Veterány deťom: Ako sa Babetka do sveta vybrala 9: Na pirátskej lodi

1. novembra 2014 od  

9-21.Milí čitatelia! Dovoľte mi na začiatok jedno veľké ospravedlnenie. Určite ste zaregistrovali, že po 8. časti rerálu Ako sa Babeta do sveta vybrala, sa cyklus Vetrány deťom z nášich stránok z ničoho nič potichu vytratil a neobjavil sa ani počas prázdnin. Viem, že aj predtým seriál vychádzal viac-menej nepravidelne, ale asi tak dlho, ako teraz cyklus nebol prerušený.  Sprvu chyba nebola na strane techniky, ani ju nespôsobil škriatok Záškodníček, ako to už občas býva, ale problém bol u mňa. A veľmi veľký.

V čase, keď som písal túto časť, ma ako blesk zasiahla tragická udalosť v rodine. Poznačilo ma to natoľko, že som už nebol schopný písať reportáže a už vôbec nie rozprávky, najmä do tohto cyklu. Akonáhle som sadol k počítaču, aby som krvopotne dokončil aspoň tento seriál, nešlo to. Každý pokus skončil fiaskom, vždy som sa niekde zasekol a nevedel som, ako sa dej bude vyvíjať ďalej. Akoby nestačilo, že rozprávky do tohto cyklu sa mi už predtým ťažko písali, lebo mi dochádzala inšpirácia aj nápady. Kvôli tomu sa cyklus znova zastavil a mnohým z vás sa určite zdalo, že navždy. No nechcem, aby som stratil priazeň aspoň hŕstky z vás, ktorí ste si cyklus Veterány deťom obľúbili, a preto sa pre vás pokúsim napísať aspoň pár slov o našej neobyčajnej motorke Babetke a jej dvoch priateľoch Jankovi a Fintilke.

Ďalší problém spôsobila technika. Keď už som sa chystal seriál obnoviť, prišiel som o internet a tak sa znovuuvedenie tohto cyklu znova posunulo.

Zároveň by som vás rád, milí čitatelia, poprosil aspoň o pár slov, kritiku, pochalu, alebo doplnenie, nápad… čokoľvek! Aspoň o pár povzbudivých slov v komentároch pod rozprávkami. Nešterite ani kritkou, ale prosím, nech to nie sú žiadne komentáre typu „hnusný článok, pfúúúj!“ bez ďalšieho vysvetlenia. Veľmi by mi to v tejto situácii pomohlo, keďže rana na duši z tejto tragickej udalosti ešte neprebolela a vzľadom na to, že človeka, ktorý ma vtedy navždy opustil, som mal rád, hoci som často tvrdil niečo iné, zrejme tak skoro neprebolí.

Preto sa ešte raz vám všetkým, ktorí ste márne dlho čakali na ďalšiu rozprávku z cyklu Veterány deťom, veľmi ospravedlňujem.

„Uááá, som pirát!“ predvádzal sa môj synáčik, keď si skúšal kostým na karneval v letnom tábore. Musím sa priznať, že v tom kostýme piráta vyzeral naozaj vierohodne, takmer ma vystrašil. „Ozaj, som zvedavý, čo by na to povedali Janko s Fintilkou.“ usmial som sa naňho, keď som sa spamätal zo šoku, ale len takého malilinkatého. „Oni sa stretli s pirátmi?“ „Pravdaže. Veď práve o nich je nasledujúce dobrodružstvo.“ Samozrejme, že môj synáčik-pirátik si ho hneď chcel vypočuť a tak som hneď začal:

Potom, ako Janko, Fintilka a Babetka prežili napínavé dobrodružstvo v horách, pri ktorom ich život chvíľkami visel na vlásku, vybrali sa na cestu do deväťdesiatej deviatej krajiny. Skrivilnos ich kvôli prestrelenej nohe už neprenasledoval, preto mohli ísť oveľa pokojnejšie.  Keď zišli z hôr, snehové úpravy na Babetke už nepotrebovali, preto ju duch premenil na obyčajnú babetu a aj zimné oblečenie im premenil na letné.

