Po stopách zrušených, nepoužívaných, či nedostavaných železničných tratí 7: Veľká Ves – Tomášovce

12. novembra 2009 od  

A 27 spomienka na časy prosperity na vlečke v PodrečanochSme radi, že vás náš seriál o železničných tratiach zaujal. Do redakcie sme dostali zopár zaujímavých námetov do tohto seriálu. Budeme však veľmi radi, ak nám budete vaše námety posielať aj naďalej.

Jeden z našich čitateľov, Pán Gillbert, nám do redakcie poslal zaujímavý článok železničnej trati Veľká Ves – Tomášovce. Autor sa vydáva po stopách tejto trate a zároveň nám približuje jej históriu.

Človek je tvor síce spoločenský, ale chamtivý. S chamtivosťou sa stretávame stále a aj stále budeme, pokiaľ bude ľudstvo existovať. Najväčšie problémy sú, keď sa chamtivý jedinec vďaka podobne naladeným ľuďom dostane na výslnie. Chamtivosť v minulosti zlikvidovala celé populácie ľudí. Snáď najhoršia doba bola, keď takýto ošiaľ rozpútal svetové vojny. To čo generácie našich predkov budovali razom zmizlo.

Rád by som sa sústredil na istý moment  spred  II. Svetovej vojny. Najskôr Slovensko bolo súčasťou Rakúsko – Uhorska. V tom období, nech ho historici hodnotia akokoľvek nastal rozmach železníc. Budovali sa všade tam, kde sa niečo dialo. Úzkokoľajky sa budovali v horských oblastiach a v nížinách železnica začala spájať najdôležitejšie centrá, aby sa ľudia a tovar premiestňovali rýchlejšie. Bolo veľa neprajníkov, no väčšina z nich z nevedomosti, ale menšina kvôli svojej krátkozrakosti železniciam nepriala. K moci sa ale dostali istí páni so zvláštnymi fúzmi a vlasmi.

V konečnom dôsledku na východe dožíval jeden Ilíč, ktorého nahradil iný chamtivec Visarionovič a v Nemecku to bol zas istý Rakúšan Adolf. Títo chamtivci si podrobovali čo sa dalo a nakoniec sa nedohodli a šli proti sebe. Doplácali na to v prvom rade bežní ľudia. Zásahom moci týchto indivíduí a ich priaznivcov sa Slovensko scvrklo až nakoniec malo zmiznúť celkom.

Býval som v detstve neďaleko Lučenca a aj po niekoľkých desaťročiach som sa stretával s rozdielnym chápaním teritória. Lučenec bol a je mesto so zmiešaným obyvateľstvom. V dobe, ktorú som trošku opísal však dané teritórium najskôr patrilo  Rakúsko-Uhorsku, neskôr bývalej Československej Republike, potom Maďarskej republike a nakoniec  ČSSR , ČSFR a SR. Vždy mali navrch chamtivci hlásiaci sa k tej menšine, ktorá tam vládla.

Bod, ktorý ma zaujal na tom období bol ten, že Maďarská vláda po zániku ČSR vďaka spomínanému Rakúšanovi zabrala toto teritórium a odvolávala sa na to, že Maďarom to patrilo od nepamäti.

Lučenec ako železničný uzol leží na hlavnej trase Zvolen – Košice. K tejto trase sa ľudia dostávali z viacerých smerov. Môjmu srdcu blízka bola a je trať Lučenec – Utekáč (Lučenec- Poltár 1900-1901). Smerom na juh to bola trasa Lučenec – Malé Straciny, ktorá prechádza aj dnešným územím Maďarska. Hlavnou trasou smerom na Fiľakovo sa dalo dostať odbočkou do Maďarska a na dôvažok tu bola trať Lučenec – Halič.

Skrátka hneď za dnešnou mestskou časťou Opatová dala maďarská vláda rozobrať koľajnice a do bývalého Slovenského štátu zamedzila prístup. Bolo to jednostranné chamtivé rozhodnutie. Na južnom Slovensku sa toto dialo pozdĺž celej hranice. Slovenský štát preto vybudoval nové železničné spojky, ktoré boli vtedy opodstatnené. Dnes už nie sú potrebné, ale ktovie chamtivosť je s nami stále. Slovensko, aby obišlo lučeneckú stanicu vybudovalo spojku medzi Veľkou Vsou a Tomášovcami, čo boli najbližšie železničné stanice. Na Rimavskú Sobotu sa využívala trať z Poltára, ktorá je tiež minulosť, ale koľajnice tam zatiaľ sú.

