Veterány deťom: Ako sa Babeta do sveta vybrala 10: V deväťdesiatej deviatej krajine

15. novembra 2014 od  

10-23.Ani som nevedel prečo, jedného krásneho dňa sme sa s mojim synáčikom z ničoho nič vybrali k babičke a tá, keďže bývala na opačnom konci republiky, cestovali sme k nej rýchlikom. Cestou si synček zvykol hodinku – dve pospať, keďže vlaku trvalo štyri hodiny, kým sa dotrepal z Bratislavy do Kysaku, odkiaľ sme osobákom cestovali do Sabinova, kde babička bývala. No teraz, či to bolo tým hrmotom, ktorý vydávali krivé koľajnice za Žilinou, či nebodaj tým, že vo vlaku cestovalo veľa ľudí, hoci sme v kupé boli sami, synáčik nie a nie zaspať. Tak aby nám cesta rýchlejšie ubehla, prečítal som mu z predposledného Klamstva, ktoré som vzal so sebou, ďalší z príbehov o nezbednej motorke Babetke a jej kamarátoch.

Babetka a jej dvaja kamaráti, pastierik Janko a princezná Fintilka, sa šťastlivo preplavili na člnku z pirátskej lode na pevninu, kde bol ich cieľ – deväťdesiata deviata krajina. Presnejšie, toto bol iba cieľ na začiatku ich dlhej cesty k čarodejníkovi, ktorý mal princeznú konečne zbaviť kliatby sedemmíľových čižiem a Babetku vrátiť späť do sveta ľudí.

Len čo prirazili čln k brehu, duch zázračného prsteňa premenil Babetkino zadné koleso späť na cestné a vydali sa do najbližšieho domu opýtať sa, kade sa dostanú k Dedkovi Vševedkovi. Tým domom nebolo nič iné, než maják na neďalekom myse a keďže majáky bývali v rozpávkovom svete opradené rôznymi tajomstvami, pomysleli si, že azda na majáku bude ten správny človek, ktorý by ich mohol poslať správnym smerom.

Vošli dnu, no vnútri spočiatku nebolo ani živáčika. Potom, keď vystúpili až úplne hore na plošinu, k vatre, ktorá žiarila naširoko-naďaleko, aby udávala lodiam správny smer, našli človeka, ktorý sa o maják staral.

Keď ich zočil, spýtal sa ich:

„Kto ste? Čo chcete? Nevidíte, že práve prikladám do ohňa, aby svetlo nevyhaslo?“

„Prepáčte… Len sme sa chceli opýtať, či náhodou neviete, kade sa ide k Dedkovi Vševedkovi.“

„Choďte kade ľahšie, hlavne, aby ste mi dali konečne pokoj!“ odsekol im majákar a Janko s Fintilkou vedeli, že od tohto človeka veľa nevymámia.

10-22.

Pobrali sa teda dole k motorke Babetke, ktorá už netrpezlivo čakala odpoveď:

„No čo? Ako ste pochodili?“

„Nijako. Len nám povedal, že máme ísť kade ľahšie.“ zastenal Janko.

„To nič. Možno budeme mať väčšie šťastie po ceste.“

A s tým vyrazili na cestu. Šli cez mesto neďaleko prístavu, no nikto, koho stretli, im nevedel poradiť, ako by sa dostali k Dedkovi Vevedkovi. Až nakoniec jeden žobrák, čo akurát vyšiel, presnejšie ho vyhodili z krčmy, kde prepil všetkú dnešnú almužnu, im v opilosti odpovedal:

„Vše…nevedko? Hik! To musíte…. hik! …cez les… hik! …po starej ceste, po ktorej… hik! …už roky nikto nešiel!“

„Pekná odpoveď!“, zamračil sa Janko, „Len či je to pravda?“

„Ktovie…“ pokrčila plecami Fintilka.

