Veterány deťom: Ako sa Babeta do sveta vybrala 6: Stretnutie s čudákom

5. apríla 2014 od  

6-15. U cudaka

Možno si po minulej rozprávke viete predstaviť moju radosť, keď som sa dozvedel, že Fintilka a Janko chcú vrátiť Babetku k nám, do sveta ľudí. Preto, keď som v poštovej schánke objavil nové Klamstvo,  nedočkavo som čítal, čo sa s mojou Babetkou robí ďalej a či už je v našom svete. Aké veľké bolo moje sklamanie, keď som sa dočítal, že s mojou Babetkou je všetko inak, než som čakal. Prečo? Lebo naši hrdinovia to nemali práve najľahšie, veď ich prenasledoval Skrivilnos a navyše zohnať benzín pre Babetku je v rozprávkovom svete ťažké, najmä ak vám nefunguje zázračný prsteň.

A práve s tým zápasili Janko s Fintilkou. Z krajiny, kde žijú obry a kde zázračný prsteň stratil svoju moc, ešte neodišli, hoci Fintilka kráčala sedemmíľovými krokmi a Janko išiel na Babetke na sedemmíľových pneumatikách. Tá musela ísť pomaly, aby sa od Fintilky veľmi nevzdialila a tak sa navzájom nestratili. No všetkým trom naším hrdinom sa zdalo, že táto krajina nemá konca-kraja, lebo išli už veľmi dlho a hranice stále v nedohľadne, hoci išli veľmi rýchlo. Babetke sa preto čoskoro minul benzín a Jankovi neostalo nič iné, len ju tlačiť.
„Už len toto nám chýbalo!“, lamentoval, „O hranice tejto prekliatej krajiny sme ešte stále ani neškrtli a Babetka akurát teraz vysmädne!“

„Len pokoj, Janko,“ upokojovala ho Fintilka, „ja ti pomôžem! Zabudol si, že mám sedemmíľové čižmy? S nimi tiež hravo prejdeme veľkú diaľku, hoci pôjdeme trochu pomalšie, lebo aj keď ste išli tak pomaly, ako sa len dalo, musela som za vami utekať. Babetku môžem potlačiť namiesto teba a ty na nej môžeš sedieť ďalej.“

„Načo ma tlačiť?“, ozvala sa Babetka, „Mám predsa pedále, môžete ísť na mne ako na bicykli.“

„Na bicykli?“, čudoval sa Janko, „Čo je to bicykel?“

„Niečo ako železný kôň, akurát namiesto motora má pedále a preto musíš do nich šliapať ako na kolovrátok. Alebo lepšie povedané, musíš nimi krútiť ako s kľukou, akurát nie rukami ale nohami.“

„Myslíš nejak takto?“ odvetil Janko a šliapol do Babetkinych pedálov.

„Presne takto,“ prikývla Babetka, keď zacítlia, ako Janko krúti pedálmi, „ale toč nimi opačne, lebo len vtedy sa pohnem.“

Janko tak urobil a Babetka sa hneď dala do pohybu. Keď Fintilka videla, ako sa Janko od nej vzdialil, rozbehla sa za ním a volala naňho: „Hej, počkaj na mňa! Predsa ma tu nenecháš!“

Janko ju počul a hneď zastavil. Potom sa Babetky opýtal: „Počuj a nemohli by sme na tebe ísť dvaja? Fintilka ledva že nás dobieha. Hoci ideme len na pedále, aj tak sme na ňu veľmi rýchli a ona už nestačí s dychom. Mala by si oddýchnúť.“

„Neviem, Janko. Odjakživa som mala miesto len pre jedného. Miesto pre dvoch majú len veľké motorky, pardon, železné kone a kdesi som počula o železnom koni, na ktorom sa mohli viezť dokonca štyria. Obyčajne však železné kone vezú toho druhého vo zvláštnom vozíku, takzvanej sajdke, ktorú železný kôň má pripevnenú na boku.“