Stanička Veľká Ves bola postavená až hodne potom (1928), čo Rak.-Uhorsko vybudovalo trať Lučenec – Utekáč. Bolo to preto, že samotná dedinka sa rozprestiera úplne mimo trate a stanička je na Priekope. Prvý vlak zastal na stanici Veľ. Ves 28.10.1928.

Stavba spojky začala 1939 a trať slúžila do roku 1949.  Trať bola otvorená 15.2.1940 vtedajším ministrom dopravy pánom Stanom spolu s vtedajším starostom Jurajom Antalíkom Pizdikom. Spojka tiež obchádzala dedinu a malá stanička bola nad ňou. Za stanicou V. Ves smerom na Lučenec bola výhybka s odklonom doprava. Po zastavení na malej staničke nad dedinou ktorá bola zbúraná koncom 70-tych rokov, a po dlhej rovinke sa zatočila doľava.  Zišla do údolia, kde mostom prešla ponad potok. V týchto miestach dlho existoval sklad technických plynov, ktorý sa využíval až do pádu socializmu u nás. Následne šla popod hlavný cestný ťah, ktorý som už raz spomínal v inom článku. Budovanie mostov bolo zrejme najťažšie. V archíve stránky obce Veľká Ves som našiel dobové fotografie, ktoré si tiež môžete pozrieť. Tento most ponad bývalú železnicu sa využíva dodnes. Z neho je naozaj pekný výhľad na panorámu okolo Tomášoviec. To že tadiaľ išla železnica je zreteľne vidieť. Zatáčajúci sa násyp doprava je viditeľný dodnes. Podobne aj zo stanice Tomášovce je násyp vidieť. Slovákom táto spojka veľmi pomohla. Ľudia od Utekáča, tak ako aj od Katarínskej Huty mali vlakové spojenie so svetom. Nebyť neho, tak by si vtedy vládnuca menšina v Lučenci medlila ruky.

Tí, ktorí v Lučenci vtedy bývali si pomaďarčili priezviská a ostali doma, alebo ich maďarská vláda vysídlila. Po vojne to bolo zas naopak. Po skončení II. Svetovej vojny v roku 1949 bola postupne obnovovaná premávka na úseku Lučenec-Opatová – Veľká Ves. Tento bol znovuotvorený 15.5.1949.

Mal som počas štúdia na lučenskom gymnáziu profesora, ktorého predkovia boli Slováci, pred hrozbou perzekúcie sa stali Maďari. Po vojne ich znova chceli perzekuovať a preto sa z nich stali znova Slováci. Raz mali priezvisko slovenské, raz maďarské. Nápisy na lučeneckých obchodoch boli a sú stále dvojjazyčné.

Dnešný stav napovedá, že úzkokoľajné lesné železničky sa postupne strácajú v lesnej vegetácii, ak ich lesníci nevyužijú ako cesty pre lesnú techniku. No v nížinatých oblastiach, kde sú zväčša polia násypy nemiznú. Tiež sú hojne poľnohospodármi využité ako cesty pri presunoch techniky. Sú teda viditeľné stále.

Je to príjemné zahľadieť sa na panorámu a v predstavách počuť vzďaľujúce, či prichádzajúce odfukovanie parnej lokomotívy, ktorá ťahá vagóny s nákladom a samozrejme aj s jedným vagónom osobným. Obnoviť túto spojku a robiť okružnú parojazdu  Lučenec-Opatová-Veľká Ves-Tomášovce-Lučenec to by bolo nostalgicky príjemné. S lokomotívou uprostred a otvorenými vagónmi vpredu a vzadu, cucanie vody z potoka. Odborné slovo historika a fotenie…..Prepáčte fantázia predbehla moje reálne myslenie. Chamtivosť je zlá vlastnosť, no v tomto prípade bola a je schovaná za oficiálnymi „Právami menšín“. Otváranie „Benešových dekrétov“ a podobných listín nikam nevedie, ak áno, tak len k semenu chamtivosti, ktorá podľa mňa nemá nič spoločné so spolunažívaním ľudí, ktorí si rozumejú.

