Veterány deťom: Ako sa Babeta do sveta vybrala 8: V horách

26. apríla 2014 od  

8-19. Smiesna Babetka

Bŕrr, to je zima! Normálne sa teraz na jar nenormálne ochladilo! Ešte pred týždňom bolo tak krásne a teraz u nás tak prší, ako by mala prísť potopa sveta. Nečudo, že môj synáčik prechladol, lebo dnešné topánky, to je škoda reči. Premoknú vám, ani neviete ako. Preto sa ani nečudujem, že môj syn už dva dni leží v posteli s horúčkou.

No dnes, na tretí deň sa mu trošku polepšilo a aj keď mal stále vysokú teplotu, opýtal som sa ho, či by niečo nechcel. On na mňa len zažmurkal a opýtal sa: „Babeta by nebola?“ „Pravdaže, synček môj. Hneď ti o nej prečítam ďalšie šibalstvo.“ A už som vytiahol z tajnej skrýše ďalšie číslo Klamstva, v ktorej sa písalo o mojej Babete. Akoby som to tušil, tentoraz bolo veľmi chladno aj v rozprávkovom svete.

Už viac ako tri dni Janko s Fintilkou a Babetkou utekali pred Skrivilnosom po neznámych cestách-necestách len rovno za nosom. Vôbec nevedeli, kde sú a o to viac ich zaskočilo, keď ich pri jednej prestávke, keď sa zastavili, aby si oddýchli, prekvapil sneh.

„Bŕŕ, to je mráz! A do toho ešte sneží!“, triasol sa Janko, „Vážne by ma zaujímalo, kde sme.“

„Podľa toho, čo vidím, tak asi niekde blízko kráľovstva snehovej kráľovnej.“ zamyslela sa Fintilka.

„Ešteže dobre, že máš poľovnícky kabát a čižmy. Ja, čo mám iba košieľku, nohavice a krpce, môžem pokojne zamrznúť!“

„No, ani mne nie je veľmi teplo. Aj mne je trošku zima, lebo tieto veci sú letné, nie zimné.“

Babetka, ktorá doteraz spala, lenivo otovrila oko a poznamenala: „A čo čarovný prsteň? Ja by som ho na vašom mieste hneď použila a vypýtala by som si zimné veci.“

„Och, máš pravdu, Babetka. Na prsteň som celkom zabudol.“ zasmial sa Janko a hneď ho pošúchal.

„Čo rozkážete, mladý plán?“

„Obleč mňa i Fintilku do zimného a to hneď!“

„Prosím!“ uklonil sa duch a Janko mal zaraz na sebe zimný odev. Z ničoho nič mal na sebe kožuch, na hlave baranicu, na rukách hrubé rukavice a namiesto krpcov čižmy vystlané ovčou vlnou. Fintilkino oblečnie sa tiež trošku zmenilo, síce stále mala na sebe mužský poľovnícky kabát, ale už nie letný, ale zimný, s kožušinkou na golieri in na páse.  Aj rukavice mala z kožušiny. Jediné, čo sa na nej nezmenilo, boli sedemmíľové čižmy. Duch vedel, že ich nesmie vymeniť, lebo by princeznú zaklial, namiesto toho jej dal teplé pančušky, aby mala nôžky v teple.

„Je to v poriadku?“ opýtal sa a Janko len s úsmevom od ucha k uchu vztýčil palec na ľavej ruke. „Nič lepšie som si neprial.“ dodal.

„A ty nechceš nič?“ obrátil sa na Babetku.

„Nie, ja zatiaľ nič nechcem. Tvojích vynálezov som si užila dosť.“ odmietla ho Babetka a duch zmizol.

Janko s Fintilkou si hneď sadli na Babetku a už uháňali vpred. No čím ďalej išli, tým viac snehu pribúdalo a Babetke sa išlo čoraz ťažšie, až kým nakoniec len bezmocne nehrabala zadným kolesom v hlbokom snehu.

„Hmm, a čo teraz?“, krútil Janko hlavou, „Na železného koňa sa už spoľahnúť nemôžeme, musíme ísť pešo.“

„To myslíš vážne? V takom hlbokom snehu?“, spľasla rukami Fintilka, „Neskúsil by si radšej pošúchať zázračný prsteň, aby duch Babetku premenil na niečo, čo dokáže jazdiť aj na snehu?“

„Nie je to zlý nápad, lenže po tom, čo mi prsteň vyparátil vtedy, keď ťa uniesol obor, už sa mi ho nehce používať viackrát za sebou. Nebodaj mi zase vypovie službu.“
„Tak ho daj sem, ja ho vyskúšam!“ odvetila Fintilka  a Janko jej ho ochotne dal. Len čo ho Fintilka išla pošúchať, Babetka začala namietať:

„Zase idete na mňa skúšať ten prsteň? Ak chcete, aby som zase bola pokusným králikom pána Prsteňového,  radšej si niečo zaželám sama!“

„V poriadku. Len som zvedavá, ako by si ten prsteň pošúchala.“ krútila hlavou Fintilka.

