Na potulkách ČR: Linková doprava hydrobusmi na Vranovskej priehrade

17. septembra 2014 od  

44 na obzore pod druhym mostom od priehradneho mura sa objavila ValentynaSnažím sa každoročne cez leto ísť relaxovať za hranice všedných dní. Po dohovore so známymi sa tri rodiny s deťmi rozhodli prežiť jeden letný týždeň v atraktívnom prostredí Vranovskej priehrady na Morave na toku rieky Dyje. Priehrada bola naprojektovaná pred rokom 1930 rakúskym stavebným inžinierom Ferdinantom Schmidtom. Bola naplánovaná ako viacúčelová. Mala regulovať povodňové aktivity toku Dyje, slúžiť na výrobu elektrickej energie, na zavlažovanie krajiny pod priehradou a okolie malo slúžiť ako rekreačná oblasť.

Samotný priehradný múr je situovaný pri meste Vranov nad Dyjí. Stavba priehradného železobetónového múra bola započatá po vybavení všetkých náležitostí v roku 1930, na jeseň roku 1933 bola dokončená a priehradu začala napĺňať voda. Keďže s touto akciou súvisel fakt, že zadržaná voda potopí veľa územia nad ňou, tak aj všetci ľudia museli opustiť svoje usadlosti, samoty, statky v údoliach nad priehradným múrom. Potopené malo byť aj mestečko Bítov v údolí pod hradom Bítov. Naproti tomu postavené, ešte pred zatopením, mali byť strategické mosty tiež v blízkosti tohoto priestoru. Mestečko, na mieste pôvodnej dedinky Býtovec (Starý Bítov) patrilo k panstvu baróna Haasa, ktorý obýval hrad Bítov a preto v miestach jeho jelenej obory vyrástol nový Bítov a ľudia sa tam presťahovali do roku 1934. Dovtedy boli postavené dva veľké mosty a v roku 1934 sa aj rozbehli lopatky turbín elektrárne. Maximálnu hladinu vody dosiahla priehrada v roku 1936. /Nedávno, teda v roku 2002 bola nastala dosť kuriózna situácia a to 500 ročná voda, ktorá tiež preverila pevnosť tohto diela/. Napriek tomuto faktu v roku 1936 v starom Bítove časť kostola trčala stále z vody. Nakoniec až v roku 1954 ju odstránili.

07 kostolna veza pod zrucaninou Cornstejn

Kostolná veža pod zruúaninou Cornštejn

Oblasť okolo rieky bola vždy navštevovaná hlavne vodákmi a členmi turisických klubov. Títo nadšenci sa rozhodli aj naďalej navštevovať túto lokalitu a zvelaďovať aj tak atraktívne prostredie. Ich úsilie sa predovšetkým prejavilo záujmom o lodnú prepravu po hladine priehrady a jej prítokov. Občianske organizácie “Národní jednota pro jihozápadní Moravu (NJ)” a “Klub Československých turistů (KČST)” spolu s administratívnym vedením danej oblasti v osobe “námněstka primátora města Brna Jana Mášu” začali prípravy na udelenie koncesie na lodnú prepravu na Vranovskej priehrade. V konečnom dôsledku KČST vo svojich aktivitách povolila a celá ťarcha zostala na NJ. Lodná doprava bola nakoniec zahájená na základe koncesie NJ s loďou “J. MÁŠA” 11.7.1934. V roku 1935 sa pridal podnikateľ L. Prchal s loďou “LADA”, ktorú si sám postavil a nakoniec KČST sa predsa len pridala s loďou “ZNOJMO” vyrobenou tiež L. Prchalom. NJ si dokúpila ďalšie lode “OŠNOV”, “VRANOV”,”PRAHA”,”BRNO”, pričom tri posledné boli menšie. Samozrejme všetci prevádzkovatelia sa zlúčili do “Plavebního klubu”. Lodná doprava stále na priehrade existovala, no menila sa jej štruktúra a tiež majitelia. Za Protektorátu bola plavba pod nemeckým velením, po vojne sa pôvodní aktéri začali zaujímať o svoje lode, premenovávali ich, začali s nimi plávať, dokonca v roku 1948 bol kúpený parník, ktorý bol vyrobený ešte v 19-tom storočí. Kúpilo ho “Podyjské lázeňské a plavební družstvo Vranov nad Dyjí”, ktoré vzniklo po vojne z iniciatívy vtedajšej štátnej správy. Nakoniec, tak ako všetko, komunisti vzali do svojich rúk aj lodnú dopravu. Parník “VRANÉ” premenovali na “MÍR” a v roku 1949 ho spustili na hladinu priehrady. MÍR bol vlastne prvý a zároveň posledný  parník, ktorý brázdil nejakú vodnú hladinu na Morave. V období hrdinského budovania socializmu sa lode menili, premenovávali a podobne, správa sa prenášala z jednej socialistickej organizácie na druhú. Občas sa objavila zánovná malá loď, ktorú na hladinu spustili bohaté národné podniky, ktoré si na priehrade vybudovali svoje rekreačné zariadenia. Omladenie parku lodí nastalo až začiatkom 60-tych rokov kúpením hydrobusov z maďarskej lodenice vo Váci a po doslúžení starších lodí sa na priehradu dostávali lodné veterány z iných riek a priehrad. Zlom nastal až v roku 1979, kedy cez Martinex bol uzatvorený kontrakt na prímorskú loď typu Moskva. Tá bola nakoniec dovezená začiatkom roku 1981. Do Bratislavy priplávala po Dunaji z prístavu Izmail koncom roku 1980. Svoju púť po Vranovskej priehrade začala v lete 1981 pod menom “MOSKVA”. V konečnom dôsledku po páde železnej opony lodná doprava na priehrade bola v útlme a bola úplne zastavená v roku 1992 vtedajšou okresnou prokuratúrou a lode boli rozpredané. Do roku 1994 na priehrade nezostalo z bohatej histórie plávania linkovými loďami takmer nič. V ostatných dvoch rokoch, teda 1992 až 1994 prepravu zabezpečovala jediná organizácia “NEPTUN. s. r. o.”.