Tak ako som mapoval zaniknutú trať Halič-Lučenec aj túto som začal mapovať z chatky na priehrade Ružiná. Nasadol som opäť na svoje ekologické skladacie vozidlo a pohol sa smerom na Tomášovce. Moja prvá zastávka bola na staničke Lovinobaňa. Táto dedinka, ako jedna z mála má stanice dve. Klasická stanica je približne v strede obce a na okraji je malá zastávka, ktorú som navštívil. Slúži prevažne turistom z campu a chatovej oblasti na brehu priehrady. Krížom cez les je to prechádzka asi na desať minút. Stanička je hneď pri priecestí a teda má stálu službu kvôli blízkym mechanickým rampám. No popri trati som sa neodvážil. Vybral som sa teda tou istou cestou ako ostatne, na Halič. Stretol som Siamku, ktorá smerovala na Zvolen a po krátkej chvíľke som dorazil do Podrečian. Bol som prekvapený zo zrenovovanej budovy. Napadlo ma, podľa akého kľúča sa budovy staníc renovujú. V Lovinobani nastupujú na vlak naozaj len turisti z neďalekého letoviska a tam budova chátra. V Podrečanoch je málo turistických príležitostí naozaj málo, snáď len kaštieľ, ktorý chátra a je neprístupný pre verejnosť.

Zato pre milovníkov koľajníc je tu toho akurát. Po príjazde cez priecestie som mapoval terén. Zvláštnosťou je, že vlaky síce zastavujú na stanici, no v minulosti stáli zelené vagóny pravidelne aj na priecestí. Súpravy boli dlhé a konečnú mali vo Zvolene. Možno aj dnes súpravy tam končia, ale vyťaženosť je malá, keď stačí len Siamka. Pred stanicou je výhybka, čo nasvedčuje o nejakej činnosti. Bohužiaľ realita je úplne iná. Aj keď v konečnom dôsledku sú koľaje až štyri a je tam budova malého depa, všetko je opustené. Vlečka patrila magnezitke v Lovinobani. Pri nej bola veľká baňa na zeminu s magnetitovou rudou. Ako som naznačil banská činnosť bola ukončená a v priestore bane spracúvajú drevo a drtia kamene zrejme pre cestárov. Je tam aj súkromník čo kompletuje a predáva okrasné poháre do vitrín obývačiek. Budova depa je vybrakovaná a jediné, čo návštevníka zaujme je prekonávanie bodliakov a húštiny, pričom výsledkom je absolútne zatopená montážna jama a všetky šachty, no na zaplakanie ako si ľudia vážia to čo majú. Ďalšími zaujímavosťami sú zbytky násypky do vagónov, z ktorej všetky kovové komponenty sú v šrote. Podobne dopadla aj váha, na ktorej sa plné a prázdne vagóny vážili. Zostala len betónová kôpka. Nemôžem povedať, že by tento priestor bol ľudoprázdny. V neďalekej píle pohyb bol a samozrejme v domčeku výhybkára slúžila jedna pani. Pofotil som okolie a mienil som ísť ďalej. Osud mi to ale nedoprial.

