Veterány deťom: Ako sa Babeta do sveta vybrala 3: Nečakané stretnutie

15. marca 2014 od  

3-11. Turboraketova Babetka

„Kde len to Klamstvo je?“ zlostil som sa, keď som hľadal druhé číslo Klamstva, v ktorom vyšiel ďalší článok o mojej Babetke. „Snáď som s ním včera nepodkúril!“ „Nie, oci! Podkúril si so Starým časom, Klamstvo mám tu!“ ozval sa môj synáčik a keď som to Klamstvo uvidel, hneď som vedel, že je to ono. Nuž, nebudeme dlho otáľať a hneď si prečítame, aké ďalšie lapajstvo moja Babetka vyviedla a ako sa pastierikovi Jankovi podarilo vyslobodiť princeznú Fintilku zo zajatia.

Kým Janko frčal na Babetke ostošesť na Čierny hrad, princezná už v sedemmíľových čižmach ušla černokňažníkovi Skrivilnosovi tak ďaleko, že už mohla spomaliť krok. A to, že tieto čižmy sú zázračné, zbadala až teraz: „Zvláštne. Zakaždým, keď urobím krok, zmení sa krajina. Žeby v nich bol nejaký háčik? Musím sa to dozvedieť stoj čo stoj!“

A tak, keď v diaľke uvidela maličkú chalúpku, urobila jeden jedinký sedemmíľový krok a už bola pri nej. Tam bývala víla Krásnovidka, ktorá vedela všetko – aj to, čo obyčajný smrteľník nevie. Vyšívala si pred chalúpkou a keď sa pred ňou zjavila princezná v sedemmíľových čižmách, veľmi sa zľakla: „Jaj, čertove rohy! Ktože si? Odkiaľ si?“

„Ja som princezná Fintilka.“ uklonila sa princezná, lebo tak ju učili zdraviť a víla Krásnovidka sa jej pýtala:

„Tá, ktorú uniesol černokňažník Skrivilnos?“

„Presne tak. Idem práve od neho.“

„A ako sa ti podarilo ujsť z Čier.. Á, už mi je všetko jasné!“ zarazila sa Krásnovidka, keď jej zrak padol na princeznine čižmy, „Tieto čižmy si určite ukradla Skrivilnosovi!“

„Ako to viete?“ čudovala sa Fintilka.

„Nikto iný takéto čižmy nemá! Ešte sa uistím, či sú to naozaj tie, ktoré mám na mysli.“ privoňala víla k čižmám a vyhlásila: „Milá princezná Fintilka! Musím ti oznámiť niečo veľmi dôležité, lebo od toho závisí tvoj život!“

„Prečo?“ divila sa Fintilka.

„Na tieto čižmy si dávaj veľmi veľký pozor! Nielen preto, lebo sú zázračné, ale aj preto, lebo tým, že si si ich obula, si sa prekliala.“

„Ako je to možné?“ krútila hlavou princezná.

„Tieto čižmy sú totiž z pekelnej kože, lebo smrdia peklom. A čižmy z takejto kože mal len černokňažník Skrivilnos.“

Princezná to ešte stále nevedela pochopiť a tak jej víla porozprávala, ako Skrivilnos k týmto čižmám prišiel:

„Pred mnohými, mnohými rokmi, to vtedy ešte nebol na svete ani tvoj otec a Skrivilnos bol len čarodejnícky učeň, Skrivilnos navštívil peklo. Čerti ho odtiaľ najprv nechceli pustiť, ale potom, ako podpísal zmluvu so samotným Luciferom, získal od neho kožu, z ktorej sú tieto čižmy ušité. Kožu vyrobili sami čerti a hoci bola zázračná, kvôli jej ružovej farbe ju čerti nechceli a snažili sa jej zbaviť. Podarovali ju teda Skrivilnosovi, ktorý si z nej ušil tieto čižmy. Ako vidíš, tieto čižmy sú kvalitne ušité, lebo predtým sa Skrivilnos živil ako obuvník. Moc, ktorá mu koža z týchto čižiem dávala, plne využíval a preto bol taký mocný. Vďaka ním sa mohol zjaviť hocikde a za okamih prejsť aj tú najväčšiu diaľku. Teraz tú moc máš ty, ale má to jeden obrovitánský háčik!“

Aký?“ vyzvedala princezná.