Keďže najkratšia cesta do devätdesatej deviatej krajiny viedla po mori, vybrali sa do najbližšieho prístavu. V ňom kotvilo veľa lodí. Malých, veľkých, vojnových aj obchodných, no najviac tam bolo maličkých rybárskych bárok.  Tými by sa však naši hrdinovia do deväťdesiatej deviatej krajiny len ťažko dostali, preto hľadali nejakú veľkú plachetnicu a tak obchádzali každú veľkú loď, ktorá sa chystala odplávať.

„Vezmete nás do deväťdesiatej deviatej krajiny?“ pýtali sa zakaždým Janko, alebo Fintilka.

„Nie, nejdeme tam.“, zneli jedny z odpovedí.

„Plávame tam, ale sme plní!“ dostali ďalšie odmietavé odpovede. Janko, Fintilka a Babetka tak išli od jednej lode k druhej, až kým pri jednej z posledných,  ktorá patrila skôr k menším lodiam, nedostali vytúženú odpoveď:

„Áno, plávame tam a ak chcete, môžeme vás vziať!“ odpovedal im plavčík.

„Hurá!“ zajasali všetci traja a doslova blším skokom už boli na palube. Nevedeli sa dočkať, kedy už odrazia do brehu.

Onedlho už plavčíci vytiahli mostík na palubu a to bolo znamenie, že loď čoskoro odpláva. Hneď, ako zdvihli kotvu a spustili plachty, sa tak stalo.

Len čo loď opustila prístav a vydala sa na otvorené more, pristúpil k Fintilke, Jankovi a Babetke kapitán. Nemali z neho veľmi dobrý pocit, lebo podozrenie v nich budila už samotná poádka. Až potom, keď odplávali, všimli si, že väčšina plavčíkov mala jednu nohu drevenú.

„Vítajte na palube mojej lode!“, zahrmel kapitán, ktorý mal tiež jednu nohu drvenú, pardon drevenú, „Som rád, že ste si vybrali práve moju loď. Na nej pasažierov vždy vrúcne vítame, dokonca až tak, že by sme ich radi vzali medzi posádku.“

„Ďakujeme, ale nemáme záujem.“ , odvetil Janko, „Sme na veľmi dlhej ceste. Cestujeme do devädesiatej deviatej krajiny na návštevu k nášmu známemu, ktorý býva na opačnom konci, než je more.“

„Hoho! Tak to vám prajem šťastnú plavbu. Ak vám to nebude vadiť, vezmeme to okľukou, lebo cestou chceme ešte čosi zariadiť.“

Janko, Fintilka i Babetka prikývli, ale len do chvíle, kým sa nezadívali na najvyšší sťažeň. Na jeho vrchole viala – pirátska vlajka!

9-21.

„Pán kapitán a odkedy ste pirát?“, znepokojila sa Fintilka.

„Odkedy? Oddávna! Nikdy som nebol vyčačkaný námorník v službách nejakého ešte vyčakčanejšieho kráľa, ktorý mi nedá do úst ani omrvinku, iba ma oblečie do uniformy! Ani nikto z mojej rodiny nebol! Načo by som rušil rodinnú tradíciu? Môj dedo bol pirát, otec bol pirát, ja som pirát, môj syn je tiež pirát a nech čert vezme, keby aj z môjho päťročného vnuka nebol pirát! Ledva sa naučil chodiť a už sa s nami plaví po moriach v šatách, ktoré nosil ešte môj otec, keď bol taký malý ako on! A všetci sme boli slávni kapitáni! Iste poznáte kapitána Kukučku!“

„Nie, nepoznáme.“ pokrútili hlavou Janko s Fintilkou.

„Tak jeho syna kapitána Karakána!“

„Ani toho.“

„Nie? Tak mňa už musíte poznať! Nie som nik iný ako Karakánov syn, kapitán Kordelone!“

„Ani o vás sme nikdy nepočuli. V sedemdesiatej siedmej krajine sa o vás ani nechyruje.“ odvetil Janko.

