Veterány deťom: Ako sa Babeta do sveta vybrala 7: So Skrivilnosom v pätách

12. apríla 2014 od  

7-18. Utek od akoze sesternice

„Oci a ako to s našou Babetkou bolo ďalej?“ opýtal sa ma synček, keď som už niekoľko dní hľadal stratené staré Klamstvá. „Neviem, synku. Keby som tu mal tie Klamstvá, tak by som ti prečítal. Ale keďže ich tu nemám, tak… A tamto je čo?!“ padol mi zrak na horiace noviny v kozube. „Mama našla v skrini staré noviny, tak nimi podkúrila.“ „A práve tými Klamstvami, čo hľadám!“ utekal som do kúpeľne chytro napustiť vodu do vedra a zahasiť oheň. Podarilo sa! Klamstvá boli zachránené, hoci to, čo horelo v kozube, nebolo Klamstvo, ale Stará fronta, ale to, že Klamstvá boli položené medzi polenami, jasne naznačovalo, že moja „milá“ žena chcela s nimi kúriť! No toto jej nedarujem, keď sa vráti z obchodu, riadne jej za to vyčistím žalúdok! Ale kým sa tak stane, prečítam svojmu synovi aj vám, čo sa s Babetkou dialo ďalej.

Udrela práve dvanásta hodina, keď v kráľovstve v sedemdesiatej siedmej krajine prišiel za kráľom sluha a oznámil mu:

„Vaša výsosť, dovoľte, aby som vám oznámil, že dnes sa vráti pastierik Janko so svojím železným tátošom Babetkou.“

„A príde aj Fintilka? Dúfam, že áno, že ju ten obor nezmárnil.“

„Podľa toho, čo sa mi donieslo do uší, tak vraj…“

Ani to nestihol dopovedať, keď sa z chodby ozvali výkriky: „Utekajte, ide sem netvor! Zachráň sa, kto môžeš!!”

„No, už je tu.“ usmial sa kráľ. „Sluhovia a dvorania už panikária, čo nemôže veštiť nič iné.“

Veru, kráľ mal pravdu. Len čo to dopovedal, Janko sa hneď vrútil na Babetke do kráľovskej siene:

„Ako ste mohli počuť, už som tu.“

„Vítaj, Janko!“ naradoval sa kráľ, „Kde je Fintilka?“

„Každú chvíľu by mala prísť. Nešla so mnou, ale v sedemmíľových čižmách a keďže Babetka je rýchlejšia ako sedemmíľové čižmy, prišiel som skôr.“

„A prečo si ju nevzal so sebou?“

„Nedá sa, Babetka nemá miesto pre dvoch. Navyše počujete tie kroky a to ticho? Určite je už tu.“

Kráľ sa započúval a prikývol: „Naozaj, Janko. V hrade je ozajstné hrobové ticho, len tie kroky počujem. Ale na princeznú sú akési svižnejšie, unáhlenejšie.“

Skôr, než padlo posledné slovo, už do siene vbehla zadychčaná Fintilka:

„Schovajte ma! Schovajte! Skrivilnos ma prenasleduje!“

„Óu, to je strašné!“ spadli sánky všetkým dvoranom, sluhom aj strážcom a kráľ hneď rozkázal:

„Stráže! Obkľúčte hrad a nepustite dnu ani muchu! Ak príde Skrivilnos, zajmite ho a zavrite do žalára! A tentoraz do takého, čo má trojité dvere!“

„To nepôjde!“, zvolala Fintilka, „Skrivilnos sa už nedá tak ľahko chytiť. Má nový lietajúci kabát a navyše určite príde neviditeľný. Ak nepôjdem preč, znova ma unesie, lebo ide po mne!“

„A kam by si ráčila ísť?“ vyzvedal kráľ.

