Prežehnal som sa tak troch svojsky, za čo sa, dúfam, pán Ježiš Kristus nebude hnevať… a verím, že mi odpustí aj túto (možno) uštipačnú poznámku. 🙂 Kostol zvnútra vyzeral pekne, zrejme ho len nedávno vymľovali.

Kostol Povýšenia sv. Kríža v Budimíri

Posledným bodom prehliadky dediny bol želiarský domček – alebo po budimírsky “chiška komencijaša”. V propagačnom materiáli o ňom sa píše ako o „belavej chyžke babky Strakovej“ (text z prospektu som si dovolil prepísať do slovenského pravopisu, nakoľko aj spisovná slovenčina pozná slovo „chyža“, čo je dnes zastarané označenie pre izbu) a hoci jeho posledný obyvateľ, spomínaná babka Straková zomrela v roku 1998, dom dnes vďaka opatere pána Ondreja Jedináka vyzerá veľmi pekne. Zaujímavosťou je, že pri jeho oprave nebola použitá žiadna moderná technológia, celá oprava domčeka prebehla tradičnými postupmi, akými sa takéto domy vo svojej dobe (pred sto rokmi) stavali. Aj materál použitý na opravu domčeka je dobový – všetok „nový“ materiál pochádza zo zbúraných starých domov, šôp a stodôl. Napriek tomu oficiálne tento domček nie je múzeom, ale po dohode s jeho majiteľom je možné ho navštíviť.

Belavá chyžka ujca Jedináka

Ujco Jedinák nás v domčeku privítal, ako sa na správneho gazdu patrí. Pekne nás usadil v prednej, tzv. „paradnej chyži“, pohostil nás chlebom a soľou, i slaninkou, ktorá nepochádzala z obchodu a pridal k tomu „ešči i domacu šľivku i griotku“. „Šľivka“ bola skutočne domáca, vypálená v pálenici v Beniakovciach, hoci aj Budimír mal ešte do 70. rokov svoju „paľenčareň“, ktorá sa nachádzala poniže staršieho kaštieľa a v tom období ju, žiaľ, necitlivo zbúrali. Holt, taká bola doba – kráčať sa smelo len vpred k “lepším zajtrajškom” a späť ani krok. „Paľenka“ z nej bola taká vychýrená, že ju furmani vyvážali až do Poľska. Ako správny východniar som domácu pálenku ochutnal, „šlivkou“ som núkal i „prešpurácku“ polovičku tímu organizátorov (Jara), ale ten nechcel. Vytrvalo odmietal. Nuž, „nedalo še nič robec, mušeli me ho nechac tak. Ta ňič, chlop z ňeho ňebudze.“ Po pohostení sme sa všetci dali s ujcom Jedinákom do družnej reči. Svojím nezameniteľným spôsobom okomentoval hocičo ohľadom toho, jak sa žilo kedysi a dnes. Rovno pred ním som sa priznal, že sa mi páči, že „hutori po budzimersky“. On na to: „Šak to treba, bo še tak dakedy normálne hutorelo. Ňeška, kedz dachto začňe hutorec, je takoj gadžo. (pozn: slovo „gadžo“, ktoré kedysi znamenalo gazda, vidiečan, sa dnes často berie ako nadávka.) To ňikda ňebulo. Panove nikda po slovensky ňehutoreli, oňi ľem po maďarsky abo po nemecky, ostatňe šumne po gazdovsky.“ Dodal tiež, že štúrovská slovenčina sa na východe Slovenska dosť ťažko presadzovala, lebo tunajšie nárečia sú oproti stredoslovenským alebo západoslovenským nárečiam dosť špecifické. Opäť spomeniem z knihy o Budimíri, že v Košiciach v tej dobe dokonca existovali snahy o uzákonenie šarištiny ako bohoslužobného jazyka, čo malo za cieľ rozbiť snahy zjednotiť Slovákov do jedného národa. Vtedy každá cirkev kázala po svojom – katolíci slúžili omše v latinčine (po celom území Rakúsko-Uhorska) a evanjelici na východe Slovenska používali ako bohoslužobný jazyk češtinu. Preto sú vo viacerých kostoloch na východnom Slovensku mnohé nápisy v češtine.

Z interiéru želiarského domčeka

No späť k domčeku. Domček je pekne zariadený. Je v ňom pôvodný nábytok, ľudová výzdoba aj množstvo dobových vecí, ktoré boli pre život na videku v minulosti typické. Domček je dokonca zabezpečený dobovým „alarmom“ – psom láskyplne nazývaným Vinco. Hoci po nás štekal ostošesť a v čase našej návštevy musel byť priviazaný, dal sa (aspoň mne) pohladkať. Keď však v dome práve nikto nie je, svoje strážne povinnosti si plní na 110 percent, nikoho cez plot len tak ľahko nepustí. Domček stojí pri hlavnej ceste z Prešova do Košíc a keby ste išli cez Budimír a hľadali by ste ho, ľahko ho spoznáte – je natretý na modro a keby ste ho aj napriek jeho odlišnej architektúre a výzdobe prehliadli, určite ho nájdete podľa „kapľičky“ so slnečnými hodinami, ktorá stojí v predzáhradke.

“Kapľička” so slnečnými hodinami

Pred rozlúčkou s domčekom ako z rozprávky a s ujcom Jedinákom som šiel do penziónu skontrolovať, či je navarené. Zistil som že áno a tak som šiel späť do domčeka pozvať všetkých na obed. Ticho pored búrkou sa práve začalo.