„Polož mi ten prsteň do snehu a o ostatné sa už postarám sama.“

„Na, tu máš!“ stiahla si Fintilka prsteň z prsta, zabodla ho do snehu a Babetka ho hneď „pogumovala“, čiže pošúchala so zadným kolesom. V momente z neho vyskočil duch, akoby sa zobudil z nočnej mory:

„Prepánička, to čo bolo? Zdalo sa mi, akoby ma prešlo sto vozov po vrch naložených balvanmi, ktoré ťahali splašené kone!“

„To som bola ja. Nechcela som, aby na mne zase stvárali všelijaké hókusy-pokusy ako vtedy, keď si ma stláčal, preto som poprosila Janka a Fintilku, aby som mohla prsteň pošúchať sama.“ uškŕňala sa Babetka.

„No, ty teda pekne šúchaš, však sa pozri! Vyzerám ako… ako čo? Tie čierne pásy si vôbec neviem vysvetliť!“ čudoval sa duch pri pohľade na Babetku aj na stopy od pneumatiky, čo mal na sebe.

„Vyzeráš, ako by ťa prešla motorka na diaľnici!“

„No, asi tak.“, prikývol duch, aj keď nevedel, čo je diaľnica, „Čo rozkážeš, milá Babetka?“

„Premeň ma na snežný skúter.“

„Snežný skúter? Čo to je?“

„To je taký železný kôň, ktorý má vpredu lyže namiesto kolesa a vzadu široké koleso, aby mohol jazdiť na snehu.“ vysvetlila mu Babetka.

„No.. pokúsim sa. Ale nebude to nič moc, lebo neviem, ako to vyzerá.“ odvetil duch a zakrúžil rukami.

Babetka potom vyzerala veľmi smiešne – namiesto predného kolesa mala lyžu a zadné koleso aj s blatníkom mala také veľké ako brucho najväčšieho jedáka v sedemdesiatej siedmej krajine. Veď posúďte sami:

8-19. Smiesna Babetka

 „Stačí, milá Babetka?“ zaklincoval to duch.

„Nie je to síce podľa mojich predstáv, ale ak takto vyzerajú snežné skútre u vás… neviem.“, poznamenala Babetka, „Radšej by som bola, keby si mi vrátil predné koleso a tú lyžu by si naňho nejako pripevnil. Takto sa cítim dosť divne.“

„Vaše prianie je mi rozkazom.“ odvetil duch a hneď to napravil. Babetka zaraz mala späť predné koleso a na ňom mala prirastenú lyžu, čím sa predok zdvihol a jej výhľad sa hneď zlepšil, lebo predtým čumela do zeme.

„Už je to oveľa lepšie. Ďakujem, pán duch!“

„Niet za čo. Som rád, že som poslúžil motorke, čo ma prešla na diaľnici.“ zasmial sa duch a zmizol. Aj ostatní sa schuti zasmiali.

Potom Janko a Fintilka vysadli na snežnú Babetku. Fintilka mala teraz s vysadnutím na motorku trošku problém, lebo zadné koleso bolo teraz oveľa väčšie než predtým, no keďže jazdila na koni, nakoniec to zvládla. Hneď nato sa Babetka vydala na cestu a išla ako naozajstný snežný skúter, lebo už sa vďaka lyži a veľkej pneumatike neborila do snehu.

Sneženie však neustávalo, ale naopak – silnelo až prerástlo do veľkej metelice. Zrazu nebolo videť ani na krok a ak Janko chcel niečo vidieť, musel si stále pretierať oči, lebo vietor mu fúkal sneh priamo do nich. Nepomohlo ani rozsvietenie Babetkinho svetla a tak všetci traja mohli len hádať, kam idú.

Zrazu sa pred nimi objavila akási diera. „Jaskynka!“, zajasal Janko, „Hurá, môžeme sa schovať!“

„Tak na čo čakáme? Poďme, nech tam v pokoji prečkáme búrku!“ zvolala Fintilka a Babetka ich hneď niesla do jaskyne. Keď už boli dnu, čakalo ich nemilé prekvapenie.