„Kamkoľvek, len aby som tu nezostala.“

„Dobre. Dám prichystať najrýchlejší koč, ktorý ťa odvezie k mojej sesternici z piateho kolena. Tá býva najďalej odtiaľto. Ale bez prestrojenia nepôjdeš nikam!“

„Prečo?“

„Skrivilnos by ťa takto ľahko spoznal.“ povedal kráľ a už zavolal na sluhov: „Ostrihajte a prefarbite jej vlasy, aby vyzerala ako chlapec. A keď bude hotová, dajte jej mužské lovecké šaty!“

„Prečo? Prečo musím vyzerať ako chlapec?“ rozplakala sa Fintilka, ale odpoveď už nedostala, lebo sluhovia ju už vzali ku kráľovskému kaderníkovi.

Janko nad tým len krútil hlavou:

„To sa nedá urobiť inak? Napríklad len prezlečením, bez strihania a prefarbovania vlasov?“

„Veru nedá, Janko. Zmena mena a výzoru je ten najspoľahlivejší spôsob, ako sťažiť odhalenie hľadanej osoby. Myslíš si, že prečo sa niektorí zlodeji maskujú za niekoho iného? Takto nám mnohí zlodeji unikli a zbrojnoši nemali ani najmenšie podozrenie, že je to hľadaný zlodej.“

„Dobre, presvedčili ste ma, vaša výsosť. Ale bol by som rád, keby ste mi niečo s Fintilkou dovolili.“

„Čo také?“

„Mohol by som ju odviezť namiesto vášho koča? Babetka je predsa rýchlejšia, ako váš rýchly koč. Nestačíte ani mrknúť okom a už sme u vašej sesternice.“

„Hmm,“ zamyslel sa kráľ, „Možno by som aj dovolil. Len by si mi musel sľúbiť, že princeznú naozaj odvezieš k mojej sesternici.“

„Sľubujem, vaša výsosť!“

„A ešte o niečo by som ťa rád poprosil – daj na princeznú dobrý pozor, nieže sa s ňou niečo stane alebo, nedajbože, niekde stratí!“

„O to nemajte žiaden strach! Vždy som na ňu dal dobrý pozor a inak to nebude ani tentoraz.“

„Dobre, sme dohodnutí! Ale nikde sa netúlajte, iba ak by vám bol Skrivilnos v pätách!“

Janko to kráľovi všetko sľúbil a ešte si vyžiadal, aby mohol zajsť k moru, za ktorým je vraj svet ľudí. Kráľ mu to dovolil a keď prišla princezná Fintilka už oblečená v poľovníckych šatách a zmenená na chlapca, Janko sa šiel rozlúčiť so svojím otcom a odišli, kam ich len oči viedli. Kráľ ešte Jankovi pred odchodom nakázal, aby princeznú počas cesty nevolal inak ako Fridrich.

Šli pustými krajmi, kamenistými cestami na Babetke na sedemmíľových pneumatikách. Hoci Janko tvrdil, že Babetka má len jedno miesto na sedenie, predsa na nej sedeli obaja – Janko na sedle a Fintilka, pardon, Fridrich na nosiči na zadnom blatníku. Musela sa Janka pevne držať, aby nespadla, lebo sedela v smere jazdy, nie opačne, ako sedel Skrivilnos. Hoci bola oblečená ako poľovník, mala obuté sedemmíľové čižmy, lebo ako som už niekoľkokrát spomenul, nesmela si ich vyzuť, aby do pol pása neskamenela. Kvôli tomu tie čižmy bolo jediné, čo mohla mať zo svojho starého odevu.

7-17. Pri velkom mori

Babetka frčala po cestách-necestách celý deň i noc, kým neprišli k veľkému moru. Keď zastavili pri ňom, Janko ho Babetke ukázal:

„Tak, Babetka… a sme tu. Toto je to more, za ktorým je vraj svet ľudí.“

„A ako dlho by nám trvalo, kým by sme sa cezeň preplavili?“

„Neviem. Možno za sedem, možno za osem, možno až za päťdesiat rokov.“ odvetila Fintilka.