„Myslím si, že by sme ho mali poslúchnuť. Aj tak inú možnosť nemáme. Ak klamal, možno nás niekto v lese navedie na správnu cestu.“ povedala Babetka a tak teda šli.

Len čo vošli do lesa, pustili sa po starej lesnej ceste, ako im žobrák kázal. Blúdili dlho-predlho neznámym krajom, kde líšky dávali dobrú noc, no našťastie nemuseli sa ničoho báť, lebo Babetka svojím elektrickým reflektorom svietila na všetko, čo im stálo v ceste. Aj hluk motora odrádzal každého, kto by sa odvážil prepadnúť Janka a Fintilku na železnom koni.

Už sa zdalo, že naši traja hrdinovia v lese zablúdili, keď vtom Babetke zastavila:

„Čo to tam v diaľke svieti?“

„To bude iste chalúpka Dedka Vševedka!“ potešil sa Janko, „Nesmieme strácať čas! Poďme!“

Zaraz ich Babetka niesla priamou cestou k svetielku v diaľke. Ako sa neskôr ukázalo, bola to naozaj chalúpka, našťastie nie perníková, preto sa nemuseli báť zlej bosorky. Janko s Fintilkou a Babetkou pri nej zastali a zaklopali na dvere.

„Kto to klope?“, ozve sa zvnútra, „Dobrý či zlý?“

„Dvaja dobrí ľudia na železnom koni!“ odvetili Janko s Fintilkou.

Otvorila im starenka a len čo ich zočila, zvolala: “Janko! Fintilka! Skade sa tu beriete? Roky sem ani vtáčik-letáčik nezaletí a zrazu sem prídete vy dvaja!“

„Ideme za Dedkom Vševedkom po radu.“

„Jáj, ale to vy v nevhodnú chvíľu idete! Môj muž je Severák, každú chvíľu sa vráti a keby vás tu našiel, naskutku by vás roztrhal na márne kúsky!“

„Len vy nás už dakde schovajte, my si s ním poradíme.“ usmievali sa Janko s Fintilkou.

Starenka ich teda zaviedla dnu, schovala pod korýtko a Babetka sa skryla za domčekom. Zrazu sa vám zvihne ukrutánska víchrica, len-len, že chalúpku nerozfúka na márne kúsky a dnu sa cez komín vyvalí Severák. Ňuchá, ňuchá a zreve:

„Fúúúj, človečina smrdí! Ženička moja, ukáž mi, kohože tu schovávaš?“

„Jáj, Severáčik milý,“ chlácholí ho starenka, „To ty si na seba ľudský pach nabral, keď si lietal po svete!“

Severák sa nechal uchlácholiť a keď sa upokojil, starenka odkryla korýtko.

„Aha, Janko a Fintilka! Iste hľadáte cestu k Dedkovi Vševedkovi, všakže?“

Janko s Fintilkou len prikývli.

„No, tak to musíte k Mesiačku, nakoľko tam, kde ja dujem, Dedko Vševedko nebýva. Skôr by to vedel mesiačik, on svieti aj tam, kam ľudská noha ešte nevkročila. Starenka vám ukáže cestu.“

Janko s Fintilkou sa Severákovi pekne poďakovali a keď nasadli na Babetku, starenka im ukázala cestu a Babetke viac nebolo treba – pustila sa tam, kam jej starenka ukázala. Zmizli, len sa po nich zaprášilo, len kúdol dymu z Babetkinho výfuku prezrádzal, že tam boli.

„Kch! kch!“, kýchal Severák, „Ale ten ich drak nemusel chŕliť oheň práve tu!“

Zatiaľ Babetka niesla Janka i Fintilku cestou i necestou, horami i dolinami, až kým na svitaní neprišli k ďalšej chalúpke.

10-23.