„Hmm, ale kde vezmeme tú sajdku? Nikdy som nič také nevidel, preto neviem, ako vyzerá.“

„Sama neviem, kde by sme ju v tomto zapadákove zohnali. Navyše pre mňa sa sajdky nikdy nevyrábali, aspoň o tom neviem. Tie mávajú zvyčajne veľké železné kone.“

„Tak si na tebe sadneme na seba.“ skočila do toho Fintilka a Janko sa začervenal: „Výborný nápad! Že ma to nenapadlo skôr!“

Babetka, keď to počula, len si zašepkala sama pre seba popos nos: „Dobre, že ste deti, keby ste boli dospelí, neviem, či by ste ma nezlomili.“

6-14. Putovanie pustou krajinou

A už sa obaja na nej viezli. Janko šliapal do pedálov a Fintilka šoférovala. Naučila sa to už predtým, keď išla k svojmu bratrancovi, odkiaľ ju uniesol obor. Šliapali celý deň a hoci Babetka vďaka sedemmíľovým pneumatikám prešla sedem míľ na jednu otáčku svojích kolies, nikde nestretli ani živej duše. Až keď sa slnko chystalo poza hory, v diaľke uvideli svetlo.

„Janko, na obzore čosi je! Mám ísť tam?“

„Čo sa pýtaš? Nepýtaj sa a choď tam, ak to nie je príbytok ďalšieho obra.“

Šli tam a hneď zistili, že to svetielko nemá nič spoločné s obrami, lebo to bol kláštor. Práve zvonili na večernú omšu, keď Janko zaklopal na ohromné vráta kláštora.

O chvíľu prišla mníška. Bola trošku namrzená, preto s nimi začala tak otrávene:

„Čo chcete? Nepočujete, že sa nám začína večerná omša?“

„Prepáčte nám to,“ ospravedlnila sa Fintilka, „nechceli sme rušiť, ale sme celý deň na ďalekej ceste a doteraz sme nikoho nevideli. Až teraz sme našli tento kláštor a boli by sme radi, keby ste nás na noc prichýlili, lebo sme už hladní, smädní aj ustatí.“

„Pútnikov obyčajne neprichyľujeme, iba ak by chceli vstúpiť do nášho rádu.“ odvetila mníška, „ale keď ste už tu, tak vás na jednu noc vezmeme. Dáme vám jesť a piť, aj nocľah vám dáme, ale nebude to nič hodné princeznej, lebo tu žijeme veľmi skromne.“

„A nemáte tu aj nejaký benzól?“, opýtal sa Janko, „Potrebujem ho pre svojho železného koňa.“

„Benzín!“, zasipela Babetka, „Jazdím na benzín, nie benzól.“

„Nie, žiaden benzól ani benzín tu nemáme, ani nevieme, čo to je…“ pokrútila mníška hlavou, „Moment, možno by to vedel jeden čudák, ktorého voláme Zvrútok. Je to blázon na pohľadanie, akého svet ešte nevidel a žije v našej pivnici. Kutí v nej všelijaké nezmysly! Možno bude mať aj ten benzól.“

Len čo Babetka počula to meno, opýtala sa: „On je z Vrútok, že sa volá Zvrútok?“

„Z akých Zvrútok, veď on sa iba volá Zvrútok!“ vysvetlil Janko.

„Nie zo Zvrútok!“, čertila sa Babetka, „Z Vrútok! Vrútky, to sú mesto na Slovensku.“