„Sedemdesiata siedma krajina? Pchá! Tá sa môže ísť vypchať! Tam sú same čačky-mačky a žiaden poriadny prístav! Iba taký maličký prístavček, v ktorom môžu kotviť len tie hlúpe rybárske lodičky! Postavte si tam poriadny veľký prístav a budete o mne počuť! Vyčačkanejšiu krajinu som ešte nikdy nevidel a to som už na tridsaťdeviatich lodiach preplával skoro všetky moria!“

„Prečo až na toľkých?“ začudovala sa Fintilka.

„Lebo zakaždým ma potopili! Šmejdi! Pfuj! Veď ja im ukážem! Nachystal som si na nich ťažký kaliber! Túto loď, ktorá je už moja šyridsiata, len tak ľahko nikto nepotopí, to si buďte istí!“

Aj mali prečo. Namiesto klasických delových gúľ piráti používali bomby. Gule používali len na postrašenie, ale to naši hrdinovia zistili až oveľa neskôr, po niekoľkých týždňoch plavby, keď sa dovtípili, že sa do deväťdesiatej deviatej krajiny len tak skoro nedoplavia, lebo sa stali rukojemníkmi pirátov, hoci im to piráti ani najmenším náznakom nedávali najavo. Vždy, keď sa kapitána opýtali, kedy tam doplávajú, zakaždým im odpovedal:

„Za pár dní tam budeme.“

Lenže z tých pár dní sa pomaly stával mesiac. Janko a Fintilka boli z toho namrzení, no najviac sa zlostila Babetka. U nej to došlo až tak ďaleko, že jedného dňa prišla za kapitánom a vyprskla mu do očí:

„Kapitán Kordelone, vy ste hlupák!“

„Prečo?“ krútil hlavou Kordelone.

„Lebo ste nám sľúbili, že za pár dní prídeme do deväťdesiatej deviatej krajiny, no z tých pár dní je už takmer mesiac!“

„Nemôžem za to, že sa tak zmenili okolnosti! Vôbec, čo je ťa do toho? Hlavné slovo tu mám ja, nie ty!“

„Vy? Taký hlupák má hlavné slovo?“ uškrnula sa Babetka a to Kordeloneho dopálilo:

„Vieš, ako niekto spozná hlupáka? Že je sám hlupák!“

„Aha, takže vy ste naozaj hlupák!“ zasmiala sa Babetka.

„Potom aj ty si hlupáčka!“

„To je jedno. Všetci sme na jednej lodi, obaja sme hlupáci.“

Kapitána tým ešte viac rozhodila a tak skočil na Babetku, tá mu však ušla a frčala po celej palube. Kordelone ju naháňal, ale bez výsledku, lebo ju nijak nemohol chytiť. Raz bola na hornej palube, potom v podpalubí, raz tam, raz hentam a celé to trvalo dovtedy, kým sa zadychčaný kapitán neplazil a nevyplazoval jazyk až po zem. Piráti sa na ňom veľmi dobre zabávali a smiali sa z neho. Medzi nimi aj kapitánov vnuk, ktorý, keď sa naháňačka skončila, podišiel za Babetkou a takto okolo nej:

„Počuj, veľmi sa mi páčiš tým, aká si zvláštna. Môžem vedieť, čo vlastne si?“

„Ja som motorka Babetka. Pochádzam zo sveta ľudí a tuná v rozprávkovom svete mi hovoria železný kôň, aj keď neviem prečo.“

„A je tu niekto s tebou?“

„Pravdaže. Pastierik Janko a lovcov syn Fridrich.“

„Môžem ísť za nimi?“

„Ak im nepodrežeš krk, tak áno, môžeš. Sú v podpalubí, zavediem ťa za nimi.“

Pirátik prikývol a Babetka ho hneď zaviedla k Jankovi a Fridline. Hneď na to sa aj zoznámili. Pirátik sa predstavil ako Jimmy, preto ho naši traja kamaráti inak ani nevolali.