13 povodna lod Vranov v roku 1988

Pôvodná loď Vranov v roku 1988

 Po období temna oživenie nastalo až v roku 2005, kedy novovzniknutá “LODNÍ DOPRAVA VRANOV s.r.o.” započala vyrábať lode pre Vranovskú priehradu a iných zákazníkov na základe živnostenského oprávnenia. Po jeho rozšírení aj na plavbu táto spoločnosť vybudovala znovu prístavné móla, mostíky a kotvištia. Prvá loď, ktorá bola spustená na vodu bola “Valentýna”, no tá nebola nová, ale repasovaná. Udialo sa to v máji 2006. Neskoršie to bola loď “Viktória”, ktorá bola postavená spomínanou firmou a prevádzkovaná je stále. Tieto lode boli využívané hlavne na vyhliadkové plavby a po úvodnej úspešnej sezóne sa v roku 2007 naplno rozbehla linková doprava na priehrade, aj keď skusmo bežala ešte v roku 2006. Prevádzka linkovej plavby na týchto lodiach beží stále.

50 pokracoval smerom k priehradnemu muru

Loď pokračuje k priehradovému múru

Keďže moderná doba prináša konkurenčné prostredie tak v roku 2011 do lodnej prepravy na Vranovskej priehrade vstúpila druhá plavebná spoločnosť pod názvom “OSOBNÍ LODNÍ DOPRAVA VRANOV s.r.o.”. Táto na hladinu spustila loď “DYJE II”, ktorá bola vyrobená v roku 1958 v Maďarsku a brázdila vody jazera Balaton. Na Slovensko sa dostala po Dunaji do Bratislavy v roku 2009. Jej pôsobenie na priehrade nemalo však dlhé trvanie. 7.6.2012 ju niekto podpálil a celá zhorela. Bola to pre druhú plavebnú spoločnosť ako aj pre dovolenkárov mimoriadne negatívna situácia. O niekoľko mesiacov ale, aj napriek tomuto šoku bol na hladinu spustený hydrobus “Vranov II”, ktorý bol tiež vyrobený v Maďarsku, no v roku 1962. Po úplnom zničení lode “DYJE II” sa na priehradu vrátila pôvodná loď “DYJE”, ktorá bola v čase likvidácie lodnej prepravy na priehrade odpredaná. Pri jej druhom nasadení sa znovu na Vranovskú priehradu vrátila uprostred sezóny 2013. Momentálne teda priehradu brázdia štyri lode dvoch spoločností. Menšie Valentýna a Viktória so závesnými motormi a hydrobusy Vranov II a Dyje.  Pemávajú od priehradného múra cez Bítov do Chmelnice a späť podľa cestovného poriadku.