„Či je z Vrútok, to neviem a ani nikto iný v našom kláštore to nevie. Prišiel sem bohvie odkiaľ už ako malé decko a keď podrástol, zaujímalo ho čokoľvek, len nie to, čo by malo: náboženstvo a život v kláštore. Dokonca, keď mal päť rokov, rozobral nám orgán. Tri týždne sme ho dávali dokopy, kým sa na ňom znova dalo hrať. Zvrútka sme preto dali na alchýmiu, aby sa naučil aj niečo poriadne, nie len rozoberať veci. No a dopadlo to tak, že sa zavrel do pivnice a stále v nej čosi dňom i nocou kutí, zdá sa, že kvôli svojím pokusom ani nespí. Raz nám jeden jeho „objav“ takmer vyhodil celý kláštor do vzduchu, no našťastie sa tak nestalo, stihli sme to v pravej chvíli vyniesť von, aj to len preto, lebo predtým pobehoval po celom kláštore ako zmyslov zbavený a kričal: -Utekajte, vyletí to do ľuftu!!!-„

Fintilka sa za toho smiala, ale mníška ju karhala: „Nesmej sa, lebo vtedy nám nebolo všetko jedno. Ten kotol potom, ako sme ho vyniesli von, naozaj vybuchol a ako!“

„Tak potom určite bude mať ten benzín, keď dokázal vyrobiť takúto bombu. Zavediete nás za ním?“ opýtal sa Janko.

„Pravdaže“, prikývla mníška, „len si dávajte na seba pozor, aby na vás nič neskúšal!“ A už ich viedla dole do pivnice pod kláštorom.

Šli po mnohých a mnohých, až nekonečných schodoch, až kým nevošli do obrovitánskej pivnice. Tomu, že je tam „šialený alchymista“, ako o ňom mníška cestou hovorievala, najprv nič nenasvedčovalo, až kým sa odkiaľsi neozvalo hlasné bublanie.

„Počujete?“, ukázala im mníška, „To je on! Toto je určite ďalší z jeho pokusov. Ak pôjdete za zvukom, určite ho nájdete. Ja ďalej nejdem, bojím sa.“

A s tým mníška od našich troch dobroduhov odišla.

„Zvláštne“, čudoval sa Janko, „žeby bol Zvrútok naozaj taký – jemne povedané, švihnutý?“

„Neostáva nám nič iné, len to zistiť na vlastné oči.“ odpovedala Fintilka.

„Mne je to úplne fuk, len aby mal ten benzín!“ zastonala Babetka a všetci traja sa vydali za hlukom.

Len čo podišli ďalej, ovanul ich neuveriteľný štipľavý zápach.

„Fúúúúj, toto má byť zase čo?“ zapchával si nos Janko, no napriek tomu šli ďalej, až prišli k veľkému kotlu, z ktorého sa dymilo. Pri ňom stál nízky štíhly chlapík v dlhom čiernom pášti a s hrubými okuliarmi na očiach, ktorý vyskakoval až po samý strop pivnice a škriekal:

„Dokázal som to! Dokázal som to! Vynašiel som to!“

„Čo ste vynašli?“ vyzvedal Janko.

„Toto!“ zvolal čudák a strčil ruku do kotla. Keď ju vytiahol, želatínová gebuzína v kotli sa mu prilepila na ruku a naťahovala sa ako žuvačka. „Vyskúšaj si to!“

„Ďakujem, radšej nie. Nechcem sa prilepiť tak ako vy.“

„Neboj sa, keď to vychladne, budeš mať parádne rukavice! Také, čo v nich môžeš strčiť ruky hoci aj do ohňa a nič sa ti nestane!“

„Aj tak ďakujem. Neprišiel som kvôli rukaviciam, ale kvôli benzínu. Dopočul som sa, že ho máte len vy.“

„Benzín? Nie, neviem, čo to je? Iba ak by to bolo toto!“

„Nie, toto to nie je. Je to taká smradľavá voda, ktorú pijú železné kone, ako moja Babetka. Má to v nádrži.“ ukázal Janko na Babetku a čudák  len odskrutokoval viečko a privoňal si: „Mmm, to je vôňa! Schválne, milý železný kôň, máte tam ešte toho benzónu?“

„Nie, nemám ani kvapku. Iba ak sa niečo nezrazilo z výparov v nádrži.“ odpovedala Babetka.