Len čo si v jaskyni rozložili ohník, aby sa zohriali, zrazu ich prekvapil výkrik:

„Stojte! Ani sa nepohnite, lebo strelím!“

Všetci sa náramne preľakli. Keď sa pozreli smerom, odkiaľ krik prichádzal, uvideli neznámeho starého muža od hlavy po päty zahaleného v kožušinách ozbrojeného puškou.

„Kto ste?“ zrúkol.

„Ja-ja som Janko. A to-t-toto j-je F-F-Fridrich.“ koktal Janko.

„A tamto je čo za potvoru?“ ukázal neznámy puškou na Babetku.

„T-to je náša… náš železný kôň. V-volá sa Babetka.“ odvetila Fintilka.

„Babetka? Nepoznám. A vôbec, čo tu chcete? Zmiznite, nech vás tu nevidím!“

„Vonku je snehová búrka. Prečkávame ju a keď ustane, hneď odídeme. Nechceme nič zlé…“

„No dobre!“, odložil pušku starec, „Ale varujem vás, ak urobíte čo len jedinú zlú vec voči mne, hneď vás touto hračkou pošteklím! Táto jaskyňa je môj domov a moja svätyňa a ja nedovolím nikomu, aby mi ju znesvätil!“

Janko a Fintilka sľúbili, že starcovi nič v jaskyni neurobia a starec sa hneď upokojil. Po chvíľke si dokonca prisadol k ním a opýtal sa ich, či nie sú hladní. Fintilka a Janko samozrejme prikývli, lebo v bruchu už im cigáni vyhrávali. Starec doteperil k ním slušný kus losa, ktorého predvčerom ulovil. Upiekli si ho na ohni a keď jedli, opýtali sa ho, prečo tu býva tak osamote, ďaleko od ľudí.

„Nemal som inú možnosť.“, začal, „Pred mnohými rokmi, keď som bol mladý, bol som šťastný muž. Šťastnejšieho človeka na svete by ste asi ťažko našli. Mal som veľký statok a krásnu ženu. No jedného dňa sa to všetko zmenilo. Hospodárstvo mi zhorelo, keď ho trafil blesk, úrodu mi zničila potopa, zvieratá mi ochoreli a pohynuli a keď som si myslel, že už ma nič horšie nemôže stretnúť, umrela mi žena. Ani jedno dieťa mi nestihla darovať.  No keď som išiel k svojmu pánovi žiadať náhradu škody, ten ma len odbil, že chudákov nepodporuje. Potom som dlhé roky trel biedu a od ľudí som poznal len posmech a poníženie. Tak som sa rozhodol, že ľudí opustím a prišiel som sem do hôr, kde sa síce nežije ľahko, lebo sneh je tu po celý rok, ale aspoň som už nezažíval to ponižovanie, ktorému som čelil deň čo deň. Som rád, že sa už nemusím o nikoho a o nič starať. Keď som hladný, zastrelím si nejakú divú zver, keď som smädný, rozpustím si sneh na ohni a keď potrebujem nové oblečenie, ušijem si z koží zverov, čo som zastrelil. Iba po náboje si musím ísť dole do dediny, ale to ma nemrzí, lebo medzi ľuďmi som len veľmi krátko.“

Janko s Fintilkou na to nemohli nič namietať. Cítili, že tento človek v živote zažil veľkú zradu a že ho to veľmi bolí.

8-20. V jaskyni u pustovnika

Len čo dojedli, Fintilka sa šla pozrieť, či vonku ešte stále zúri víchrica. Len čo sa priblížila k vchodu do jaskyne, zrazu vonku strašne zahrmelo a do jaskyne sa vyvalil kúdol hustého dymu. Z neho sa vynoril – Skrivilnos!

„Ha ha ha! Tak som vás predsa našiel! Vedel som, že kvôli mne zmeníte smer, ale to nevadí, vôbec nevadí! Ja si vás aj tak nájdem, či budete lietať v oblakoch, alebo sa mi schováte pod zemou! Mne neujdete, aj keby ste mi okrem sedmmíľových čižiem ukradli aj čarovné topánky!“

„Ako sa sem opovažujš vkradnúť, ty daromník!“ namieril starec svoju pušku na Skrivilnosa, „Okamžite daj tomu chlapcovi pokoj a zmizni, lebo uvidíš!“

„Chlapcovi? Pchá! Iba vyzerá ako chlapec! V skutočnosti je to dievča a nie hocijaké, lebo je to princezná! Princezná Fintilka zo sedemdesiatej siedmej krajiny! A odlož tú hračičku!“posmieval sa Skrivilnos, no to už sa k slovu dostala starcova puška. Fintilka sa ihneď ukryla za skalu, aby sa jej nič nestalo, no Skrivilnos ďalej stál na svojom mieste a rehotal sa na celé kolo.