„Už si nikdy nesmieš tieto čižmy vyzuť, aj keby ťa za to mali zmárniť! Nevyzúvaj si ich ani vtedy, keď pôjdeš spať, ani keď pôjdeš cez vodu! Táto čertovská koža je taká mocná, že ak si obuv z nej ušitú obuje jej pravý majiteľ, nič sa mu nestane. No ak si ju obuje niekto iný, po vyzutí od pása dole skamenie.“

„Prepánakráľa!“, naľakala sa princezná, „teda tieto čižmy budem musieť nosiť už navždy? Ako si potom oblečiem pančušky alebo podkolienky?“

„Hlavu hore, Fintilka. Ak si vyzuješ iba jednu nohu, nič sa ti nestane. Kliatba sa spustí, až keď si vyzuješ obidve čižmy, takže podkolienky si pokojne môžeš obliecť aj potom, lenže musíš mať vždy vyzutú len jednu čižmu, druhú si vyzuj len vtedy, ak si tú prvú obuješ, aby si sa nezakliala. A dávaj si veľký pozor aj na to, aby ti ich nikto druhý nevyzul, inak je s tebou amen!“

Princeznú to trošku upokojilo, ale aj napriek tomu zvesila hlavu: „Teraz už nebudem môcť nosiť nič iné, iba tieto ohavné čižmiská!“

3-9. princezna Fintilka s vilou Krasnovidkou

Víla Krásnovidka si k nej sadla a hladila ju po vlasoch: „Ale nič sa neboj, Fintilka. Viem, že tá kliatba sa dá zrušiť, len neviem ako – vie to iba černokňažník. Navyše, všetko zlé je na niečo dobré. Napriek tomu, že tieto čižmy sú prekliate, môžu ti v živote ešte mnohokrát pomôcť!“

„Ako?“

„Už ti raz pomohli, keď si ušla z Čierneho hradu. Určite si si už všimla, že keď si spravila jeden krok, krajina sa zrazu zmenila. To preto, lebo v týchto čižmách jedným krokom prejdeš sedem míľ. Ak ich chceš zmeniť na obyčajné čižmy, musiš povedať Elá šup! Vtedy tvoj krok bude taký ako predtým. Ak chceš, aby boli zase sedemmíľové, musíš povedať Elá hop!“

Princeznú to zaujalo a tak to hneď skúsila: „Elá šup!“ A urobila jeden krok. „Nič sa nestalo!“ Som ešte stále tu! Ďakujem víla Krásnovidka!“

„To ešte nie je všetko, Fintilka. V týchto čižmách dokážeš aj skákať ako blcha. Stačí, ak pri výskoku zapískaš.

„Vážne?“ zamyslela sa princezná.

„Pravdaže. Len si to vyskúšaj!“

Princezná sa potom, ako si vyskúšala aj blší skok, zasmiala: „No to je znamenitá vecička, víla Krásnovidka. Napriek tomu, že som prekliatá, môžem to, čo nikto iný nedokáže! Veľmi pekne ďakujem! Už len zistiť, ako zruším tú kliatbu.“

Víla však namiesto odpovede zvolala: „Teraz najlepšie bude, ak odtiaľto hneď zmizneš, lebo blíži sa pohroma!“

„Čo?“

„Pozri sa za seba! Ak nič nevidíš, tak vyskoč ako blcha a uvidíš!“

Fintilka sa teda otočila, ale nič nevidela. Preto zahvízdala, vyskočila – a hneď za horami uvidela veľké čierne mračná, ktoré sa blížili k chalúpke víly Krásnovidky.

