Návraty: Osobný vlak po dlhšom čase zavítal aj do Katarínskej Huty

20. septembra 2012 od  

KATARÍNSKA HUTA – V sobotu 8. septembra 2012 sa na trati ŽSR č. 163 Breznička – Katarínska Huta opäť objavil osobný vlak. I keď nešlo o žiadneho veterána o akých zvykneme na tejto stránke písať, predsa len išlo o nevídanú udalosť, ktorá patrí do dnes už takmer 111-ročnej histórie tejto trate (otvorená bola 24.11.1901). Veď pravidelná osobná železničná doprava tu bola zastavená v januári 2003 a v súčasnosti už na nej nejazdia ani nákladné vlaky.

Mimoriadny osobný vlak na túto trať zorganizovala na základe objednávky od zahraničného klienta spoločnosť Steam Story Agency v spolupráci so ZSSK. Vlak mal odchod z Lučenca cez Brezničku do Katarínskej Huty a späť, teda po rovnakej trase, akou až do zastavenia osobnej dopravy na trati Breznička – Katarínska Huta premávali pravidelné vlaky. S tým rozdielom, že kým ešte v roku 2003 bola jazdná doba osobným vlakom po tejto približne 10 km dlhej lokálke 17 minút, teraz to trvalo viac ako hodinu. V celej dĺžke tejto dnes už len veľmi sporadicky využívanej trate je totiž maximálna rýchlosť obmedzená na 10 km/h.


813.026-2 + 913.026-1 na zastávke Cinobaňa

Pre možnosť fotografovania sa s motorovým vlakom 813.026-2 + 913.026-1 „Bageta“, ktorý sa na túto trať vydal, sme stáli na každej zastávke. Odchod z Lučenca sme mali o 11:30, plánovaný príchod do Katarínskej Huty o 13:10 s hodinovou prestávkou na odchod späť z tejto konečnej zastávky. Náš pobyt v nej sa nakoniec o čosi skrátil, keďže sme sem dorazili s miernym meškaním. O tom, že stretnúť tu dnes vlak je naozaj výnimočné, sme sa mohli presvedčiť už medzi zastávkami Cinobaňa a Katarínska Huta. Veľa domácich obyvateľov na vlak idúci popri ich záhradkách pozeralo so záujmom. Rovnako tomu bolo aj v prípade tých, čo sa pozerali z okien a balkónov panelových domov.

Keďže som sem zavítal prvý raz, po príchode do Katarínskej Huty som si popozeral okolie tejto zastávky. Sú tu 2 dopravné a 1 manipulačná koľaj, ako aj nakladacia rampa. Trať pokračuje ďalej ako vlečka do areálu niekdajšej sklárne. Tie majú za sebou bohatú históriu.


813.026-2 + 913.026-1 v Katarínskej Huti 8.9.2012

Z HISTÓRIE SKLÁRNE

Sklársky závod tu bol založený v roku 1841 (iný zdroj uvádza aj rok 1836) bratmi Kuchynkovcami a pomenovali ho podľa svojej matky Kataríny. Išlo o sklárskych podnikateľov domáceho pôvodu. Spočiatku sa tu pre potreby okolia vyrábali džbány, mliečniky a tabuľové sklo. Skláreň vyrábala aj jemné brúsené sklo, kalichy a vrstvené sklo a vyvážali sa do mnohých krajín.

Pod vedením najstaršieho z bratov, Františka Kuchynku, dosiahli tamojšie výrobky vysokú kvalitu. „V roku 1842 na prvej uhorskej priemyseľnej výstave v Pešti skláreň vyznamenali bronzovou a v roku 1843 striebornou medailou. Na prvej expozícii bol vystavený 120 cm vysoký a 90 kíl vážiaci pokáľ ,,WILKOM´´, ktorý získal mimoriadnu pozornosť“, píše sa na web stránke spoločnosti Slovglass Poltár. Na webe obce Cinobaňa (ktorej súčasťou je aj Katarínska Huta) sa ale o tejto kapitole histórie dozvieme odlišné informácie. „Avšak už v roku 1842 sa podnikateľ zúčastnil zemskej výstavy v Budapešti s pokálom, ktorý nebol určený na predaj, preto neobdržal cenu. Pokál bol ocenený mimo súťaž vzhľadom k jeho veľkosti a zvláštnemu prevedeniu. Doposiaľ je vystavený v budapeštianskom múzeu.“ „Avšak už v roku 1843 skláreň za vystavené výrobky obdržala zlatú medailu.“ Čo z toho je pravda neviem. Jedno je však isté: skláreň, rovnako ako železničná trať z Brezničky do Katarínskej Huty, majú svoje zlaté časy dávno za sebou.