V konečnej fáze som minul na lepenie duše zadného kolesa štyri záplaty.  Pani hradlárka bola príjemná zdokumentoval som vnútro budovy, umyl som sa a podľa jej usmernenia som pokračoval po druhej strane potoka do Tomášoviec.  Pri presune som zas stretol motorovú súpravu do Lučenca. Potok som prešiel cez lávku neďaleko betónových pilierov pôvodného mosta pre vjazd do bane. Po ceste, ktorou personál strážneho domca chodí denne, som popri potoku a koľajniciach stretol niekoľko bocianov, bažantov a iných trvalých obyvateľov tejto lokality. Dorazil som na priecestie v Tomášovciach plné vlečiek a odstavných koľají. Kedysi aj tu vládol čulý ruch, pretože Kamenina Tomášovce produkovala keramické sanitárne produkty pre domácnosť. Bola tam vlečka aj do sýpky pre pivársky jačmeň. Na stanicu som dorazil až po hodnej chvíli, čo po skúsenostiach z Lovinobane a Podrečian mi pripadalo neokukané. Tomášovce majú stanicu ďaleko od priecestia. Budova mi pripadala ako narýchlo postavená kocka z panelov. Plní svoj účel, ale klasické železničiarske domčeky majú aj po rokoch svoje čaro. Zrejme celá štvrť okolo železnice bola asanovaná kvôli Keramike a samozrejme aj kvôli koľajiskám padla ako obeť rozvíjajúcemu sa závodu aj pôvodná budova stanice. Kde stála asi už nezistím. Toto je architektúra neosobná až neprívetivá. Vydal som sa smerom na Lučenec a minul som sa so súpravou smerujúcou na Zvolen. Samozrejme som neobišiel vyhybkársky domček, ktorého personál ma usmernil na tú správnu koľaj, ktorou začínala trať na Veľkú Ves. Je náležite zarastená, ale koľajnice tam sú. Odkláňajú sa doľava smerom ku skladom poľnohospodárskych chemikálií, kde končia. Zrejme plnili aj iný účel, lebo v tesnej blízkosti trate bola opustená rozpadnutá búda so zbytkami niečoho čo pripomínalo nejaký žeriav, či mohutný navijak. Tesne pred priecestím do týchto skladov koľaje zmizli. V húštinách okolo potoka aj zmizli zbytky mosta. Nejaká konštrukcia ponad potok tam je, ale zrejme jej existencia s traťou nesúvisí. Za potokom teleso trate využívajú poľnohospodári pri svojej činnosti. Asi po niekoľkých desiatkach metrov cesta vychádza z porastu divých sliviek a dubov s húštinami a z mosta je vidieť ako sa trať odklonila od poľnej cesty. Za mostom poľnej cesty sa opäť stráca v húštinách a od okolitého terénu sa začína dvíhať. Zrejme rozdeľuje polia na chotáre Tomášoviec a Vidinej. Výškový rozdiel sa postupne dostáva na úroveň  troch či štyroch metrov nad okolím. Tento úsek od potoka je dlhý asi 400-500 metrov a trať sa skrýva pod mostom na hlavnom cestnom ťahu do Lučenca. Tento most som spomínal na inom mieste spolu s traťou. Pod mostom bola na násype niekedy cesta, no teraz to je len spomienka. V súvislosti s touto traťou som si spomenul na jednu kurióznu haváriu z môjho školáckeho obdobia. V časopise STOP som raz zbadal fotky nehody, na ktorých mi prostredie bolo povedomé. Renault Fuego pri veľkej rýchlosti vyletel z cesty a zakliesnil sa v korune stromu pod mostom. Tachometer bol zaseknutý na rýchlosti 130 km/h. Bola to jediná oficiálna zmienka o existencii tohto prostredia. Auto šlo z Lučenca smerom na Zvolen. Kolíziu auta spôsobil pravdepodobne prebehujúci zajac alebo mikrospánok. Auto zletelo z mosta na bývalú trať zo strany od Tomášoviec. Zostalo visieť na strome a šofér z neho vypadol cez predné sklo na bývalú trať.

Panoráma trate je viditeľná stále. Lemuje stredom bývalú pustatinu Dolná Kopaň. Aj za týmto mostom smerom na V. Ves je jej teleso nedostupné, ale je vedľa nej poľná cesta vedúca k opustenej ťažobnej jame na tehliarsku hlinu. Táto jama a koryto starého jarku s vyschnutým prítokom do spomínaného potoka ma zmiatli v mojom pátraní a pod vidinou schodnejšej cesty som sa ocitol úplne mimo trate skoro úplne v kráteri, kde som načapal bociana ako loví žaby. Podľa satelitnej mapy trať odbočila  doľava a prekonala most cez potok. Mapoval som teda údolie s korytom trate ako celok. Pri spiatočnej ceste na rázcestie som vyrušil samotársku laň, škvrnitého srnčeka, nejaké prepelice a majestátneho jeleňa. Koryto trate som nakoniec predsa objavil, no bolo nedostupné pre rozsiahlu mokraď okolo. Nachádzalo sa na pravej strane údolia bližšie k Veľkej Vsi a trať teda obišla sklad technických plynov, ktorý bol na ľavej strane údolia bližšie k Tomášovciam. Šiel som po ľavej strane údolia  po poli po ukončenej žatve. Toto ma priviedlo na cestu od hlavnej križovatky na Lučenec, Detvu, Tomášovce a Veľkú Ves. Tu niekedy bolo koryto trate viditeľné a prechádzalo okolo areálu skladu technických plynov. Propán Bután už nie je veľmi v kurze ako kedysi tak aj tento priestor náležite vyzerá. Výzor posúďte sami. Len pripomeniem, na prístupovej komunikácii z asfaltu vyrastajú stromy, húštiny sú všade navôkol a jediné čo ako tak dáva najavo prítomnosť človeka je rampa, ktorej asfalt je tiež stratený vo vegetácii. Táto bola odjakživa zastrešená, postavená z oceľových profilov a prístupná po otvorení brány. Bola tam kedysi aj vrátnica a administratívna budova. Ničoho už niet. Dominantou je len azbestovo-betónový stĺp osvetlenia. Po vymotaní sa z tejto džungle som sa vrátil opäť na cestu a sledoval násyp trate zakúsajúci sa do kopca. Vbehol som na lesnú cestu, ktorá pretínala vytvorený kaňon a sledoval som ho až opäť nevykukol z húštiny. Objavila sa malá čistinka a opäť sa trať stratila v húštinách. Bolo to obtiažne no kaňon som predsa v bujnej vegetácii objavil. Najskôr bol nad úrovňou asfaltky smerom na Kalinovo a V. Ves. Sem tam vytvoril čistinku a trať sa zakúsavala do kopca viac a viac. Aj napriek zabudnutému priestoru sa trať vynorila z húštin na malú lúku pod úrovňou okolitých stromov a kríkov, no nie na dlho. Po opätovnej húštine však koryto uzrelo svetlo okolitých lúk a polí. Tu nebol žiaden výškový rozdiel telesa s okolím. Dokonca miesto kde som stál vypovedalo, že tam bol niekedy stoh slamy a opodiaľ majitelia polí začali uskladňovať maštaľný hnoj a koryto trate im slúži ako poľná cesta.