„To snáď nie! Skrivilnos! Doháňa ma!“ A keď padala, obzrela sa a to, čo uvidela za sebou, ju ešte viac znepokojilo: „A z druhej strany sa blíži netvor!“

Ten „netvor“ bol v skutočnosti Janko v rytierskom brnení na motorke Babetke, lenže princezná ho ešte nepoznala, navyše bol ďaleko. Len čo dopadla, víla ju hnala do svojej chalúpky: „Skry sa! Ja už niečo vymyslím!“

Princezná Fintilka tak urobila a len čo sa schovala v chalúpke, pred ňou už zahrmel Skrivilnosov hlas: „Fúúúúj, človečina a ešte čosi viac smrdí! Vydaj mi toho človeka a princeznú, inak bude s tebou zle, víla Krásnovidka!“

„A čo by si mi mohol spraviť? Nevieš, že som mocnejšia ako ty?“ oponovala víla.

„Nepapuľuj, lebo uvidíš!“

Z druhej strany už prifrčal Janko na Babetke. Len čo z nej zosadol, už sa pustil do černokňažníka: „Tu som, ty naničhodník, keď ma toľko zháňaš! Poď, nech sa porátame ako chlap s chlapom!“ Černokňažník sa iba zasmial: „Ty že si chlap? Hi hi hi hi, ha ha ha ha! Takýto dobrý vtip som ešte nikdy nepočul, hahaha! Ty a chlap – veď sa pozri na seba, hihihi! To brnenie na tebe len tak visí!“ A smial sa na celé kolo.

Janko sa však zaskočiť nedal a kým sa černokňažník váľal po zemi od smiechu, zahrmel povel: „Mečík, rúbaj!“ A hrdzavý meč v Jankovej pošve sa hneď vychytil a už ako nový letel do černokňažníka. Len čo černokňažník zbadal meč, zaraz vo svojich rukách urobil ohnivú guľu a hodil ju proti meču o zem. Meč sa jej musel vyhnuť, no zrazu všetko vôkol horelo. Z toho požiaru šla taká horúčava, až sa Janko vo svojom brnení veľmi potil, lebo brnenie sa veľmi rýchlo zahrialo, až pálilo. Chcel ho zo seba zhodiť, ale Babetka mu v tom zabránila: „Janko, nedávaj si dole brnenie, ešte sme černokňažníka neporazili a  ak by si si ho dal dole, oheň by ťa spálil!“

Janko poslúchol, no to už sa Babetka vrhla na černokňažníka – vyskočila, tresla ho s predným kolesom do hlavy a so zadným ho zvalila na zem. Mečík sa vychytil zasadiť černokňažníkovi smrtiacu ranu, ale černokňažník si zaraz vyčaroval štít, na ktorý mečik narazil, to však už Babetka zabehla cez černokňažníka po Janka, ktorého brnenie bolo už žeravé a zavelila naňho: „Sadaj!“  Janko na ňu sadol a hneď sa vychytili po štít, pričom Babetka znova zrazila černokňažníka a keď už boli pod štítom, na ktorý čarovný meč dorážal, s hrôzou zistili, že je privysoko. „Nemôžem naňho dočiahnuť!“ bedákal Janko vyskakujúc na štít.

3-10. Jankov suboj so Skrivilnosom

 To už z chalúpky blším skokom vyskočila princezná, vzala štít a meč tak letel na černokňažníka, ktorého znova k zemi pritlačil Janko na Babetke. Keď Skrivilnos videl, že už mu nič nepomôže, prosíkal Janka: „Janko, prosím, prosím, nezabíjaj ma, urobím všetko, čo si zažiadaš, len ma nechaj žiť!“

Janko hneď naňho prísne: „Ak pustíš princeznú a necháš nás odísť bez toho, aby si nás prenasledoval, nechám ťa žiť!“

„Sľubujem, že ju pustím, len ma nezabíjaj, nezabíjaj, NEZABÍJAJ!“ vrieskal, lebo meč už bol takmer v ňom, keď zrazu zahrmel Jankov povel: „Mečík, prestaň!“

Mečík namrzene skočil do pošvy, ale nezhrdzavel, lebo chcel sa stoj čo stoj s černokňažníkom porátať. Janko ho vytasil, zostúpil z černokňažníka a namieril naňho: „Tak! A teraz uhas ten oheň a pusti princeznú na slobodu, inak nebudem k tebe milý!“

To už nebolo potrebné, lebo Krásnovidka mocným dychom sfukovala oheň a aj princezná Fintilka po ňom skákala, aby ho uhasili. Veľký oheň ju vôbec nepálil, veď mala čižmy z pekelnej kože a v pekle je predsa veľa ohňa.