Železničná vlečka v areáli sklárne

Začiatkom  20. storočia išli výrobky závodu na export do všetkých európskych štátov (hlavne však na Balkán), ale aj do Egypta a Perzie. Prerod zaznamenala i výroba – vyrábalo sa väčšinou kvalitné stolné sklo, nápojové súpravy, prejímané kalichy a farebné sklo. Po 1. svetovej vojne vznikli odbytové problémy. Balkán bol stratený a nové odbytištia sa hľadali ťažko. Postupne ich zaistil Dr. Eleod Kende, ktorý bol pozvaný riadiť účastinnú spoločnosť Kossuch Glass. Využil všetky svoje styky v zahraničí a podarilo sa mu presadiť na západných trhoch (Amerika, Anglicko, Austrália, Francúzsko, Nemecko, Taliansko). V období rokov 1933 – 1938 vyviezla účastinná spoločnosť na západné trhy tovar v hodnote 30 miliónov Kčs. Počas 2. svetovej vojny závod vyrábal prevažne pre Nemecko, v roku 1945 bola na účastinnú spoločnosť uvalená Národná správa a v roku 1948 bol závod znárodnený. Odbyt na západné trhy bol zaistený až do roku 1979.

Prišiel však rok 2003 a s ním aj zastavenie pravidelnej osobnej vlakovej dopravy na tejto trati. Počas slimačej cesty do Katarínskej Huty som sa od sprievodcu nášho vlaku okrem iného dozvedel, že vlaky na tejto lokálke jazdili slušne vyťažené. Ráno vraj v motorovej jednotke radu 810, ktoré tu premávali, cestovalo neraz aj vyše 100 ľudí. Po zastavení spojenia boli viacerí pracovníci sklární nutní podať výpoveď, pretože sa nemali ako dostať do práce. Žiaľ, takýchto nerozumných rozhodnutí sa deje v tomto štáte nemalé množstvo. Nedostatok vyučených sklárov podniku určite nepomohol a rozhodne aj toto bola jedna z príčin postupného útlmu výroby v závode. V roku 2008 bola výroba fúkaného a ručne tvarovaného skla v Katarínskej Hute po 167 rokoch zastavená. V tom istom roku vyrobil závod aj posledných 1000 kusov kedysi slávneho výrobku – pohárikov s guľkou – známych aj ako Zlatá Zuzana.


Vzácne stretnutie – vlak a autobus v Cinobani, miestnej časti Katarínska Huta

Čo bude ďalej s priestormi sklárne v Katarínskej Hute aj so železničnou traťou Breznička – Katarínska Huta, je otázne. V prípade areálu sklárne je šťastím v nešťastí, že ju nepostihol osud ako v prípade sklárne v Utekáči. Tam prišlo k vyhasnutiu sklárskych pecí a zastaveniu výroby skla v roku 1998 a ako som sa mal možnosť presvedčiť, z jednotlivých výrobných hál zostal z budov len skelet a koľajnice niekdajšej vlečky do tohto bývalého závodu sú už vytrhané. V prípade Katarínskej Hute je areál sklárne strážený bezpečnostnou službou (dokonca aj psa tam majú), čím sa predchádza potencionálnemu rozkrádaniu toho, čo tam ešte zostalo. Pokiaľ ide o trať z Brezničky do Katarínskej Huty, jej ďalšie využitie je okrem iného aj vzhľadom na obmedzenie rýchlosti v celej jej dĺžke na 10 km/h (čo ešte znižuje jej atraktivitu a konkurencieschopnosť voči cestnej doprave) viac než neisté. Zostáva snáď len dúfať, že osobný vlak ktorý na túto lokálku zavítal v druhú septembrovú sobotu tohto roku, nebol tým posledným.

Súvisiaci článok: Po stopách zrušených, nepoužívaných, či nedostavaných železničných tratí 11: Katarínska Huta – Breznička

Text a foto: Peter Vodička

Komentáre

10 komentárov na “Návraty: Osobný vlak po dlhšom čase zavítal aj do Katarínskej Huty”

  1. gilbert, 20. septembra 2012 21:46

    Naozaj výborná akcia.
    Potešila ma táto reportáž. Naopak mrzí ma, že som tam nebol a nevedel o nej. Zaujal ma fakt, že sa vlaky križujú v Brezničke. Za mojich mladých čias sa to dialo v Poltári. Nakoniec ma teší fakt, že aj zahraničie vie o Hute. Mám podobnú skúsenosť. Historické fotografie zo sklárne som našiel práve na zahraničných stránkach. Konkrétne na nejaken maďarskej. Gilbert

  2. PVo, 21. septembra 2012 21:43

    V tomto prípade išlo o nemecky hovoriacu skupinu, resp. skôr rodinu.