-Koho čerta, že ho nezastrelím?- zlostil sa starec, lebo vypálil po Skrivilnosovi už asi tridsať guliek a stále ho nezložil. Nevedel, že Skrivilnos si okolo seba vyčaroval neviditeľný nepriestrelný štít, ktorý ho chánil zo všetkých strán.

Ako to Babetka videla, zakročila proti Skrivilnosovi tak, ako už niekoľkokrát predtým – vyskočila a…

do hlavy ho netrafila. Predné koleso s prirastenou lyžou sa jej skĺzlo po Skrivilnosovom štíte a ona preletela ponad černokňažníka. Keď pristála za ním, veľmi sa začudovala a rozhodla sa vzať to z iného konca. Vyhnala svoj motor do najvyšších otáčok a poďho zraziť zozadu! No Skrivilnos útok zozadu čakal a len čo Babetka bola takmer pri ňom, istá, že sa ho jej podarí zraziť, vyskočil a Babetka sa vyrútila popod neho. Prekvapená zastavila a otočila sa s myšlienkou, že za každú cenu ho musí zraziť. Skrivilnos sa jej však všemožne uhýbal, až to pripomínalo známe španielske býčie zápasy, akurát toreádorom bol Skrivilnos  a býkom motorka Babetka.

„Torro, torro!“ provokoval černokňažník Babetku a už si vyčaroval aj pravé červené súkno, ktoré sa v tých býčich zápasoch používa. Len tesne predtým si starý pustovník vystrieľal všetky zásoby guliek a rozčúlený do nepríčetnosti hodil pušku o zem a skákal po nej. Uchýlil sa teda k zúfalému kroku: zašiel za skalu, za ktorou si nazbieral kamene a len čo ich mal peknú kôpku v hrsti, hádzal ich po Skrilnosovi. Skrivilnos na to nedbal, lebo ďalej sa zabával s podobne rozčúlenou Babetkou, tá však hneď, ako uvidela vzduchom svišťať kamene,  ušla za skalu, za ktorou boli skrytí Janko s Fintilkou. Jaskyňa sa tak zmenila na strelnicu, namiesto guliek z pušky však vzduchom lietali kamene. Aj im sa Skrivilnos šikovne vyhýbal, takže starcovi sa pomaly míňali aj kamene.

Len čo starý pustovník zbadal, ako sa Janko, Babetka a Fintilka skrývajú za neďalekou skalou, kývol na nich, aby sa priplaizli k nemu. Princezná s Jankom a Babetkou tak urobili a keď už boli pri ňom, starec im polohlasne pošepkal:

„Tam vzadu je ďalší vchod. Keď ním vyjdete, môžete slobodne utiecť, ja sa už o tohto darebáka postarám! Víchrica už ustála, preto môžete vyjsť von.“

Obe deti aj s motorkou prikývli a už sa plazili k zadnému vchodu. Mali šťastie, našli ho rýchlo a tak sa ním prehrabali von, lebo bol úzky a zasypaný snehom.

Kým deti ušli na železnom koni zadným vchodom, starec sa ďalej trápil s černokňažníkom.  Nielen že sa mu ho nedarilo trafiť, ešte k tomu Skrivilnos provokoval aj jeho. Tancoval ako indická brušná tanečnica a to pustovníka privádzalo do takej veľkej zúrivosti, až v ňom krv vrela a para z uší syčala.

Na toto sa Fintilka s Jankom a Babetkou, keď vyšli na vrch oproti jaskyni, nemohli pozerať. „Musíme nejako zakročiť!“ zvolala Babetka rozhodne.

„Hmm, ale ako?“ opýtala sa Fintilka.

„Mám nápad! Urobíme tú najväčšiu snehovú guľu, aká sa tam zmestí a pustíme ju do jaskyne.“

Fintilka s Babetkou prikývli a už sa do toho všetci pustili. Nazhŕňali veľkú kopu snehu, a potom ju váľali po zemi, ako by robili gule na snehuliaka.