Keď už bolo po požiari, Janko s Krásnovidkou černokňažníka zviazali, aby neurobil nič zlé a ani neušiel. Predtým z neho vyzliekli jeho zázračný kabát a spálili ho, aby v ňom neuletel. Keď sa na to černokňažník díval, namrzene  hundral: „No! A domov sa už nedostanem. Moje čižmy mi ukradla princezná a môj kabát zjedol oheň!“ Len čo to Krásnovidka počula, odvetila: „To ti právom patrí, lebo si to zaslúžiš!“

Princezná si zatiaľ zvedavo obzerala Babetku: „Kto si? Odkiaľ si prišla?“

Babetka jej porozprávala všetko, čo Jankovi a k tomu pridala aj to, čo všetko s ním zažila odvtedy, keď sa rozhodli, že pôjdu pred kráľa oznámiť, že by ráčili vyslobodiť princeznú. Ešte jej prezradila, že ju Janko prišiel vyslobodiť preto, lebo sa mu veľmi páči.

„Naozaj, Babetka?“

„Naozaj!“ prikývla Babetka.

„A vieš, že presne o takom peknom šuhajkovi som vždy snívala? Janko mi akoby zo sna vypadol!“ „Paráda! Teda ste si súdení!“, zasmiala sa Babetka, „Už na prvý pohľad si sa mi zapáčila, Fintilka. Máš takú peknú, čistú dušičku a to sa dnes cení.“

„Snáď nie si v skutočnosti vodník!“ zhrozila sa princezná, lebo už toľko toho počula o tom, ako vodníci zbierajú duše.

„Kdeže! Keby som bola vodník, bola by som celá mokrá. Ale ja som úplne obyčajná motorka Babeta typ 210.“

Princezná sa chcela s Babetkou rozprávať ďalej, ale víla ich prerušila: „Fintilka! Nechceš vedieť, ako sa zbaviť kliatby sedemmíľových čižiem?“

„Pravdaže!“ prikývla princezná a už utekala k víle, ktorá jej všetko porozprávala: „Vypočúvala som černokňažníka a ten mi prezradil, že kliatby sa môžeš zbaviť tak, že vrátiš späť vec, ktorá sem prišla zo sveta ľudí.“

„A čo to je?“ vyzvedala princezná.

„To je, prosím pekne, náš milý železný kôň Babetka, ktorý priviezol nášho udatného rytiera Janka, ktorý ťa vyslobodil.“

„Čože? Tá Babetka, ktorá ma zachránila, musí ísť preč? To snáď nie! Radšej budem celý život nosiť tieto ohavné čižmiská, než by som mala prísť o jedného z mojich záchrancov. Nie je nejaký iný spôsob, ako sa zbaviť tejto kliatby?“

„Nie. Nie je.“ odvetil černokňažník. „Inak sa tá kliatba zrušiť nedá, s tým sa musiš zmieriť.“

Nikto nezbadal, dokonca ani víla Krásnovidka, že černokňažník nehovoril pravdu, hoci Krásnovidka zvyčajne vedela, kto klame. To, že kliatba sa dá zrušiť len vrátením Babetky do sveta ľudí, povedal len preto, aby sa motorky zbavil. „Navyše, rád by som vedel, kedy ma rozviažete? To tu zostanem zviazaný naveky?“ „Ani náhodou!“, odsekla princezná, „Nezostaneš tu zviazaný, ale zviazaný pôjdeš do nášho kráľovstva, kde ťa môj otec bude súdiť!“

„Pfuj!“, odpľul si černokňažník, „To sa ešte uvidí!“ Nezostávalo mu však nič iné, len nechať sa priviazať za Janka na Babetku a odísť s ním k otcovi princeznej Fintilky. Janko, Babetka a Fintilka sa s vílou Krásnovidkou rozlúčili a pobrali sa domov – Janko s černokňažníkom na Babetke a princezná po vlastných sedemmíľovými krokmi. Keď Janko videl, ako sa princezná čoraz viac vzdiaľuje, povzdychol si: „Bodaj by som aj ja mal také čižmy ako princezná!“

Len čo to dopovedal, zjavila sa pred ním víla Krásnovidka: „Želáš si niečo, Janko?“

„Ehm… nie, neželám!“ jachtal Janko od prekvapenia a víla sa zasmiala: „Ak si neželáš ty, tak to dám Babetke.“

„A čo dostanem?“ vyzvedala Babetka.