Smerom a Veľkú Ves sa ale teleso začalo dvíhať nad okolie a tým sa okolo neho vytvorili poľné cesty dve a aj odtokové kanály. Smerom na V. Ves na pravej strane je kopec Na Pasekách a naľavo nížina nazvaná Hliniská. Tento úsek je absolútne rovný bez nejakého oblúka. Zmena nastala až po prechode malého mosta nad jarok s okolitými stromami. Násyp sa výškovo zrovnal s okolím a terén sa začal zvažovať smerom doľava. V diaľke sa objavila kostolná veža a najvyššie položené budovy. V. Ves je totiž v jame. Poľná cesta sa presunula znovu na teleso trate. Na tejto trase bol ďalší most ponad jarok a za ním sa objavila scenéria ako z rozprávky.

Na ľavo je stále nížina Hliniská a na pravo za jarkom kopec Dolinka. Rodinný dom na ľavo od trate mal v každom okne kaskády muškátov, v malej ohrade sa pásli srnky, vo veľkej obore napravo od trate dostihové, či parkúrové kone šantili spolu so svojou mlaďou. Trať šla stredom tejto haciendy s veľkým nádychom letnej romantiky. Za domom bola veľká stajňa pre kone. Za ňou v menšej obore sa pásli ovce a kozy. Z tohto romantického bdelého snenia ma vyrušil čím viac hlasitejší brechot strážnych psov. Vyrušil rovnako mňa, ako aj obyvateľov tohto hospodárstva. Psí v pol ceste ku mne zastali a vrátili sa späť na povel majiteľa, ktorý bol prekvapený, odkiaľ som sa tam vzal. Návštevu zo smeru starej trate ešte nemal. Opravoval nejaký poľnohospodársky stroj a ja som ho vyrušil. Napriek tomu zoznámenie vypálilo pre obidve strany príjemne. Majitelia haciendy mali rozptýlenie v podobe fanatika, ktorý sa prediera na skladačke dávno zabudnutou traťou a ja som bol usmernený po starej trati k malej stanici, ktorá slúžila obyvateľom V. Vsi počas Slovenského štátu a II. Svetovej vojny.

Pripomenuli mi, že starousadlíci pripisovali tejto trati naozaj strategický význam za Slovenského národného povstania. Nenašiel som ju, no údajne bola situovaná pred mostom smerom k spomínanej haciende a bol pred ňou malý perón. Pod mostom je cesta do polí. Údajne tam niekde sú hŕby kamenia z jej základov. Zmapoval som most, na ktorého priečelí je znak Slovenského štátu a rok 1939. Cesta pod ním stále funguje, no je ukrytá v húštinách a je tam blata po kolená.