„Uvidíme.“ žmurkol Zvrútok, vzal dlhú – dlhočíznu slamku z dreva, strčil ju do nádrže a trošku si potiahol. Len čo to Babetka videla, začudovala sa:

„Pre čiu deravú nádrž to robíte? Nebojíte sa, že sa otrávite? Veď benzín je jedovatý!“

„Žiadne strachy,“ usmial sa Zvrútok, „Neraz som sa otrávil na smrť a vždy som to prežil!“

Janko s Fintilkou nad tým len krútili hlavami: „Teda, ak ste sa už niekoľkokrát takto otrávili, potom ste hotový nezmar!“

„To veru som, mňa len tak ľahko nič nezdolá!“ odvetil Zvrútok a odišiel do svojho kúta, kde mal stôl, na ktorom boli rozličné nástroje od výmyslu i nezmyslu sveta, od skúmaviek až po prístroje, ktoré by ste márne hľadali aj v tom najvybavenejšom laboratóriu na svete. Miešal tam rôzne vodičky, ružovú so žltou, modrou, pár kvapiek červenej, potom štípka akéhosi zeleného prášku, až kým to nezačalo bublať a peniť. Potom to dal variť a ešte potom to spustilo koncert!

6-15. U cudaka

K bublaniu sa pridalo aj syčanie, dymenie a celá tá vodička začala hrať farbami, až kým farby nezmizli. Chvíľami sa zdalo, že tá tekutina vyšplechne von, ale nič z toho sa nestalo, Zvrútok po chvíľke varenia vodičku vzal, privoňal si a ochutnal:

„Hmm, výborne to chutí! Nechcete aj vy?“

„Nie, ďakujeme.“, odmietli Janko s Fintilkou, „Dajte to vypiť Babetke, nech vieme, či nám to ako benzín poslúži alebo nie.“

Zvrútok tak spravil. Vylial celú fľaštičku do nádrže Babetky a Babetka hneď skúsila naštartovať. Najprv len pokašliavala, no na piatykrát sa dostavil úspech – naštartovala ako nová.

„Hurá, máme benzín!“, jasal Janko, „Zvrútok, vyrob nám ho ešte viac, nech má Babetka plnú nádrž a nech máme aj do zásoby.“

„Jasné, veď vám uvarím plný demižón.“ prikývol Zvrútok a už sa pustil do toho.

No kým sa benzín varil, v pivnici sa z ničoho nič zjavil hosť, ktorého tam naši hrdinovia so železným koňom  nečakali ani v najhoršom sne.

„Zdravíčko!“ zahrmelo odniekiaľ zblízka. „Tak, konečne som vás našiel! A teraz si vezmem nielen Fintilku, ale vás všetkých!“

„Ani za svet, Skrivilnos!“ zvolal Janko a už vytasil svoj meč: „Mečík, rúbaj!“

Hrdazvý mečík hneď opeknel a už sa do černokňažníka pustil. No černokňazník urobil len fuk a už mečík bol zapichnutý hlboko v stene. Snažil sa vytiahnúť zo všetkých síl, no príliš sa mu to nedarilo.

„Ha ha ha! Myslíš, Janko, že teraz sa ti to podarí? Ani náhodou! Tentoraz som mocnejší ako ty! A ty, princeznička, poď so mnou!“ uškŕňal sa na Fintilku, ktorú tlačil do kúta.

No Janko sa nevzdával a aj Zvrútkovi sa tento čarodejník nepáčil, preto kývol na Janka, aby prišiel za  ním za kotol. Keď boli obaja za nim, pošekpal mu:

„Na tri ho prevrátime! Raz, dva – TRI!“

A už sa kotol váľal na boku. Všetká tá lepkavá želatína sa z kotla vyliala a roztiekla sa po celej pivnici. Len čo dotiekla k Skivilnosovým nohám, Janko zvolal:

„Fintilka, uteč!“

Ale už bolo neskoro. Fintilka stačila spraviť len tri skoky, kým sa jej tá gebuzína nepreliala cez nohy a neprilepila ju. Chúderka, snažila sa vyslobodiť, ale nedarilo sa jej to, iba si čižmy vyzúvala. Načisto tam uviazla. Janko jej chcel ísť pomôcť, ale Zvrútok ho zadržal: „Nechoď tam, lebo sa prilepíš! Až keď superželatína stuhne.“

„Stuhne? To tam potom princezná zostane naveky!“

„Nezostane, neboj sa. Viem, ako ju vyslobodíme, veď som superželatínu sám uvaril.“

A tak tam čakali, až kým želatína nestuhla. Potom na ňu vyskočili a utekali k Fintilke, no Zvrútok sa zrazu vrátil, vzal horiacu fakľu a bežal ku Skrivilnosovi. Tam fakľu priložil k zemi, ale tak, aby sa jej nedotýkala, inak by želatína začala horieť.

„Čo stváraš s tou fakľou?“ čudoval sa Janko.

„Chcem, aby sa černokňzník potrápil, kým princeznú vyslobodíme. Keď superželatínu nahrejem, roztopí sa a znova začne lepiť. Takto sa černokňazník len tak ľahko nevyslobodí.“

„Nebojíš sa, že ťa začaruje?“

„Kdeže! Kým ho mám v moci, neskriví mi ani vlas na hlave. Viem dobre, čo naňho platí, lebo už som raz mal s ním tú česť.“

Janka to trochu upokojilo a tak šiel vytiahnúť princeznú von. Chytil ju pod pazuchy a ťahal ju zo všetkých síl. Aj sama Fintilka sa snažila vyslobodiť. Všetkými silami ťahala obe nohy von, raz jednu, potom druhú, ale veľmi jej to nešlo, lebo želatína sa správala tak, akoby to bol rýchlotvrdnúci betón.  Nič sa však nezlepšovalo do chvíle, kým k ním neprišiel Zvrútok: „Počkajte, detičky, na to sami nestačíte. Na to musíme byť dvaja.“

6-16. Necakana navsteva

Zaraz Zvrútok ťahal s Jankom princeznú von. Na rozdiel od Janka nedbal na to, že princeznej sa vyzúvajú čižmy a tak Janko zvolal: „Zvrútok, pozor na čižmy! Nesmieme ju z nich vyzuť!“

„Čo tam po nich, bude mať druhé.“

„Ale ona si ich nesmie vyzuť, lebo do pol pása skamenie. Ak neveríš, tak uveríš!“

Zvrútok na to vôbec nedbal a pokračoval vo vyzúvaní princeznej z čížiem. Princezná sa však zapierala, preto to nebolo také ľahké, no nakoniec ju Zvrútok dostal von.

A bosú. Preto, keď Fintilka už bola von z tej masy, kričala: „Pomoc, kamenejú mi nohy!“

Bolo to tak. Spod Fintilkinej sukne trčali už iba sochy nôh.

„Vidíš?“, ukazoval Janko Zvrútkovi vyčítavo, „Teraz buď chytrák, keď si princeznú vyzutím z čižiem zaklial. Neboli to obyčajné čižmy, boli to Skrivilnosove sedemmíľové čižmy, ktoré keď si obuje niekto cudzí, po vyzutí do pol pása skamenie.“

„Á čerta!“ uštedril si Zvrútok facku, „Keby som to vedel skôr, snažil by som sa ju vytiahnúť aj s čižmami.“

Skrivilnos sa zasmial: „Ha ha ha! Teraz vám už nič nepomôže! Iba ak ma vyslobodíte a vydáte mi Fintilku!“

„Ticho, lebo ťa oblejem superželatínou a potom bude socha aj z teba a to nielen do pol pása! Celý budeš! A nebudeš kamennou sochou, ale superželatínovou!“

„Ha ha ha! Že budem sochou! Zo Skrivilnosa nikdy nebude socha!“

To Zvrútka tak najedovalo, že odišiel do svojho kúta, kde vzal fľaštičku s fialovou vodičkou, podišiel ku Skrivilnosovi a na jeho hlavu vylial celú fľaštičku.