Keď Jimmy a Babetka došli k Jankovi a Fridline v podpalubí, tí sa kapitánovho vnuka opýtali, ako dlho ešte potrvá, kým doplávajú do deväťdesiatej deviatej krajiny.

„Ako ich poznám, tak by určite povedali, že ešte týždeň, ale v skutočnosti nikdy. Na mori budeme dovtedy, dokiaľ sa nám neminú zásoby a to vtedy zamierime na najbližšiu pevninu. Zvyčajne je to na niektorý opustený ostrov, kde si zásoby doplníme tým, čo tam nájdeme alebo ulovíme, do civilizovaných krajín sa plavíme len vtedy, keď nám chýba rum a býva to až po veľkej oslave, keď sa nám podarí prepadnúť veľkú loď s bohatou korisťou. Aj to musí byť krajina, kde nás málokto pozná.“ prezradil Jimmy.

„Deväťdesiata deviata krajina medzi ne patrí?“ vyzvedala Fintilka.

„Žiaľ, nepatrí. Tam sme veľmi známi, tam by nás každý poznal, lebo sme prepadli a potopili už veľa lodí z deväťdesatej deviatej krajiny. Preto sa jej oblúkom vyhýbame, inak by nás tam chytili.“

„Čerta rohatého!“, zvesil Janko hlavu, „A niet žiadnej šance, že by sme sa tam aj napriek tomu dostali?“

„Jedine tak, že by ste ušli. Aj to musí byť vtedy, keď sú piráti opití, lebo inak by vás chytili a umučili. Buď by ste behali okolo hlavného sťažňa až do nemoty, alebo by vás so zaviazanými očami pustili po lávke do mora.“

„Ojoj, tak to je zlé.“ spľasla rukami Fintilka a Jimmy sa ich ďalej pýtal:

„Ak dovolíte, môžem vedieť, čo vás ťahá do deväťdesiatej deviatej krajiny?“

„Keď nám sľúbiš, že to nikomu nepovieš, tak ti to prezradíme.“ odvetila Fintilka.

„Sľubujem, dokonca prisahám, že si to nechám pre seba.“

„Pozri sa na moje nohy. Čo na nich vidíš?“ obrátila sa Fintilka na pirátika.

„Nič, iba obyčajné ružové čižmy.“

„Nie sú obyčajné. Sú zázračné, sedemmíľové. Na jeden krok v nich môžem prejsť sedem míľ, ale tým, že som ich ukradla od jedného černokňažníka a obula som si ich, prekliala som sa. Keď si ich vyzujem, do pol pása skameniem. Aby som sa mohla kliatby zbaviť, musíme vrátiť Babetku do sveta ľudí, lenže ako, to nevieme. Preto cestujeme do deväťdesiatej deviatej krajiny, lebo tam býva čarodejník,čo by nám mohol pomôcť.“

„Ojoj, tak to som rád, že moje čižmy, ktoré som zdedil po pradedovi, nemajú takú moc.“, krútil hlavou Jimmy, „Mimochodom, prečo si hovoríš ona? Si dievča?“

„Áno, som dievča a nie hocijaké. Princezná Fintilka zo sedemdesiatej siedmej krajiny.“

„Ach-jáj-jáj-jáj-jáááj!“ vypleštil Jimmy oči, „Toto sa Kordelone za žiadnu cenu nesmie dozvedieť, inak budete v riadnej kaši. Spriatelil som sa s vami len preto, lebo vám chcem pomôcť.“

„Pomôcť?“ čudovala sa Babetka, „Ako? Doteraz som si myslela, že Janka a Fintilku vypočúvaš preto, lebo všetko, čo sa dozvieš, chceš nabonzovať Kordelonemu!“