„Sedemmíľové pneumatiky. Presnejšie duše do pneumatík, aby nikto len tak ľahko nezbadal, že aj ty máš niečo špeciálne. Zaklínaš aj odklínaš ich rovnako ako sedemmíľové čižmy“.

„A kedy ich dostanem?“

„Nemusíš čakať,“ usmiala sa Krásnovidka, „lebo už ich máš! Smelo si ich vyskúšaj a šťastnú cestu!“ „Počkaj!“ zadržala Krásnovidku Babetka, „Dokážu aj blší skok?“

„Nie, Babetka, blší skok nedokážu. Sama o sebe si dosť rýchla, preto ti je blší skok zbytočný. S týmto pneumatikami ťa nikto nepredbehne, sama sa za okamih dostaneš veľmi ďaleko, možno aj do sveta ľudí, odkiaľ pochádzaš.“

A skôr, než Babetka stihla položiť ďalšiu zvedavú otázku, víla zmizla.

„Sedemmíľové pneumatiky?“ čudoval sa Janko, „Čo sú to pneumatiky?“ „Niečo ako topánky na kolesá“, vysvetľovala Babetka, „vy, ľudia nosíte na nohách topánky a my, motorky, alebo po vašom železné kone, máme namiesto nôh kolesá a na nich máme pneumatiky. A keď princezná môže mať sedemmíľové čižmy, prečo by som nemohla mať sedemmíľové pneumatiky? Elá hop!“

Len čo sa na nej Janko rozbehol, leteli takou nevídanou rýchlosťou, že víle Krásnovidke museli dať za pravdu. Nikto by ich nedobehol ani v lietajúcom kabáte, najrýchlejšom dopravnom prostriedku v rozprávkovom svete a dokonca by ich nepredbehol ani najrýchlejší tryskáč na svete. Dohnala by ich asi len raketa, aj tá iba s ťažkosťami. Babetka so sedemmíľovými pneumatikmi preletela sedem hôr, ktoré delili kráľovstvo od Čierneho hradu ako nič, dokonca predbehli aj princeznú Fintilku. Tá si totiž turboraketovú Babetku ani nevšimla a o to väčšie prekvapenie ju čakalo, keď prišla domov.

3-11. Turboraketova Babetka

 Ako sa zjavila pred bránou otcovho zámku, už ju tam vítal Janko na Babetke so sedemmíľovými pneumatikami.

„Ahoj, Fintilka!“ usmial sa na ňu.

„Janko? Čo ty tu robíš? Veď keď som odchádzala od víly Krásnovidky, išla som skôr a vďaka sedemmíľovým čižmám som išla pred tebou hodne ďaleko. Ako si ma dokázal predbehnúť a to dokonca tak, že som si ťa ani nevšimla?“

„Černokňažník nás premenil na iskru a takto sme prileteli až sem.“ zasmial sa Janko.

Ten však už na to nič nemohol namietnuť, lebo hneď, ako ho Janko doviezol, strážcovia ho vzali a šmarili do najtemnejšej temnice pod kráľovským zámkom. Naopak Janka s princeznou a Babetkou pustili ku kráľovi.

Keďže Babetka nebola poviazaná, všetko služobníctvo, vojsko aj pánstvo na hrade bralo nohy na plecia a schovávali sa pred ňou, kam sa len dalo. Jeden sluha sa dokonca chcel pred „železným koňom“ skryť do kľúčovej dierky, lenže ako správne tušíte, vôbec sa tam nezmestil. Jediný, kto pred Babetkou neutekal, bol kráľ. Ten podľa humbuku v hrade vedel, že Janko už prišiel a netrpezlivo čakal, kým sa pred ním objaví.