Zaklopali – a zvnútra sa ozvalo:

„Ktože to klope? Dobrý či zlý?“

„Dvaja dobrí ľudia na železnom koni!“

Otvorila im starenka a len čo ich zočila, zvolala:  „Janko! Fintilka! Odkiaľ sa tu beriete? Roky sem ani vtáčik-letáčik nezaletí a zrazu sem prídete vy dvaja!“

„Ideme za Dedkom Vševedkom po radu.“

„Jáj, ale to vy v nevhodnú chvíľu idete! Môj muž je Mesiačik, čochvíľa sa vráti a keby vás tu našiel, naskutku by vás upiekol!“

„Len vy nás už dakde schovajte, my si s ním poradíme.“ usmievali sa Janko s Fintilkou.

Starenka ich teda zaviedla dnu, schovala pod korýtkom a Babetka sa skryla za domčekom. Zrazu kde sa vezme –tu sa vezme, dole komínom sa do domčeka spustí Mesiačik. Ňuchá, ňuchá a zreve:

„Fúúúj, človečina smrdí! Ženička moja, ukáž mi, kohože tu schovávaš?“

„Jáj, Mesiačik milý,“ chlácholí ho starenka, „To ty si na seba ľudský pach nabral, keď si chodil po svete!“

Mesiačik sa nechal uchlácholiť a keď sa upokojil, starenka odkryla korýtko.

„Aha, Janko a Fintilka! Iste hľadáte cestu k Dedkovi Vševedkovi, všakže?“

Janko s Fintilkou len prikývli.

„No, tak to musíte za Slniečkom, nakoľko tam, kade ja chodím, Dedko Vševedko nebýva. Skôr by to vedelo Slniečko, ono žiari aj tam, kam ľudské oko nedovidí. Starenka vám ukáže cestu.“

Janko s Fintilkou sa Mesiačikovi pekne poďakovali a keď nasadli na Babetku, starenka im ukázala cestu a Babetke viac nebolo treba – pustila sa tam, kam jej starenka ukázala. Zmizli, len sa po nich zaprášilo, len kúdol dymu z Babetkinho výfuku prezrádzal, že tam boli.

„Kch! kch!“, kýchal Mesiačik, „Ale ten ich drak nemusel chŕliť oheň práve tu!“

Zatiaľ Babetka niesla Janka i Fintilku cestou i necestou, horami i dolinami, až kým večer ešte pred zotmením neprišli k tretej chalúpke.

Zaklopali – a zvnútra sa ozvalo:

„Ktože to klope? Dobrý či zlý?“

„Dvaja dobrí ľudia na železnom koni!“

Otvorila im starenka a len čo ich zočila, zvolala:  „Janko! Fintilka! Skade sa tu beriete? Roky sem ani vtáčik-letáčik nezaletí a zrazu sem prídete vy dvaja!“

„Ideme za Dedkom Vševedkom po radu.“

„V dobrú chvíľu vy idete! Mojím mužom je Slniečko, onedlho sa vráti a keď vás tu nájde, nemusíte sa ho báť, nič vám nespraví a určite vám poradí, lebo o vás sa už dozvedel oíd Mesiačika a Severáka, že idete za ním. Kým príde, pohostím vás, iste ste po dlhej ceste vyhladli.“

Janko a Fintilka s vďačnosťou prijali toto pohostenie. Na svoje si prišla aj Babetka, keď jej starenka dala olej, síce nie motorový, ani prevodový, ale len slnečnicový, no napriek tomu poslúžil rovnako ako motorový olej, ktorý jej už dlhší čas chýbal, nakoľko ho Babetka vypálila s benzínom, lebo má dvojtaktný motor. No keď si ho primiešala do benzínu, roztočila svoj motor na najvyššie otáčky, aby si ho poriadne premazala do poslednej skrutky.

Práve v tej chvíli v peci zasvietila žiara, čo znamenalo, že sa Slniečko vracia domov. Len čo už bolo jednou nohou v domčeku, cez okno prenikol Babetkin dym a Slnko len-len že sa od toho smradu nerozkýchalo:

„Fúúj, čo to smrdí? Človečina to určite nie je, tej som sa nadýchal dosť, keď som svietil po svete a dym z komína tiež nie, lebo to smrdí ešte horšie, než upchatý komín po lenivom kominárovi!“

„To je náš železný kôň Babetka! Práve si prevetráva motor!“ zasmiala sa Fintilka.