„Áááá, daj to zo mňa mňa preč, však to štípe!!! Nenormálne štíííípééééé!!!!!“

„Nemal si sa vyťahovať!“ uškrnul sa Zvrútok a vrátil sa k Jankovi a Fintilke.

Keď už bol pri nich, Janko naňho vrhol pohľad smutného psa:

„Je ešte nejaká nádej, že Fintilke odkľajeme nohy?“

Zvrútok najprv mlčal, potom zvolal: „Je, Janko, práve som na to prišiel! Ak sa kliatba spustila vyzutím čižiem, čo keby sme skúsili Fintilke čižmy zase obuť? Možno jej potom nohy odkamenejú.“

A už zabehol do svojho kúta, odkiaľ priniesol dlhý meč. Ukázal ho Jankovi a povedal mu: „Všimol som si, že aj ty si mal meč, preto si ho vezmi a poď, vyrežeme čižmy von zo superželatíny, je už tuhá, preto sa dá rozrezať a nič sa k nej už neprilepí.“

Jankovi netrebalo dvakrát vravieť. Zabehol k stene, kde bol hlboko zapichnutý jeho meč, vyskočil na stenu a zo všetkých síl vyťahoval meč von zo steny. Keď už bol von, spoločne so Zvrútkom vyrezávali čižmy zo želatíny. Najprv len tak dookola nahrubo, aby sa dali vybrať a potom kusy želatíny, ktoré vybrali spolu s čižmami rozrezali napoly a tak čižmy zbavili aj posledného kúska želatíny. Hneď nato Janko natiahol čižmy na Fintilkine skamenené nohy, ktoré hneď odkameneli. Keď to Janko videl, naradoval sa: „Hurá, podarilo sa to! Môžeme ísť smelo ďalej!“

„Ešte nie.“, odvetila Babetka, „Ešte nie som natankovaná a podľa toho, čo vidím, myslím si, že benzín je už hotový. Možno až príliš hotový.“

„Veru, až príliš!“ vyskočil Zvrútok, „Benzín už kypí, trebalo by už zahasiť oheň pod kotlom.“

Ako povedal, tak aj urobil. Keď benzín vychladol, nalial ho do Babetkinej nádrže a potom do demižóna. Nato našich dobrodruhov vyprevadil von a keď sa so Zvrútkom lúčili, Janko sa ho ešte opýtal: „Zvrútok a kade sa dostaneme k najbližšej hranici?“

„Ďaleko ísť nemusíte, lebo ste blízko. Tamhľa za tými horami“, ukázal na hory za kláštorom, „je už druhé kráľovstvo, tadeto sa z našej ríše dostanete najskôr.“

„Ďakujeme veľmi pekne.“ poďakovali sa Janko s Fintilkou a Zvrútok len na to mávol rukou: „Neďakujte mi. Radšej už upaľujte čím skôr preč, lebo ako som videl podľa správania toho černokňažníka, iste ide po vás a preto by ste mali čo najrýchlejšie odtiaľto zmiznúť. Skrivilnos sa skôr či neskôr zo superželatíny vyslobodí, navyše tá štípacia vodička pôsobí len do polnoci, takže radím vám, odíďte už teraz, aby ste mu ušli čo najďalej. Želám vám štastnú cestu.“

Janko s Fintilkou prikývli a keď Janko naštartoval Babetku, navzájom si zakývali a Babetka s Jankom a Fintilkou sa vydala cez tie hory, ktoré im Zvrútok ukázal. Ako sa ukázalo, Zvrútok vravel pravdu. Hneď za horami sa totiž stretli s duchom zázračného prsteňa, ktorý Janka v tej krajine musel opustiť a takto ich vítal:

„No tu ste, páni moji milí aj koňom železným! Som šťastný že vás opäť po čase vidím, už som sa nevedel dočkať, lebo byť bez domova, to je veru hrozná vec, neprial by som to nikomu. Veľmi ma teší, že ste všetci traja opäť pokope, už som sa bál, že Janko pri tom strašnom obrovi nebodaj zahynul.“

„No, takmer by sa to stalo, nebyť toho, že ten obor neznáša hudbu.“, usmieval sa Janko, „Práve vďaka hudbe sme mali to šťastie, že nás obor pustil. A teraz sme mali obzvlášť z pekla štastie, lebo sme sa stretli so Skrivilnosom.“

„Čože?“, zhrozil sa duch, „On vás našiel?“

„Našiel, ale vďaka jednému čudákovi Zvrútkovi, ktorý je vraj z Vrútok, na chvíľku nás prestal prenasledovať. Prilepil sa do superželatíny.“

„Superželatína? To je čo?“

„Vysvetlím ti to potom, milý duch,“ usmieval sa Janko, „teraz by som bol najradšej, keby si nám ukázal cestu k moru, za ktorým je vraj svet ľudí.“

„Jáj, ale to strašne veľká diaľka, milý Janko,“ zalomil duch rukami, „To je tak ďaleko, že hoci by si mal aj ty sedemmíľové čižmy, neprišiel by si k nemu skôr, než za dva dni.“

„Babetka má sedemmíľové pneumatiky. Tá, keď sa na nich rozbehne na plné otáčky, budeme tam hádam aj za pol dňa. Nie tak, Babetka?“

„Veru tak, Janko,“ prikývla Babetka, „S mojími špeciálnymi pneumatikami som dokázala predbehnúť Fintilku, ktorá išla sedemmíľovými krokmi. Víla Krásnovidka hovorila, že vraj na nich dokážem predbehnúť aj lietajúci kabát a asi bude na tom čosi pravdy, keď sme od Krásnovidkinej chalúpky, ktorá stojí na polceste medzi kráľovstvom v sedemdesiatej siedmej krajine a Čiernym hradom prešli tak rýchlo, že by si ani žmurknúť nestihol.“

Duch len nad tým krútil hlavou: „Sedemmíľové pneumatiky…. Na tomto svete som už síce dosť dlho, ale nikdy som o žiadnych o sedemmíľových pneumatikách nepočul. Vždy iba o sedemmíľových čižmách. Ale poradil by som vám čosi inšie – čo keby ste zašli domov? Domov to máte oveľa bližšie, než k tomu veľkému moru, tam na sedemmíľových čižmách prejdete za malú chvíľku. A na tých sedemmíľových pneumatikách možno ani za toľko.“

Janko mrkol na Fintilku: „Tak čo, Fintilka, ideme domov?“

„Ako ty zvykneš hovoriť: nedbám. Pôjdeme, aspoň sa otec poteší. A nielen môj, ale aj tvoj, iste ťa už netrpezlivo čaká. A ak dovolíš, rada by som išla pár sedemmíľových krokov pred tebou, lebo na tebe sa mi zle sedí.“

Janko s Babetkou nato vybuchli smiechom a keď sa smiali už o kúštik menej, Janko zavelil: „Tak teda ideme!“ A postupne sa pobrali domov – najprv Fintilka, ktorá sa na cestu vydala sedemíľovými krokmi a po nej Janko, ktorý to na sedemmíľovej Babetke pekne rozbalil, až sa duch musel chytiť chrómovaného rámu na zadnom blatníku, aby mu Janko neušiel.

A či Janko zase predbehol Fintilku? To neviem, článok v tomto čísle Klamstva už o tom mlčí. Viac sa toho dozvieme zase nabudúce, keď otvorím ďalšie číslo novín Klamstvo. Lenže zvyšné čísla sa mi kamsi podeli a preto bude chvíľku trvať, kým sa zase spoločne s Jankom, Babetkou a princeznou Fintilkou vydáme za ďalšími dobrodružstvami.

Text a kresby: Tomáš “Sergej” Halža

Komentáre





Fórum