„Tak dlho? A na sedemmíľových pneumatikách by to koľko trvalo?“

„Tie ti veľmi nepomôžu“, začal Janko, „Vo svete ľudí naše zázračné veci strácajú svoju moc. Keď tam prídeme, zo zázračného prsteňa je prsteň obyčajný, zo sedemmíľových čižiem sú obyčajné čižmy a zo sedemmíľových pneumatík budeš mať obyčajné pneumatiky.“

„To je smola,“ zastonala Babetka, „A nie je nejaký iný spôsob, ako sa dostať do sveta ľudí? Na mori by som zrejme dostala morskú chorobu.“

„Ktovie. Schválne, skúsim, či zázračný prsteň ešte funguje.“ povedal Janko a už pošúchal po zázračnom prsteni.

Sláva, prsteň ešte fungoval a tak sa pred nimi objavil ich starý známy duch: „Čo rozkážete, mladý pán?“

„Povedz nám: dá sa dostať do sveta ľudí aj inak, než preplávaním cez toto more?“

„Neviem, Janko. Možno dá, možno nedá, každopádne som počul o niekom, kto to iste vie. Je to taký čudák, čo sem chodí zo sveta ľudí a zapisuje si všetko, čo vidí a počuje. Sám o sebe hovorí, že je nejaký novinár, či čo, no my ho voláme potulný pisár. On vám určite poradí, ako sa dostať do sveta ľudí.“

„Kde ho nájdeme?“

„Neviem. Možno ďaleko, možno blízko, neviem to, lebo raz je tu, raz tam. Nikdy nie je na jednom mieste a ktovie, či práve teraz nie je vo svete ľudí.“

„Duch ako ty by to mal vedieť!“ prísne sa naňho pozrela Fintilka.

„Prepáč, ale čo si to myslíš, Fridrich? Nie som taký mocný, ako niektorí iní duchovia. Skrivilnos ma stvoril na to, aby som viac škodil ako pomáhal, no nemyslite si, že som vás doteraz len trápil! Naopak! Pre mňa by bolo hriechom, keby som vám nepomohol, keď ste ma od Skrivilnosa oslobodili! Snažil som sa vám pomôcť ako sa len dalo!“

„A kto by vedel, kde toho človeka nájsť?“ vyzvedal Janko.

„Dedko Vševedko. Kde ho nájsť, to neviem, musíte sa opýtať víly Krásnovidky, lebo je to jej známy.“

„Lenže ku Krásnovidke to teraz máme ďaleko. Máme sa vrátiť?“

„Netreba, pokúsim sa ju privolať. Ako, to už nechajte na mňa.“

A s tým duch zmizol. Janko si pri sadaní na Babetku len povzdychol:

„Pokusím sa ju privolať! Naozaj som zvedavý, ako ju k nám privolá.“

„Škoda, že nemáte telefóny. Mohli by sme jej zavolať.“ ozvala sa Babetka a Janko sa opýtal: „Čo je to telefóny?“

„Telefón. Po vašom by sa to asi volalo ďalekosluch. Je to taká vecička, ktorú máš doma, do nej vedie taký dlhý – dlhočízný špagát, vďaka ktorému môžeš počuť toho, koho máš na opačnom konci špagáta. A ten môže byť hoci aj na tisíc míľ ďaleko a predsa sa s ním vďaka telefónu rozprávaš, ako by bol pri tebe.“

„Teda takú vecičku máte u vás? Aj ja by som to chcel mať! Až sa raz k vám dostanem, chcel by som si to vyskúšať! No nezdržujme sa tu zbytočne, ideme!“ zavelil Janko a spolu s Fintilkou sa pobral na Babetke ku kráľovej sesternici.

Keď už išli hodnú chvíľu, zrazu sa z ničoho nič Babetke do cesty postavila rozbitá fľaša. Janko sa jej snažil vyhnúť, no ako na potvoru nabehli práve na ňu. Babetka si na nej roztrhla prednú pneumatiku, ktorá ihneď vyfučala a to sa prejavilo aj na jej rýchlosti – zo siedmich míľ na otáčku kolesa jej rýchlosť klesla na päť, potom na dve, až nakoniec horko-ťažko zvládala iba pol míle na otáčku. Janko bol z toho veľmi nešťastný a tak zastavil.
„No! Babetka a čo teraz? Od najbližšieho mesta sme ešte stále veľmi ďaleko a tebe sa teraz roztrhne topánka!  Poraď mi, ako ťa dať dokopy?“