Čoskoro bolo to snehové gulisko hotové. Bola taká veľká ako dospelák a neostávalo už nič iné, len tú guľu spustiť do jaskyne. Preto, keď už boli pripravení, postavili sa na svoje miesto pri gulisku a Janko zavelil:

„K spustenu pripraviť – PÁĽ!“

A už Janko, Babetka i Fintilka sotili do gule, ktorá sa hneď rútila dole svahom priamo do jaskyne. Gúľala sa, gúľala a nabaľovala na seba čoraz viac snehu, až kým sa nevgúľala do jaskyne. Tam sa vyrútila priamo na Skrivilnosa, ktorý tej mase snehu nestačil uhnúť a tak ho to gulisko zasiahlo a treslo s ním o skalnú stenu. Len čo to starý pustovník uvidel, naradoval sa: „Hurá! Už som ťa konečne dostal! Už mi neujdeš!“

Hneď nato sa ho chcel zmocniť, keď vtom Skrivilnos, ktorý doteraz bezvládne ležal pri skalnej stene v snehovej kope, zdvhol ruku, luskol prstami a zmizol. Len čo Babetka priniesla Janka a Fintilku do jaskyne, aby sa pozreli, čo sa stalo, starec už len rozhodil rukami: „Neskoro. Bosorák zmizol a to som ho chcel zadržať.“

„Zmizol? Ako sa mu to podarilo?“ nechápal Janko.

„Normálne. Zdalo sa, že je mimo, keď zrazu luskol prstami a bol fuč.“

„Prepánička! Ten sa tak ľahko nevzdá!“ spľasol Janko rukami a už aj súril Fintiku: „Fridrich, poďme rýchlo preč, aby nás tu nenašiel!“

„Počkajte chvíľočku. Rada by som urobila pustovníkovi jednu láskavosť, že nás prichýlil a že nás bránil.“, obrátila sa Babetka na pustovníka, „Videla som, ako ste si v návale zlosti zničili pušku a preto by som vam rada dala náhradnú.“

„Čože? Ty máš pušku?“ neveril pustovník vlastným ušiam.

„Ja nie, ale jeden z mojich priateľov áno. Fintilka, daj prsteň.“

Fintilka si stiahla z prsta prsteň, položila ho na zem a už ho Babetka pošúchala zadným kolesom. Duch zase vyskočil, ako by po ňom strieľali:

„Jáj, prestaň Babetka, už ma toľko neprechádzaj na diaľnici! Radšej mi povedz, čo si praješ!“

„Novú pušku pre tohto statočného pustovníka. Keby nebolo jeho, Skrivilnos by nás určite dostal. A plus k tomu kopu nábojov, aby nemusel ísť kupovať dole do dediny.“

„Stane sa.“ usmial sa duch a starec hneď mal v rukách pušku, ktorá doslova žiarila novotou a okolo neho zrazu stálo dvanásť debien plných guliek. Prekvapený pustovník si len pretieral oči:

„Teda… je toto možné? Nikto nikdy v živote ma takto bohato, hoci aj tou puškou a guľkami neobdaroval a to tu pustovníčim už skoro tridsať rokov! Takáto zásoba guliek  mi vystačí hádam aj na rok.“

Pekne sa za to Babetke poďakoval  a hneď nato sa s ňou, ale aj s Jankom a Fintilkou rozlúčil. Dodal ešte, že na nich nikdy nezabudne, lebo takých hostí už dávno nemal a ak bude môcť, tak im to odplatí.

Janko a Fintilka pustovníkovi ešte pri odchode zakývali a už sa pustili po zasnežených horách dole do dediny. Keď už boli na ceste, z vŕšku nad jaskyňou, odkiaľ spustili guľu, ozval sa nenávistný výkrik:

„Však len počkajte, až vás dostanem, narobím z vás také rešeto, aké ešte nikto nevidel! Ešte sa uvidíme!“

Janko a Fintilka sa obzreli. Na vŕšku nebol nikto iný ako Skrivilnos a v momente, keď sa naňho pozreli, z jaskyne sa ozval výstrel a z vŕšku bolestné „Ááááááu!“. To pustovník vyskúšal svoju novú pušku na černokňažníkovi, čo aj potvrdil nasledujúcim jasaním, nesúcim sa po celých horách:

„Trefa! Presne do nohy!“

To bol pre našich troch pútnikov signál, že od Skrivilnosa na chvíľku budú mať pokoj. S prestrelenou nohou ich nebude môcť prenasledovať a tak sa na „železnom koni“, ako Babetku nazývali, vydali do náručia pokojnejším dobrodružstvám.

Lenže to, čo ich čaká nabudúce, nebude až také pokojné, ako si mysleli. Prečo? Musím zase povedať, že o tom až nabudúce. Mimochodom, keď som vám i môjmu synovi čítal túto rozprávku, zatiaľ som mu zmeral teplotu a teplomer mi ukázal výbornú správu: teplota môjmu synovi už klesla a to znamenalo, že horúčka už ustúpila, čo sa však nedá povedať o nasledujúcej rozprávke, lebo tam teplota určite stúpne.

Text a kresby: Tomáš “Sergej” Halža

Komentáre





Fórum