Keď som už všetkých pozval, zavolal som aj posádku autobusu, ale Diamant mi odpovedal, že oni už jedli, kým sme boli na prehliadke. Tak som ho aspoň s autobusom zavolal ku penziónu. S obedom nás čakali na poschodí, kde mali reštauráciu, na prízemí nájdete krčmu. Obed nám (verím, že aj ostatným) chutil. Mal dva chody – prvým bola slepačia polievka, ktorá bola spoločná pre obe menu. Druhým už bolo buď kura na prírodno, alebo rezeň, podľa toho, ktoré menu si dotyčný vybral. A kým sa dostaneme ku katastrofe, ktorá nás postihla, vysvetlím okolnosti:  v tento deň mali mať zatvorené, no „nabúrali“ sme im to. Aby toho nebolo málo, nechal som sa ukecať na 50 ľudí a ešte k tomu navrhli menu za celkovú cenu 5 EUR na osobu, v ktorom mal byť zarátaný aj nápoj podľa vlastného výberu, no ten akosi nebol a čo som ja, hlava deravá vydutá, odsúhlasil. Pritom keď Jaro pozeral jedálny lístok, našiel tam obedové menu za nižšiu cenu. A na nápoje sa akosi zabudlo. Nakoľko som ráno zabudol nahlásiť, koľko nás je, navarili clekom 31 obedov a nám to sa všetko… no, vypomstilo. Vôbec som to nevnímal ako víťazstvo a ak áno, tak jedine Pyrrhovo. Škoda, že tam nebola prichystaná torta, že by mi ju čapli do tváre, ako sa na správnu grotesku patrí 😀 Raz darmo, „kedz haňba, ta naj to za to stoji.“ Nabudúce, keď niekam pôjdem, už nebudem trénovať východniarske perpetuum mobile – vypi bo naľato, naľej, bo vypito, ale prisahám, keď som akciu chystal, bol som triezvy!

Po z mojej strany spackanom obede nasledovala okružná jazda po okolí. Hoci práve  u tejto sme rátali s tým, že sa možno nebude konať, bolo to naopak. Záujem o ňu bol stopercentný – šli na ňu všetci výletníci z Košíc. A „komedija zaš začala“, nastal menší problém – cena bola stanovená na dve eurá, no jeden pár nám zaplati päťeurovkou a nakoľko sme mali k dispozícii len dvojky, zháňali sme po cestujúcich jednotku. Nastal zmätok, ktorý však už neviem, ako skončil. Následne sme vyrazili po dedinách v okolí – cez Vajkovce, Kráľovce, Ploské, Novú Polhoru, Drienov, Lemešany a Janovík späť do Budimíra. Keď už sme boli kdesi za Lemešanmi,  volal som starostovi, ako je to s tým veľkonočným programom. Odpovedal mi, že žiaden sa nekoná, veď je predsa Biela sobota. Skrátka, dedina nie je mesto – na dedine sa ešte na sviatky dbá, čo som si neuvedomil. Zrejme preto, lebo v meste je to trochu inak, tam, či je sviatok alebo nie, biznis je biznis, veľké obchodné centrá si na sviatkoch zgustli a preto význam sviatkov v mestách poklesol. No, aj to bol dôvod, prečo som sa do takejto akcie pustil.

Pred odchodom do Košíc

Hodinovú medzeru v harmonograme už nebolo ako vyplniť a vzhľadom na to, že vďaka vyššie spomenutému „ukecaniu“ sme už aj tak dĺžili Diamantovi, ani mraky na oblohe neveštili nič dobré, rozhodli sme sa, že do Košíc odídeme skôr. Veľkonočné figúrky, ktoré sme mali pripravené na poschovávanie po obci v rámci veľkonočného „zabaviska“, sme rozdali v autobuse a šli sme hajde do Košíc, kde sme zamierili opäť na autobusovú stanicu, kde sme sa s účastníkmi zájazdu sponánne rozlúčili podaním ruky. Škoda, že filmári s nami neboli až do konca, možno by natočili grotesku inšpirovanú týmto zájazdom a možno by dostala názov Účastníci zájazdu 2. No, „robel me to perši raz, ta jutre budze ľepši.“ Viem, mohlo to dopadnúť lepšie, ale poznáte to, keď niečo robíte prvýkrát a nemáte po ruke niekoho skúsenejšieho, kto by vám poradil, bez pár vlastných gólov sa to neobíde a priznám sa – som baran, hoci nie som narodený v znamení barana. Ej, veru, chybami sa človek učí, ale nevzdávame sa. Život ide ďalej a tak pripravujeme ďalšie akcie, na ktoré vás srdečne pozývame! Už teraz vás pozývame na výlet pod Krásnu hôrku, kde navštívime nielen jarmok v Krásnohorskej Dlhej Lúke, ale aj Krásnohorskú jaskyňu i viacero  pamiatok v okolí. Viac informácií už čoskoro! (Aktualizácia 9. 6. 2017: Žiadna Krásna Hôrka sa nekoná, prípravy akcie boli z organizačných dôvodov zrušené.)

Toľko teda môj subjektívny pohľad na prvú vlastnú akciu. Pokúsil som sa tu vysvetliť so štípkou irónie príčiny niektorých faux pas, ktoré túto akciu sprevádzali, ale netvrdím, že len môj názor je správny – doba, kedy to bolo v móde je už preč! Pokiaľ ste sa tejto akcie zúčastnili a radi by ste nám napísali nejaké pripomienky, námety alebo pochvaly, nech sa páči – využite na to komentáre pod článkom, alebo maily redakcia@veterany.eu (mail združenia) alebo tomas.halza@veterany.eu (mail autora článku), budeme sa tešiť!

P.S.: Pokaľ vám je po dočítaní článku ľúto, že ste v Budimíri neboli, nezúfajte – iste sa ešte niekedy do Budmíra vrátime pri nejakej príležitosti!

Text: Tomáš “Sergej” Halža

Foto: Jaroslav Filo & archív

Komentáre





Fórum