22 cp druhej plavebnej spolocnosti

Cestovný poriadok druhej plavebnej spoločnosti

Počas našej dovolenky sme ich stále stretávali. Kam sme sa pohli, tam bola krásna príroda, hodnotné pamiatky a všadeprítomná vodná hladina. Najmonumentálnejšie na priehrade sú okrem priehradného múra mosty spájajúce náprotivné brehy. Jeden je pri rekreačnom stredisku Bítov a nad ním je zrúcanina hradu Cornštejn. V malebnej zátoke je camping Bítov a chatová osada Vojenská Zotavovňa, kde sme boli ubytovaní. Nad touto zátokou je rozhľadňa Rumburak. Druhý most je neďaleko prvého pri sútoku rieky Dyje a rieky Želetavka. Vysoko nad týmto priestorom je majestátny hrad Bítov. Najmladší je lanový most pri priehradnom múre, ktorý spája dva brehy “Švýcarské zátoky”. Počas nášho relaxu som z brehu nafotil zopár momentiek z bežnej reality dovolenkovej sezóny, ktorá trvá pol roka a potom v neprívetivom zimnom počasí lode odpočívajú. Môj prvý kontakt bol na pláži, kde sme sa kúpali. Vtedy som zašiel celkom na koniec pláže, kde je požičovňa elektrolodí. Od Vranova sa približovala loď “Dyje” plná turistov. Plávala od prvého mosta od Vranova. Samozrejme vyplávala zo zátoky kde je kemp, kde mala zástavku. Neobišlo sa to bez vzájomnej komunikácie s jej pasažiermi a bez vzájomného fotografovania. Dúfam, že som na fotkách turistov vyzeral dobre, pretože nie som bez lyžiarskych okuliarov /pukoviek/ z minulého storočia fotogenický. Pravdepodobne si aj kapitán všimol fanatika na skladačke, pretože riadne zatrúbil. Zamávali sme si a Dyje sa mi stratila za ľavotočivou zákrutou. Podobnú skúsenosť som mal pri fotení okolia druhého mosta. Proti prúdu sa od zátoky, kde sme sa kúpali približovala Valentýna. Vzhľadom na to, že som bol na moste, tak som bol pre turistov neviditeľný. Valentýna má opačne sklopené nšetky predné okná a preto turisti nezistia, čo sa deje nad ich hlavami. To si môžu ale vynahradiť vyhliadkovou plošinou, ale tá bola vďaka daždivému počasiu takmer prázdna.

68 ina chatova osada s odstavenymi lodkami

Iná chatová osada s odstavenými loďkami

Koniec koncov táto situácia mi bola príjemná, pretože som sa mohol sústrediť na presun od jedného zábradlia k druhému. Valentýna sa nezadržateľne vzďalovala až som myslel, že zmizne za zákrutou ako Dyje. Na moje prekvapenie ale, v diaľke nastala rošáda. Valentýna spomalila a “spoza rohu” vykukol Vranov aby zaparkoval pri mostíku. Po ňom podobný manéver spravila aj Valentýna. Veľmi som túto situáciu nevnímal, pretože som sa kochal majestátnosťou hradu Bítov. Pri jeho následnej návšteve som toto prístavisko “opáčil”. Nachádza sa pod pôvodnou hradnou cestou, ktorou panstvo a lokaji jazdievali zo starého Bítova na hradný kopec. Cesta vlastne dnes končí v dolnej tretine tej pôvodnej a neznalý, ak by nezvládol správne načasovanie spomalenia skončil by na hladine priehrady. Je to ako v rozprávke “ Z vody sa vynorila cesta, ktorou morské víly šli na skusy”. Každopádne lode sa vymenili. Valentýna sa stratila a Vranov sa začal približovať a na streche mal plno bicyklov. Preplával pod mostom a kým som sa spamätal tak zahol “za roh”. Vrátim sa k Bítovskej zátoke. Keď som sa bicykloval po okolí tak som na strane cesty videl ešte jednu loď, no tábola na suchu, bola v areáli kempu a bola v nej reštaurácia. Na pláži ďalej od kempu za spomínanou reštauráciou  bol mostík na ktorom pristávala Valentína a Viktória. Na opačnom brehu zátoky bol druhý mostík, na ktorom pristávali Vranov a Dyje. K tomuto som sa vybral tiež, no nebolo tak jednoduché. Bolo treba obísť celý kemp a po za neho cez všelijaké súkromné chatky k jednej reštaurácii, pod ktorou bol tiež mostík. Podobne ako pod hradom Bítov sa aj tu lode stretávali, no spolu som ich videl len z vyhliadky vedľa zrúcaniny Cornštejn. Mimo týchto pravideľných linkových lodí na konci našej pláže bolo kotvište elektrolodí. Tu som sa zastavil tiež. Žiaľ bolo to po otváracích hodinách. Bližšie ku kempu bol aj kotvište vodných bicyklov, no tiež tam bolo pusto. Snažil som sa v najbližších dňoch nejaké bicykle nafotiť, no počasie malo iný názor a v chladnom počasí sa nikomu na vodu nechcelo. Dokonca aj neďaleko kotviace súkromné plachetnice boli dokonale ukotvené a zaplachtované, len linkové lode zachraňovali situáciu. Do pozornosti dávam zopár záberov z rôznych brehov, na ktorých stále parkujú lode a lodičky vodákov. Na budúce priblížim lpavbu loďov z Bítovskej zátoky k priehradnému múru a späť.

Text: Gilbert
Foto: Gilbert + internet

Komentáre





Fórum