Pokračoval som smerom na Priekopu k stanici Veľká Ves. Koryto trate bolo stále poľnou cestou, ktorá šla ponad dedinu na ľavej strane s z jej pravej strany boli polia a pastviny smerujúce do mierneho kopca Dolinka. Znovu bol ten istý scenár. Poľná cesta sa presťahovala na pravo od koryta trate a na jej ľavej strane sa objavili konce záhrad dedinských domov. Tento priestor slúži ako sklad nepotrebných vecí. Haldy stavebnej sutiny lemujú okolie telesa. Samozrejme nesmiem zabudnúť na skládky šrotu vyslúžilých práčok, šporákov, saní a podobných „užitočných vecí“. Najviac ma zaujal Trabant combi, ktorý bol do posledného milimetra naložený narezanými doskami asi na nejaký obklad. Zaujímavý bol aj plný kovový veľkokapacitný kontajner. Zodvihnúť a odviezť by si ho netrúfol žiaden nákladiak, pretože bol skrz naskrz prehnitý a obsah sa z neho vysýpal navôkol. S koncom ulice sa skončili aj skládky. V údolí bolo vidieť poľnú cestu, ktorá mierila k protiľahlému kopcu na ktorom bol kravín. Húština sa na istom miesta prerušila a bolo tam priecestie s poľnou cestou. Zdokumentoval som to a skoro som skolaboval, pretože som znova vyplašil vtáctvo nebeské. Zrejme na semenách trávy sa pásli bažantice s mláďatami a jarabice. Mal som zámysel si tento moment zvečniť, no skolaboval fotoaparát a následne aj ja. Keď som precitol ležal som pod bicyklom a rozmýšľal som, kde vlastne som a čo tam robím. Trvalo neuveriteľných a nekonečných desať sekúnd, kým som bol schopný lapať po dychu a ďalších desať, kým som sa mohol pohnúť. V mysli mi prebehlo:“ Štyri záplaty na bicykli v Podrečanoch, dve zlyhania orientácie v údolí pri opustenej bani na tehliarsku hlinu, šok z haciendy a teraz toto. Čo mi ešte osud nadelí?“ Zbalil som fotoaparáty (v jednom došiel film, v druhom odišli baterky) vybral jablko a premýšľal  čo s načatým podvečerom. V prípade, že by som fajčil, tak si zapálim a zvážim možnosti, lenže nefajčím.

Dohrýzol som jablko vykrivil ústa od trpkosti a rázne som vykročil ďalej po trati. Po pravej strane bol stále kopec, no teraz s opustenými pasienkami oplotenými podvalmi z bývalej štreky a po ľavej strane húštiny s agátmi a na dne údolia poľná cesta. Prišiel som na rázcestie a po zažitých šokoch som nevedel čo so sebou. Kým som prekonal túto krízu schrúmal som čo bolo v taškách na bicykli až som skončil opäť na trpkom jablku z Prahy pri Haliči. To ma naštartovalo a skúmal som okolie ako jastrab. Za mnou bývalá trať. Napravo pastviny idúce zrejme smerom na Opatovú. Na ľavo veľký zráz, na pravo veľký zráz. Predo mnou kopec na jeho vrchole v ľavo kravín a na pravo po hrebeni polia. Vybral som sa ku kravínu, možno niekoho stretnem. Stretol som, áno dve cigánčence a dievča ako sa hrabali v odpadkoch pri kravíne. Dievča nevedelo komunikovať, len tvrdilo, že je najstaršia a titulovala ma raz „Pán veľkomožný“, potom „Pán urodzený“, či „excelencia“ a jej spomalenej reči nebolo rozumieť. Usúdil som, že bude lepšie zvoliť inú trasu, kým sa neobjavia ďalší snedí spoluobčania. Cigánčence hovorili, že musím ísť okolo kravína, no neveril som im. Chcel som prejsť na vrchol kopca no zdúpnel som.