  3. Marek, 24. septembra 2012 16:41

    Nechcem rýpať,no myslím si,že “do Katarínskej Hute” nie je správne,keď už tak do Katarínskej Huty 🙂

  4. gilbert, 25. septembra 2012 9:53

    Do Huty, či do Hute.
    Je to otázka uhla pohľadu. Keď som žil v Hute, tak sme všetci hovorili do Huty. Bolo to pre nás normálne, no spomínam si na polemiku na túto tému v čase, keď zavítali do kultúrneho domu slovenský herci a nahrávali “Vtipnejší vyhráva”, či neskoršie nejakú reláciu do rozhlasu. Polemika nastala vtedy, keď herci hovotili v texte “do Hute”. Obecenstvu sa to nepáčilo a preto ten kúsok scénky opakovali viackrát. Obecenstvo neustále opravovalo hercov a tí to nakoniec vzdali a použili zvtat “do Huty”. Výsledok bol taký, že práve táto scénka nikdy v éteri nezeznela. Domáci zvrat “do Huty” odvodzovali akob od názvu osady Katarínska Huta, no vtedajší jazykovedci to odvodzovali od pojmu sklárska huť. Č je správne som doposiaľ nezistil. Bez ohľadu na vždy sa meniacu slovenskú gramatiku pre mňa je prioritný nostalgický zvrat “do Huty” a stále usudzujem, že jazykovedci si z dlhej chvíle menia gramatiku podľa momentálnej nálady. Osobne nerozumiem napríklad pojmu oxid uhličitý. Jedno slovo je latinsku, druhé slovensky. Pre m%na to bude vždy kysličník uhličitý, pretože obidva pojmy sú slovenské. Gilbert

  5. PVo, 26. septembra 2012 23:04

    Aby tu nevznikali ďalšie polemiky a nejasnosti ohľadom slova huta, skloňujeme ho podľa vzoru žena. Viac na http://rozhlas.sk/radio-slovensko/slovencina-na-slovicko/Huta-v-hute?l=2&i=3136&p=113

  6. kroki, 23. januára 2014 22:04

    Katarínska Huta – do Huty
    Katarínska Huť – do Hute

  7. gilbert, 25. januára 2014 18:09

    Kroki, myslím si, že nezainteresovaný, náhodný čitateľ má právo na pripomienky, no pre ľudí čo tam žili a žijú je vždy aktuálny pojem “Katarínska Huta”. Gilbert

  8. Janko Pucka, 3. februára 2014 19:30

    Nech šľak trafí krpatého čierneho mikimauza a jeho škrtacieho diktátora Ž-Myk-Loža, títo dvaja východniarski autisti sa postarali o banánizovanie Slovenska – zrušili najskôr v tomto regióne žel. dopravu a potom si to odniesol aj sklársky priemysel.
    Spomínajme v dobrom na zakladateľov sklární, a ich potomkov, ktorí aj vybudovali túto železnicu, ktorá prinesla tomuto kraju prosperitu. Zrušením železnice odišla aj prosperita tohoto regiónu, hoci krpatí čierni mikimauzovia nariekali, ako strašne tú železnicu treba dotovať. Odrezaním dotácií do nej však odišli ďaleko väčšie hodnooty. Tak ale krpatí čierni mikimauzovia, čo dokážu maximálne jazdiť na bicykli a behať maratóny, rozmýšľať nevedia…

  9. jan, 4. apríla 2016 19:37

    skoda je len ze zavod skoncil pochibujem ze ho este otvoria kolki ludia odisli odtial a boli viuceni.

  10. gilbert, 20. septembra 2018 13:22

    Jano Riečica, ktorého som spomínal v prvom mojom článku obnovil výrobu v sklárňach. Je to fajn, no aj tak sa nájdu takí, ktorí neprajú tomuto rozbehu. Posťažoval sa mi, že po nejakej exkurzii v továrni dostali do závodu všakovaké kontroly zamerané na banality ( ako napríklad vyznačenie chodníka v podniku pre návštevníkov). Bohužiaľ z tohoto dôvodu som mojich známych, ktorí spievali v katolíckom kostole v Cinobani nemohol tadiaľ previesť. Je to hamba. Históriou nadchnutí ľudia určite také podrazy nerobia. Bola to len úbohá závisť nejakého zakomplexovaného jedinca, ktorý závidí, že skláreň opäť beží. Držím Janovi palce a tešíma, že hutnícke údolie má opäť nejakú zamestnanosť. Gilbert





Fórum