„Načo by som to všetko rozprával svojmu dedovi? Jemu aj tak na vás troch nezáleží, skôr či neskôr by vás nechal na jednom opustenom ostrove, lebo vie, že z vás nebude mať nijaký osoh, lebo ste ešte deti. Iba ak by sa dozvedel, že Fridrich je v skutočnosti princezná zo sedemdesiatej siedmej krajiny, nechal by vás na palube a od kráľa v sedemdesiatej siedmej krajine by žiadal výkupné. Skôr mu prekáža, že tu ste a ako ho poznám, najradšej by sa vás zbavil. Už skôr vás chcel hodiť do mora, ale neurobil to len kvôli mne, lebo videl, že mám o vás záujem.“

„Záujem? Prečo? Veď si pirát a to dokonca kapitánov vnuk! Môžeš nás kedykoľvek nabonzovať Kordelonemu a ako sme sa teraz od teba dozvedeli, potom môže byť s nami amen.“

„A just nemôže!“, zdvihol Jimmy päsť nad hlavu, „Dokiaľ mám moc rozhodovať nad zajatcami, ktorí sú mojími rovesníkmi, žiaden z nich nezostane na opustenom ostrove, ani neskončí v mori!“

„Ako je to možné? Veď si pirát a tí nemajú nad zajatcami žiadne zľutovanie.“ krútila hlavou Fintilka.

„Ja mám, lebo ma dojalo, ako pred dvoma rokmi Kordelone nechal na istom ostrove napospas osudu jednu rodinu s deťmi. Bolo mi ich strašne ľúto, tak som si u Kordeloneho vydupal právo rozhodovať nad zajatcami, ktorí sú mojími kamarátmi. Dedo mi to najprv nechcel dovoliť, no nakoniec som ho presvedčil, ale len s tým, že do ostatných záležitostí sa mu nebudem pliesť a tak len vďaka mne dodnes šťastne žijú všetky deti s rodičmi, ktoré odvtedy prešli cez túto loď. Priznám sa, že neraz mi pritom išlo o krk, lebo takmer ma Kordelone odhalil, že ich buď skrývam, alebo im pomáham pri úteku, ale vždy to dobre dopadlo.“

Ledva to dopovedal, už sa z paluby ozval výkrik:

„Loď na pravobokúúúúú!“

Všeci piráti boli zrazu ako postrelení.  Nakopili sa na strane, na ktorej plavčík loď zbadal, div, že sa pirátska loď neprevrátila a kapitán hneď vytiahol ďalekohľad. Aj našich priateľov so „železným koňom“ to dostalo do pozoru. Nechali Babetku v podpalubí a spolu s Jimmym vyšli na palubu, kde sa schovali v jednom sude, v ktorom bolo veľa škár, cez ktoré sa dalo dobre „špehovať“, čo sa deje na palube. Uvideli kapitána, ako si pri pohľade cez ďalekohľad spokojne mumle:

„Obchodná loď! Výborne! To bude pekná korisť!“ Hneď zareval na kormidelníka:

„Na polnóóóóóóć!“

To znamenalo, že loď sa má otočiť na juh, teda na pravú stranu, nakoľko sa plavila na východ.

Loď sa hneď otočila a len čo sa priblížila k obchodnej lodi, natočila sa bokom ku korme obchodnej lode a piráti na ňu začali pľuť.

„Nestrieľajte slinami, ale guľami, vy špinavé krysy!!!“ kričal Kordelone.

Piráti teda napchali gule do del, škrtli zápalkami a zapchali si uši. Bum, bum, bum!

Delové len tak lietali a padali do mora v okolí druhej lode. Len čo sa tá otočila k pirátom bokom a opätovala paľbu, Kordelone vydal rozkaz vymeniť gule za bomby a hneď sa to prejavilo na výsledku – kým piráti schytali len pár odrenín, o obchodnej lodi sa to povedať nedalo, lebo vybuchujúce bomby ju zakrátko premenili na švajčiarský syr a rýchlo sa potápala. Skôr, než zmizla pod morom, piráti preplávali na ňu a odnášali z nej všetko, čo sa dalo.