„Neviem, neviem,“ zavrtela sa Babetka, „v našom svete by ma zaniesli do pneuservisu. Ale tu, ako tuším, pneuservisy nemáte. Ostáva mi iba jediná možnosť – plaziť sa po ráfiku.“

„Po ráfiku?“, začudoval sa Janko, „Čo je to ráfiku?“

„Ráfik! To je tá časť kolesa, ktorej sa dotýkajú pneumatiky. Poď, poradím ti, ako pneumatiku dať dole.“

A už sa Janko do toho pustil. Postupoval presne podľa Babetkinych pokynov a kým Janko dával dole koleso, Fintilka smutne sedela na neďalekom pníku.

Keď Babetka mala predné koleso takmer dole, zrazu sa z ničoho nič pri nich objavila víla Krásnovidka:

„Zadrž, Janko! To koleso nechaj na mňa! Ja som tomuto železnému koňu dala podkovy, nuž mu tú zlomenú podkovu aj vymením!

Zaraz len párkrát zamávala rukami – a Babetka mala prednú pneumatiku ako novú.

Janko s Fintilkou len na to oči vyvaľovali: „Krásnovidka… ako to…?“

„Ktosi mi do okna zakričal –Železný kôň Babetka má problémy!- Tak som sa cez svoj ďalekohľad pozrela, kde ste a keď som videla, že Babetka má defekt, hneď som letela k vám.“

„A keď si už tu,“ začala Fintilka, „mohla by si nám povedať, kde nájdeme Dedka Vševedka?“

„Dedka Vševedka? Fúha, tak to sa ešte veľa nachodíte, kým k nemu prídete.  K nemu je to odtiaľto ešte väčšia diaľka, než sem zo sedemdesiatej siedmej krajiny, lebo ten býva v deväťdesiatej deviatej krajine.“

„Fíha! Až tak ďaleko? To radšej pôjdeme ku kráľovej sesternici a keď nám Skrivilnos dá pokoj, vyberieme sa k nemu.“

„Dobre, dokonca výborne, ale dávajte si veľký pozor, niečo mi hovorí, že Skrivilnos je kdesi nablízku!“

A s tým sa s Krásnovidkou rozlúčili. Krásnovidka sa pobrala domov a Janko s Fintilkou na Babetke ku kráľovej sesternici.

Keď tam prišli, všetko vyzeralo úplne normálne, ale len do chvíle, kým prišli k bráne. Pred zámockou bránou nikto nestál, hoci obyčajne tam stáli dvaja zbrojnoši.

„Zvláštne. Nikto tu nestojí…“, čudovala sa Fintilka, „Dúfam, že brána je aspoň zamknutá.“

Nebola. Voľne sa dalo vojsť dnu a tak tam všetci traja opatrne vošli. Všade sa obzerali, či niekoho neuvidia, no nikde ani živej duše. Dokonca ani dnu v zámku nikto nebol.

„Toto je naozaj čudné. Nikto tu nie je, hoci obyčajne to tu býva dosť živo. Všade sa okolo teba obšmietali aspoň dvaja sluhovia.“ poznamenala Fintilka.

„Ty to tu poznáš?“ opýtal sa Janko.

„Pravdaže, veď tu býva kráľova sesternica. Neraz som tu bola, keď otec bol u nej na návšteve.“

„Musím povedať, že to ticho sa mi vôbec nepáči. Zdá sa mi veľmi podozrivé.“

„Aj mne. Určite niečo visí vo vzduchu.“ dodala Babetka a keď prišli do sesternicinej izby, uvideli ju tam sedieť na balkóne. Len čo ju Fintilka zbadala, hneď sa jej hodila okolo krku:

„Johana! Johanka, taká som rada, že ťa vidím!“

„Aj ja som veľmi šťastná, že ťa vidím.“ usmiala sa sesternica.

„Kde sú všetci ostatní?“

„Ách, bohvie, kam sa len podeli.“

„Vy neviete, kam sa podeli vaši sluhovia?“ vyzvedal Janko, lebo sa mu to zdalo veľmi podozrivé.