Nečakal dlho – čoskoro všetci traja vošli do kráľovskej siene, kde kráľ sedel na tróne. Len čo zbadal princeznú, vyskočil a vzal ju do náručia: „Fintilka, Fintilôčka moja! Konečne si doma! Už som sa bál, že ťa ten černokňažník upiekol a zjedol!“

„Ale kdeže! Len mi dal povymetať dvanásť komnát a hoci som nesmela vojsť do tej trinástej, predsa som tam vošla a vďaka týmto čižmám, čo som tam objavila a ktoré mám teraz obuté, som ušla z Čierneho hradu, no nebyť tohto statočného rytiera Janka so svojím železným koňom Babetkou, černokňažník by ma iste chytil.“

Naradostený kráľ po týchto slovách vzal do náručia aj Janka a vyobíjmal ho, akoby to bol jeho vlastný syn. Keď ho zložil, prihovoril sa mu: „Janko! Za tvoju statočnosť a záchranu mojej drahej princeznej Fintilky ti splním každé prianie! Želaj si čokoľvek, všetko zariadím!“

Janko sa síce s úsmevom od ucha k uchu červenal, no aj tak bol skromný ako vždy: „Nemám žiadne prianie, Vaša výsosť. Svoj veľký sen som si už splnil.“

„Ale kdeže, Janko,“ poťľapkal kráľ Janka po pleci, „každý máme nejaké nesplnené želanie. Ja mám napríklad také, ktoré už splniť neviem a to, že nemám syna, lebo žena sa mi pominula, keď sa narodila Fintilka a kvôli nej sa už viac ženiť nechcem. Určite máš nejaké podobné aj ty.“

Janko sa začervenal ešte väčšími a povedal. „Nuž, ak ma za to z kráľovstva nevyženiete, rád by som si potom, keď budem veľký, vzal princeznú Fintilku za ženu. Veľmi sa mi páči a cestou sem som sa dozvedel, že sa páčim aj ja jej.“

Janko čakal, že sa kráľ náramne nahnevá a vyženie ho, lebo on je iba obyčajný pastierik a Fintilka je princezná, no kráľ radostne zatlieskal a rozkázal, aby mu priniesli tie najkrajšie šaty. Keď Janka do nich obliekli, zasmial sa: „Tak a teraz mám následníka trónu. Konečne už môžem spokojne umrieť!“ „Načo také reči, oci? Na umieranie si predsa ešte primladý!“ zasmiala sa princezná a kráľ ju len pohladil po líčku:

„To sa predsa vie, že na umieranie som primladý. No už teraz sa teším, ako z tohto udatného pastiera Janka vyrastie mocný kráľ!“

Kráľ na znak úcty ešte pozval k sebe baču, Jankovho otca a ten ani nechcel veriť tomu, aký husárský kúsok Janko vykonal, že sa mu dostalo takejto pocty. No napriek tomu bol rád, že sa môže nasťahovať do kráľovského zámku. Oviec sa však vzdať nechcel a tak si vyžiadal, aby pri zámku mohol mať svoje gazdovstvo. Kráľ mu z vďaky vyhovel a tak Janko so svojím otcom a motorkou Babetkou od tých čias bývali spoločne na kráľovskom zámku.

Napriek tomu naše rozprávky sa ešte nekončia, lebo Babetku som chcel stoj čo stoj späť a beda Jankovi, ak mi ju nevráti! A dvakrát beda Babetke, lebo ako sa v tej známej pesničke spieva, tá ani netuší, že bude bitá. Že bude bitá naozaj poriadne, o tom som presvedčený. Nachystal som si na ňu takú veľkú trstenicu, akú ešte svet nevidel, ale o tom až v ďalšej rozprávke.

 

Text a kresby: Tomáš “Sergej” Halža

Komentáre

Jedna reakcia na “Veterány deťom: Ako sa Babeta do sveta vybrala 3: Nečakané stretnutie”

  1. Majo, 9. augusta 2018 16:07

    Je to dobré čítanie aj pre dospelých pači sa mi pozitivne ladenie rozpávky aj to že si si zvolil prave tento žaner





Fórum