Posádka prepadnutej lode nemala na výber nič iné, len sa nechať zajať pirátmi a očesať o všetko, čo mali pri sebe. Potom sa všetci museli pridať na stranu pirátov a hŕstke, ktorá sa napriek Kordeloneho vyhrážkam odmietla pridať k pirátom, zaviazali oči a poslali ich na mostík, odkiaľ popadali do mora. Zatiaľ, čo piráti hádzali námorníkov do mora, tí, ktorí sa z obavy o vlastné životy pridali k pirátom, sa pošepky dohodli, že pri najbližšej príležitosti ujdú.

Netrvalo dlho a na počesť úspešného prepadu sa začala bujará oslava.  Jeden pirát vytiahol harmoniku a začal na nej vyhrávať, ďalší zase nabehli do podpalubia, odkiaľ vyniesli veľa debien s rumom a len čo otvorili prvé fľašky, začalo sa s popíjaním a spievaním. Pirátik Jimmy s Jankom a Fintilkou využili nepozornosť pirátov a chytro sa prešuchli späť do podpalubia, kde čakali, až kým všetko nestíchne.

Z paluby sa počas oslavy ozývalo veľa v rozprávkovom svete známych aj neznámych piesní, medzi nimi aj táto:

 

„Jó-hó-ho,

tuhle rundu platím ja-á,

jó-hó-ho,

tuhle rundu platím já!…“

 

„Ako sa to sem dostalo? Veď to je pieseň Waldemera Matušku!“ zvolala Babetka, keď spoznala známu melódiu a text.

„Waldemar Matuška? To je nejaký pirát?“ opýtal sa Jimmy.

„Nepoznáte ho? Veď to je slávny český spevák!“

„Ja ho síce nepoznám, ale čo sa týka tejto piesne, tak túto spievame pri každej oslave. Sám neviem, ako sa sem doniesla, ale poznal ju už môj pradedo. Vraj ju kedysi dávno počul v krčme a veľmi sa mu páčila.“

Spev na palube znel ešte dlho do noci, potom všetko postupne stíchlo. Do podpalubia doliehal len šum mora. Kým sa oslava skončila, Janko s Fintilkou a Babetkou zaspali, preto ich Jimmy musel polohlasne budiť:

„Haló! Vstávajte, je čas ujsť!“

„Uáá!“ zazívala Fintilka, „Čože, ujsť?“

„Presne tak! Všetci piráti už od rumu zaspali, preto je najvyšší čas ujsť. Navyše sme blízko deväťdesiatej deviatej krajiny.“

„Ej, to sa ti ako podarilo? Hádam si sám kormidloval loď?“ zobudila sa Babetka.

„A kto iný? Vždy, keď sa piráti opijú, nikto nedáva pozor na to, kam loď smeruje, preto po každej oslave chytám kormidlo. Tentoraz, keď som videl, že sú už všetci na mol opití, nasmeroval som loď k deväťdesiatej deviatej krajine.  Celkom blízko však k nej ísť nemôžem, inak by bolo s nami amen, preto zvyšok budete musieť preplávať sami.“

„Ako? Nebodaj tak, že sa vrhneme do vody?“ čudoval sa Janko.

„Kdeže! Prichystal som pre vás čln, takže pôjdete pekne v člne. Máte tam aj  veslá.“

„Nebudeme ich potrebovať.“ uškrnula sa Babetka, „Pôjdeme v motorovom člne.“

„Motorový čln?“ vypleštil oči Jimmy, „Čo to je?“

„To je taký čln, kde namiesto ľudí vesluje železný kôň, ako vy hovorievate.“

„Ach tak!“ zasmial sa pirátik, „Teda ty budeš veslovať namiesto Janka a Fintilky?“
„Uhm!“ šibalsky prikývla Babetka.

„Dobre teda. Veslá vám napriek tomu nechám, keby ste ich predsa len potrebovali, lebo naozaj netuším, ako železný kôň dokáže veslovať.“

„O to naozaj nemaj obavy. Naša Babetka vie, čo robí.“ usmiala sa Fintilka.