„Veru neviem.“, pokrútila hlavou sesternica, „Dnes ráno, keď som sa zobudila, všetci kamsi zmizli. Nebolo tu ani nohy.“

-To je veľmi čudné.- pomyslel si Janko a tak sa vyhovoril: „Prepáčte, musím si ísť čosi vybaviť. Hneď som späť.“

„Poslúžte si.“ prikývla sesternica a Janko s Babetkou vyšli za dvere. Hneď za nimi Babetka zašepkala:

„Tá kráľova sesternica sa mi akosi nezdá. Nie je za ňu niekto prezlečený?“

„Možno. Preto sa hneď pripravíme.“ šepkal Janko, pošúchal prsteň a duch hneď: „Čo rozkážete, mladý pán?“

„Psst! Tichšie, nehovor tak hlasno! Nikto nás nemusí počuť!“, priložil Janko prst na pery, „Prosil by som si balíček klincov. Veľkých, ale hlavne pekelne ostrých.“

„Načo?“ vyzvedal duch, keď Jankovi podával klince.

„Do toho ťa nič. Všetko sa dozvieš, až keď bude po všetkom.“ odbil ho Janko a len čo duch zmizol v prsteni, spoza dverí sa ozval Fintilkin výkirik:

„Jááááj, pomoc, Skrivilnos!“

Janko hneď dvere doslova vyrval a to, čo uvidel, ho veľmi prekvapilo: namiesto kráľovej sesternice tam stál Skrivilnos a akurát sa chystal princeznú zdrapiť: „Už ťa mám, princeznička a nič ti už nepomôže! Budeš navždy moja!“

„Tušila som to“, zastonala Babetka, „DO ÚTOKÚÚÚÚÚÚ!!!!“

A hneď sa s Jankom v sedle vyrútila na Skrivilnosa. Vyskočila, trafila ho s predným kolesom do hlavy a než sa černokňažník spamätal, Janko s Fintilkou na Babetke vyrazili cez okno do zámockej záhrady. Skrivilnos sa pobral hneď za nimi a skôr, než vyskočil z okna, Janko vysypal na zem celý balíček klincov. Vďaka tomu pod oknom na Skrivilnosa čakalo pekne pichľavé prekvapenie, ktoré mu preniklo cez topánky a Janko tým získal obrovský náskok, lebo Skrivilnosovi chvíľku trvalo, kým si z nôh vytiahol posledný klinec. Strašne pritom nadával a hrozil Jankovi: „Aúúúú! Až ťa raz dostanem do rúk, tak sa ti to neprepečie, ty vypečený železný ježko na železnom koni!“ Kričal však nadarmo, lebo Janko s Fintilkou už boli veľmi ďaleko.

7-18. Utek od akoze sesternice

Išli horami-dolami na sedemmíľovej motorke a Fintilka sa stále obzerala, či ich černokňažník neprenasleduje. Janko ju stále upokojoval: „Nič sa neboj, Fintilka, Skrivilnos nás teraz len tak ľahko nedoženie, najmä keď má v nohách klince.“

„Myslíš?“, strachovala sa Fintilka, „To si sa ešte nedozvedel, na čom prišiel do zámku.“

„Určite v lietajúcom kabáte.“

„Vôbec nie. Prišiel tam v zázračných topánkách, ktoré keď si obuješ a povieš napríklad –Nech som na Čiernom hrade!-, zaraz si tam.“

„Čože? On má také topánky?“ čudovala sa Babetka.

„Veru má. Nech sa teraz ponáhľame kamkoľvek a na čomkoľvek, všade nás môže prekvapiť!“

„Teda, to je… no, škoda reči! A to som si myslela, že som najrýchlejšia v rozprávkovom svete. Musíme preto zmiznúť tam, kde nás nebude hľadať!“

A s tým Babetka zmenila smer jazdy. Kam sa to vybrali, dočítate sa nabudúce. Článok v Klamstve práve skončil a aby mi ich moja žena zase takmer nespálila, dám si ich na tajné miesto. Kam? To už nikomu na svete nepoviem. Ani svojmu synovi.

Text a kresby: Tomáš “Sergej” Halža

Komentáre





Fórum