„Motor?“, začudovalo sa Slniečko,  „Čo je to motor?“

„Srdce železného koňa.“ doplnil ju Janko.

„No, nebudem sa tým zapodievať, nakoľko železným koňom nerozumiem až tak, ako naši hostia a radšej sa pohostím s nimi hosťami pri jednom stole.“

Ako Slnko povedalo, tak urobilo. Výborne si si všetci pochutnali na znamenitej večeri, čo uvarila Slniečkova starenka a keď dojedli, Slnko sa obrátilo k Jankovi a Fintilke:

„Nuž, milý Janko a milá Fintilka, hoci už dávno viem, čo vás sem priviedlo, rozpovedzte mi, prečo ste sem prišli.“

Janko a Fintilka všetko pekne od začiatku vyrozprávali.  Janko od momentu, keď sa prvý raz stretol s Babetkou, čoby ešte neposlušným železným koňom plašiacim ovce a Fintilka od chvíle, keď ju uniesol Skrivilnos a ušla mu v sedemmíľových čižmách, ktoré mu ukradla, a ktoré musí nosiť až doteraz, kým nenájde spôsob, ako vrátiť Babetku do sveta ľudí a tým zrušiť kliatbu sedemmíľových čižiem.

Slniečko sa zasmialo a začalo:

„Nuž milí moji, ste na správnej ceste. Tamhľa, za tamtým vŕškom,“ ukázalo Slnko na kopec na obzore, „je les a uprostred tohto lesa na čistinke je chalúpka, presne taká istá, ako je moja, alebo mojich bratov Severáka a Mesiačika. Tam býva Dedko Vševedko, ktorý pozná všetky čary. Istotne vám pomôže, princeznú zbaví kliatby sedemmíľových čižiem a Babetke poradí, ako sa vrátiť domov, do sveta ľudí. A Jankovi možno pomôže zohnať nového železného koňa.“

„Ďakujem, ale ďalšieho železného koňa už nemusím, stačí mi tento.“ zasmial sa Janko.

„Ale dnes už nikam nechoďte, moji milí! Je už hlboká noc, radšej prenocujte u mňa a zajtra ráno, keď už budem vysoko na oblohe, vám starenka ešte lepšie ukáže cestu k Dedkovi Vševedkovi.“

Janko a Fintilka sa Slnku pekne zaďakovali a čoskoro zaspali v pripravených lôžkach, ktoré boli upletené z pavučín a spalo sa im v nich ako v tej najjemnejšej bavlnke.

Zaspal i môj synáčik. A veru, pekne som si pospal aj ja a spal by som ďalej, nebyť sprievodkyne, ktorá mi pripravila nepríjemný budíček:

„Haló, pane, vstávajte, už je konečná! Práve vchádzame do stanice Košíce!“

„Čože, Košice? Doparoma aj so spánkom, vstávaj synku, už sme dávno mali byť z vlaku von! Prespali sme Kysak…“

Môžete si ľahko predstaviť, ako sme prášili vedľa na autobusovú stanicu k najbližšiemu autobusu do Prešova. Našťastie sme ho stihli. Len škoda, že v Prešove sme museli hodinu počkať na ďalší autobus, ktorý išiel do Sabinova, nakoľko náš pokračoval do Bardejova. Nebyť toho spánku, vlak do Sabinova by sme v Kysaku stihli. Ale to je už úplne iná rozprávka, našťastie s dobrým koncom, nakoľko naša starká je super starká. Akoby bola vystrihnutá priamo z rozprávky. Ale príbeh o Jankovi a Fintilke ešte na svoj koniec čaká….

Text a kresby: Tomáš “Sergej” Halža

Komentáre





Fórum