„Dobre teda. Padáme!“ zavelil pirátik a už našich troch kamarátov viedol k člnu, ktorý už visel na lanách pripravený na spustenie. Pirátik ho spoločne s Jankom a Fintilkou spúšťali na vodu a keď už bol čln takmer na vode, Jimmy zrazu vzal meč a presekol ním všetky laná.

„Prečo to robíš?“ divil sa Janko.

„Musím, aby mi piráti uverili, že v noci bola búrka a odniesla čln. Inak by ma podozrievali, že som vám pomohol v úteku.“

„A ktorým smerom je deväťdesiata deviata krajina?“ opýtala sa Fintilka.

„Tamto,“ ukázal pirátik prstom na svietiaci bod v diaľke, „Tam je majak, ktorý stojí na brehu deväťdesiatej deviatej krajiny. Ak dôjdete k nemu, ste zachránení.“

„Dobre teda! Ideme!“ zavelil Janko a už zliezal po lanovom rebríku do člna. Za ním Fintilka a a ako posledná mala ísť Babetka. Tá však nevedela liezť po rebríku, preto sa zdráhala:

„Nejdem tam… ostávam tu!“

„Prečo? Veď si ich, mala by si ísť s nimi!“

„Nech si sami doplávajú do deväťdesiatej deviatej krajiny! Ja sa bojím, ja mám morskú chorobu!“

„Ale no tak! Nie je to také zlé, ako si myslíš!“ chlácholil ju pirátik.

Keď to Fintilka z člna videla, pošúchala po zázračnom prsteni, ktorý až doteraz pred pirátmi skrývala v čižme a keď sa duch objavil, ani nestihol dopovedať svoje „Čo rozkážete, mladá páni?“ keď mu prikázala:

„Choď na palubu tejto veľkej lode, zober od nášho kamaráta motorku Babetku a zlož ju sem. Potom ti dám ďalšiu úlohu.“

Duch to hneď splnil. Jimmy sa ducha zázračného prsteňa ani trochu nebál, lebo vedel, že je to priateľ Janka, Babetky a Fintilky, preto mu motorku bez váhania odovzdal. Len čo bola Babetka dole v člne, zaznelo ďalšie Fintilkino želanie:

„Vymeň Babetke zadné koleso za lopatkové.“

„Lopatkové? To je aké?“ opýtal sa duch, lebo nevedel, čo to je.

„Mlynské. Ale urob ho také malé, aké je veľké Babetkino zadné koleso.“

Duch to bez váhania splnil a Babetka zaraz mala vzadu malé mlynské koleso. Hneď nato ju položili na kormu a to tak, že predné koleso mala v člne, ale zadné mala ponorené vo vode. Vďaka tomu mohla čln hnať dopredu a tak, keď už Janko, Fintilka aj Babetka boli pripravení vyraziť, rozlúčili sa s pirátikom:

„Zbohom! Sme radi, že sme sa stretli a ďakujeme ti za pomoc!“

„Niet za čo! Dovidenia! Ak to bude možné, dúfam, že sa ešte niekedy stretnene!“

„Aj my a snáď v oveľa lepšej situácii!“

9-22.

Babetka hneď nato spustila svoj motor na plné otáčky. Dýchalo sa jej trošku ťažšie, lebo koniec výfuku mala pod vodou, ale vďaka nej a svetlu z majaka čoskoro naši priatelia šťastlivo doplávali na breh deväťdesiatej deviatej krajiny.

A čo zažili tam, o tom zas v ďalšej rozprávke. Môj synáčik-pirátik síce dranká „Ešte, ešte,“ ale žiaľ, článok v Klamstve je len potiaľ a aby som neodhalil svoju tajnú skrýš, nemôžem zatiaľ vybrať ďalšie Klamstvo.

Tak zatiaľ…

Text a kresby: Tomáš “Sergej” Halža

Komentáre





Fórum