Poobzeral som sa okolo seba lepšie, zapol šedú kôru s naštudovanou mapou a pri pohľade pred seba som si uvedomil, že stojím pred posledným úsekom trate v ktorom sa trať zakusla do kopca predo mnou. Stál som za mostom ponad údolie a pred nedostupným kaňonom. Predieral som sa nekonečnou skládkou všakovakého odpadu, nakoniec moje úsilie bol predsa len korunované úspechom. V diaľke som postrehol približujúce sa koľaje smerom na Lučenec. V mojom predpoklade ma utvrdila prichádzajúca vlaková súprava do Utekáča. Po mojej ľavej ruke boli stále húštiny s ukrytým kaňonom s traťou. Táto sa nakoniec vynorila a približovala sa k stanici. Oproti trati do Lučenca klesala až dosiahla jej úroveň. Bohužiaľ som nezistil v ktorých miestach bola oná výhybka. Z podvalu na podval som sa dokotúľal po trati k stanici Veľká Ves. Unavený som si sadol na lavičku pred čakárňou, ktorú už desaťročia nikto neotvoril. Pristúpil ku mne akýsi pán s informáciou, že vlak mi utiekol pred nosom a vôbec prečo ma nevidel prichádzať na stanicu. Vysvetlil som mu, že som prišiel z Tomášoviec. Pán domáci spozornel, premeral si ma a vyhŕkol. Áno, keď som sem ako mladý nastúpil domorodci  mali Tomášovskú štreku v čerstvej pamäti. Zhodnotil, že najschodnejšia cesta to zrejme nebola. Ponúkol ma šťavicou s kúskami ľadu a prebrali sme všetko čo sme mali spoločné. Železnicu, spoločných známych, mojich spolužiakov a moje bývalé kamarátky a frajerky z okolia. Z prichádzajúceho vlaku mu syn zakýval a  tak ako s ním aj so mnou sa rozlúčil. Po scivilizovaní som sa vybral na Veľkú Ves čakať na rodinu s autom, podobne ako po trase Ružiná – Lučenec – Vidiná.

Na trase bol – most ponad potok v Tomášovciach, strategický a používaný cestný most ponad trať, malý most pri opustenej bani ponad potok a jeho prítok, malý most ponad jarok pri Hliniskách, používaný most ponad poľnú cestu pri malej stanici, most s oblúkovou klenbou pri kravíne ponad potok Fiľok, neďaleko neho bol v kaňone  ponad železnicu drevený most a cesta na Opatovú.

Priecestia začali v Tomášovciach pri slade agrochemikálií, priecestie s poľnou cestou na pustatine Dolná Kopáň, priecestie s poľnou cestou pri opustenej bani, priecestie s lesnou cestou za bývalým skladom tech. plynov, priecestie s poľnou cestou po vykuknutí trate z húštiny Na Pasekách, priecestie s poľnou cestou pri kopci Dolinka a pri Hliniskách, priecestie s poľnou cestou za  malou stanicou na konci dediny, priecestie s poľnými cestami pri moste ponad potok Fiľok, funkčné priecestie pri stanici Veľká Ves.

Text a foto: Filbert
Cestovný poriadok nám poslal Brefos

Vaše tipi a námety do seriálu o železničných tratiach očakávame mailom na redakcia@veterany.eu. Za všetky Vaše námety Vám vopred ďakujeme.

Komentáre

5 komentárov na “Po stopách zrušených, nepoužívaných, či nedostavaných železničných tratí 7: Veľká Ves – Tomášovce”

  1. Jano Lajtoš, 17. mája 2017 20:56

    Dobrý večer. Zaujímam sa o topmášovskú spojku. Bývam v Tomášovciach, na stránke ,,railtrains.sk ,,som písal článok púráve o nej.
    Hľadám zároveň aj nejaké písomnosti o spojke. Pomôžete mi. Ďakujem.

  2. gilbert, 21. mája 2017 19:09

    Článok podobný tomuto napísal aj môj konkutent p. Páteček. Ponúkol som mu výmenu informácií, no ignoroval to. Čo by ste potreboval?
    Gilbert

  3. Gilbert, 21. mája 2017 19:10

    Článok podobný tomuto napísal aj môj konkurent p. Páteček. Ponúkol som mu výmenu informácií, no ignoroval to. Čo by ste potreboval?
    Gilbert

  4. Miroslav, 9. augusta 2017 16:51

    Dobrý deň, nenašla by sa niekde informácia o posunovacej lokomotive T211 z vlečky závodu Kamenina Tomášovce? jej číslo prípadne kde a ako skončila…. Ďakujem

  5. Adam Gajdoš, 16. augusta 2017 14:22

    V prípade vlečkovej mašinky z Tomášoviec by sa malo jednať o T212.1600 (703.600), dodanú tam z výroby v roku 1977. Nič sa o nej nedá dohľadať, takže predpokladám, že bola priamo tam zošrotovaná.





Fórum